Dialogickosť

Dialogickosť (mnohohlasnosť, polyfónia – rusky разноречие/raznorečije) je pojem, ktorý  v prvej polovici 20. storočia do literárnej vedy zaviedol ruský teoretik Michail Bachtin (1895-1975). V práci Problémy Dostojevského tvorby (Problemy tvorčestva Dostojevskogo, 1929, rozšírená verzia 1963) a ďalších štúdiách predstavil originálnu koncepciu románu  ako zložitej, otvorenej a dosiaľ nesformovanej žánrovej štruktúry (narozdiel od kanonizovaných klasických žánrov napríklad eposu, tragédie a pod.). 

Román, neskôr literárne dielo vo všeobecnosti, M. Bachtin skúmal v súvislostiach tvorby textu, jeho recepcie, interpretácie a komunikácie s čitateľom. Východiskom jeho analytického prístupu k umeleckej výpovedi je multiperspektívna narácia  ako dynamická polemika (dialóg) viacerých rečových, hodnotových a svetonázorových rovín textu. Narozdiel od jednohlasného, monologického románu (autorský román 19. storočia, realistické novely) autor tu nie je dominantným, ale iba jedným z mnohých hlasov sémantickej štruktúry diela. Špecifikum polyfonického románu podľa Bachtina spočíva v tom, že s hlasom autora sú v ňom dialogicky späté hlasy postáv, reprezentujúcich odlišné filozofické postoje, teda, že „románom k nám hovorí vnútorne rozrôznený hlas doby“ (raznorečije).  

Bachtinov pojem dialogickosti korešponduje s problematikou rozprávača,  odkazuje k folklórnym východiskám epiky, spojeným so svetom  karnevalovej smiechovej  kultúry, ktorá je pôvodcom charakteristickej románovej reči, využívajúcej rozličné štýlové vrstvy jazyka.  Za základné spôsoby dialogickosti (raznorečija) v románe preto považoval 1. hru s jazykom, 2. naráciu akoby nepochádzajúcu od autora (ale od rozprávača či pomyselného autora alebo postavy),  3. prehovor a zónu hrdinov,  a napokon 4. rozličné rámcujúce žánre alebo žánre zámerne vložené  do románovej štruktúry. Túto autorskú intenciu lomenú cudzou rečou (dvojhlas) má predovšetkým humoristické, ironické či parodické rozprávanie, ktoré je vždy vnútorne dialogizované.   

V neskorších prácach sa Bachtin posunul od teórie románu k dialógu textov (intertextovosti), kde naňho v 70.-80. rokoch 20. storočia nadviazali najmä J. Kristeva, Z. Todorov a i. vo svojich teóriách intertextovosti.  Poetologické problémy románovej tvorby Bachtin zhrhul do súboru  teoretických štúdií Вопросы литературы и эстетики/Voprosy literatury i estetiki (1975 – čes. Román jako dialog, 1980). Na tento súbor nadviazalo vydanie dovtedy nepublikovaných autorových textov pod názvom Estetika slovesnogo tvorčestva (1979 - slov.: Estetika slovesnej tvorby, 1988). Ďalšie české preklady Bachtinových prác: Dostojevskij umělec (1971), Francois Rabelais a lidová kultura středověku a renesance (1975), Formální metoda v literární věde (1980).