Morfológia rozprávky
Ekvivalent pojmu v iných jazykoch
Morphologie des Märchens (D)
Morphology of the Tale (En)
Explikácia pojmu
Autorom pojmu (prevzatého z botaniky) je
ruský folklorista, etnograf a literárny vedec Vladimír Propp (1895-1970), ktorý sa vo svojich výskumoch metodologicky
priraďuje k záverečnej fáze ruského formalizmu. V ťažiskovej
práci Morfolófgia rozprávky
(Морфология сказки/Morfologija skazki, 1928) prichádza k zásadnému objavu
fungovania zákonitostí, riadiacich kompozíciu rozprávkového žánru (resp.
literárneho diela vo všeobecnosti) v zmysle spôsobu podania
udalostí príbehu. Propp vypracoval geneticko-štrukturálny model
výskumu tzv. čarodejnej rozprávky (oblasť ľudového rozprávačského folklóru),
ktorý v literárnej vede (v teórii prózy) podnietil snahu o formulovanie
exaktných zásad sujetovej výstavby a naratívnej štruktúry umeleckého textu.
---
Monografia Morfológia rozprávky je systematickým
rozborom žánru rozprávky, načrtávajúcim široké možnosti analýzy rozprávačského
umenia vôbec. Propp
zastáva názor, že v oblasti ľudovej/ folklórnej rozprávky je možné stanoviť
zákonitosti textovej výstavby s rovnakou presnosťou, ako v morfológii (tvarosloví)
organických literárnych útvarov. V štúdiách
K dejinám problému, Metóda
a materiál, Rozprávka ako celok a ďalších reflektuje myšlienky
ruských formalistov (predovšetkým V. Šklovského a B. Ejchenbauma) v oblasti
textovej výstavby: „ ... sujety (najmä
sujety čarodejných rozprávok) sú navzájom veľmi úzko spríbuznené. Určiť, kde sa
končí jeden s jeho variantmi a kde začína druhý, môžeme iba potom,
keď rozprávky podrobíme medzisujetovému štúdiu a keď presne zafixujeme princíp
výberu sujetových variantov“. [1]
Za metódu morfologického
výskumu tzv. čarodejnej rozprávky V. Propp označuje medzisujetové porovnávanie
týchto rozprávok, teda komparáciu podľa komponentov sujetovej- vyhodiť výstavby
textu, ich vzájomného vzťahu a vzťahu
k celku. Za základ svojej metódy považuje skúmanie rozprávky podľa funkcií
účinkujúcich postáv, ktoré sa v rozprávkovom žánri prekvapivo často
opakujú (termínom funkcie Propp
nahrádza Veselovského pojem motív).
Pod funkciou rozumie čin účinkujúcej osoby, ktorá sa určuje z hľadiska
jeho dôležitosti pre priebeh deja (určujúci je teda dej, nie jeho vykonávateľ – postava).
Preto funkcie účinkujúcich postáv bez ohľadu na to kto a ako ich vykonáva,
sú podľa Proppa stálymi a pevnými prvkami rozprávky (vyhnanie z domu,
potrestanie). Naopak konanie/dej môžu byť vykonané rozličnými osobami, preto postavy
považuje za prvky variabilné. Ďalším
dôležitým momentom je otázka v akom zoskupení a poradí sa tieto funkcie
vyskytujú, teda sled udalostí, resp. - v nadväznosti na Šklovského[1] - sujetové usporiadanie dejových zložiek
umeleckého textu. Propp konštatuje, že poradie funkcií/motívov v rozprávke je vždy rovnaké, zároveň však
upozorňuje, že uvedená zákonitosť sa týka iba folklóru. Pritom zďaleka nie
všetky rozprávky obsahujú všetky funkcie, to ale vôbec neovplyvňuje zákonitosti
celkového poradia ostatných zložiek. Rozprávky s rovnakými funkciami preto
môžeme považovať za rozprávky jedného typu. Na základe výskumu presných
štruktúrnych znakov (je známe, že Propp skúmal veľké množstvo rozprávkového
textového materiálu) prichádza k záveru, že všetky čarodejné rozprávky sú
podľa svojej výstavby rovnakého typu.
Vladimír Propp skúmal rozprávky na základe
„funkcií konajúcich postáv“. Vymedzuje celkovo 31 týchto funkcií (odchod, zákaz
a porušenie zákazu, škodcovo vyzvedanie a získanie informácií o hrdinovi, úskok
a napomáhanie, sprostredkovanie, získanie čarodejného prostriedku,
premiestnenie v priestore, boj, označenie hrdinu, víťazstvo, likvidácia
nedostatku, hrdinov návrat, prenasledovanie a záchrana, nepoznaný príchod,
nároky nepravého hrdinu, ťažká úloha a jej riešenie, poznanie a usvedčenie,
potrestanie, svadba a i.). Propp zároveň predkladá vlastnú definíciu
rozprávky: „Morfologicky možno rozprávkou nazvať každý vývoj deja od
škodcovstva alebo nedostatku cez prechodné funkcie k svadbe alebo k iným
funkciám, využívaným ako rozuzlenie“ napr. odmena, získanie niečoho alebo
odstránenie nešťastia, záchrana pred prenasledovaním a pod.“
Propp
naznačil nové možnosti systemizácie zložitých metamorfóz čarodejných rozprávok,
ktorá by v premenlivosti sujetov objavila tendenciu k určitému opakovaniu
(rozprávkový kánon). Na základe výskumu kompozície ako všeobecného základu
rozličných sujetov je podľa neho možné zostrojiť praformu čarodejnej rozprávky,
ktorá je vo svojej morfologickej podstate mýtom. Na jeho koncepcieu v
teórii literatúry nadviazala napr. francúzska štrukturálna naratológia (Cl.
Bremond, T. Todorov, J. Kristeva, A. Greimas).
K najvýznamnejším prácam V. Proppa patria okrem monografie Morfológia rozprávky (Morfologia skazki, 1928, 1969, slov. 1971) práce Historické korene čarodejnej rozprávky (Istoričeskije korni volšebnoj skazki, Leningrad 1946, 1986), Ruský hrdinský epos (Russkoj geroičeskij epos, 1955), Byliny I.-II. (1958).
Bibliografia
BAKOŠ, Mikuláš. 1971. Teória literatúry. Výber z formálnej metódy. II. Upravené vydanie.
Bratislava: Nakladateľstvo Pravda.
EJCHENBAUM, Boris. 2012. Jak je udělán Gogolův plášť a jiné studie. Praha: Triada.
GREIMAS, Algirdas Julien: 1966. Sémantique structurale. Paris: Larousse.
HORÁLEK, Karel. 1975. Od Veselovského po Proppa. In: Slavia 45, s. 364-381.
KAZAK, Voľfgang.: 1996. Leksikon russkoj literatury XX veka. Moskva: RIK „Kuľtura“.
Literaturnaja enciklopedija terminov i poniatij. 2003. Moskva: NPK „Intelvak“.
Morfologie pohádky a jiné studie. 1999. Jinočany. H&H.
NÜNNING, Ansgar. (ed): 2006. Lexikon teorie literatury a kultury. Koncepce, osobnosti, základní pojmy.
Brno: Host.
PROPP, Vladimir. 1971. Morfolófgia rozprávky. Bratislava: Tatran.
ПРОПП, Владимир. 1928. 1969. Морфология сказки. Москва.
ШКЛОВСКИЙ, Виктор. 1929. Искусство как приём. In О теории прозы. Москва, Издательство
„Федерация“ c. 7- 20.
ŠKLOVSKIJ, Viktor. 1958. Poznámky o próze ruských klasiků. Praha: Československý spisovatel.
ŠKLOVSKIJ, Viktor. 1971. Teória prózy. Bratislava: Tatran.