Plagiát

Oblasti vedného poznania:

Autor:

Ekvivalent pojmu v iných jazykoch

Plagiat (D)
plagiarism (En)

Explikácia pojmu

Plagiát je autorom nedeklarované prevzatie diela alebo jeho častí, pri ktorej dochádza k protiprávnemu a neetickému osvojeniu si cudzieho duchovného vlastníctva. Plagiát sa vyskytuje vo všetkých druhoch umenia a vo všetkých písomných jazykových prejavoch. Okrem estetiky a vied o umení (vrátane literárnej vedy) s pojmom pracujú hlavne  knižničné a informačné štúdiá, lebo plagiát predstavuje nežiadúci jav aj vo vedeckom a mediálnom diskurze.  Pre  jeho aktuálnu rozšírenosť determinovanú elektronickou komunikáciou, dostupnosťou zdrojov a technicky ľahkou reprodukovateľnosťou existujúcich médií (vrátane textov) sa pojem v súčasnosti často používa aj v teórii populárnej kultúry,  publicistike, vzdelávacej praxi i v bežnej komunikácii.

 

Plagiát v literatúre je vedomé nevyznačené prevzatie iného textu alebo jeho časti ľubovoľného rozsahu do nového textu bez uvedenia pôvodného autora a zdroja alebo bez minimálneho deklarovania vzťahu k pôvodine, ktorým je explicitné upozornenie na akt prevzatia. Uvedenie pôvodného autora a zdroja je pri citovaní a parafrázovaní vo vecnom, najmä odbornom, texte záväzné, preto je v ňom znakom plagiátu už samotná absencia odkazov na pôvodinu.

Termín plagiát sa používa v užšom a širšom význame. V prvom prípade ide o plagiát „v pravom zmysle slova“, t. j. o prevzatie iného diela, „ktorého sa plagizujúci autor celkom pridržiava, prípadne mení iba vonkajšie znaky (názov diela, mená postáv a miesto deja a pod.). Dielo môže byť aj doplnené o niektoré pasáže, zvyčajne menej dôležité“ (Žilka 1987, 391). Vtedy je plagiát jednou z foriem intertextových vzťahov (pozri Intertextualita). Od iných foriem týchto vzťahov (citát, alúzia)ˇsa plagiát podľa Gérarda Genetta odlišuje svojou nedeklarovanosťou prevzatia. S citátom ho spája doslovnosť prevzatého sledu jazykových znakov, v porovnaní s ním má však takéto prevzatie menej explicitnú a menej kanonickú formu (pozri Genette 1982, 8).

Pri užšom význame termínu plagiát ide o „čiastkové plagizovanie cudzieho vzoru, napr. preberá sa kompozičný postup [...]“ (Žilka 1987, 391). Iné literárnoteoretické slovníky uvádzajú „prisvojovanie niektorých jednotlivých obrazov, postáv, dejových momentov a pod.“ (Gombala 1986, 256) a prevzatie motívov (pozri Weidhase 2000, 351). V takýchto prípadoch však nemusí ísť o plagiát, ale o intertextovú alúziu alebo o hypertextualitu založenú na princípe prepisovania textov (pozri Intertextualita). Posúdenie konkrétneho textu môže byť vecou názoru, pretože ak niekto chce označiť istý text za plagiát, „musí sa jeho autorovi dokázať prekročenie istej hranice. Stanoviť túto hranicu (najmä v literárnych dielach dávnejšej minulosti) je však veľmi ťažké“ (Gombala 1986, 256).

Osobitným druhom plagiátu je autoplagiát, pri ktorom autor preberá z vlastného staršieho diela, hoci sa vydavateľovi zmluvne zaviazal, že sa nebude pridŕžať vlastných diel (pozri Kanzog 2007, 88). Autoplagiát je častým javom vedeckých publikácií v tom prípade, keď sa neuvedie v akom vzťahu stojí novšia práca autora k jeho staršej publikácii, z ktorej vychádzal. Iným osobitným druhom plagiátu je vydávanie prekladu literárneho diela za vlastný pôvodný text. V prípade blízkych jazykov ako napr. slovenčina a čeština sa vyskytuje aj taký druh plagiátu, pri ktorom prekladateľ neprekladal z originálu, ale upravil do svojho cieľového jazyka už existujúci preklad z príbuzného jazyka, pričom to zamlčal.

Účastníkmi plagiátu sú plagiátor (plagizujúci autor), plagizovaný autor a v neposlednom rade verejnosť, pretože plagiát sa síce bytostne týka vnútorného vzťahu medzi autorom a dielom, avšak konštitutívnym znakom jeho existencie je, že sa o ňom diskutuje na verejnosti (pozri Theisohn 2009, 3). Plagiát predstavuje priestupok proti dvom druhom noriem – je to morálne pochybenie voči očakávaniu literárnej originálnosti alebo vedeckej čestnosti a súčasne právne pochybenie voči ochrane duchovného vlastníctva (pozri Weidhase 2000, 351). Tento protiprávny a neetický charakter robí z plagiátu literárnu krádež, pri ktorej sú dve diela úplne alebo čiastočne identické, prípadne veľmi podobné: „Ak sa literárna krádež dokáže, potvrdí sa tým nepôvodnosť, neoriginálnosť autora“ (Gombala 1986, 256).

Antika nepoznala juristický pojem duchovného vlastníctva (pozri Kanzog 2007, 89). Bolo pre ňu typické „imitatio veterum“ (napodobňovanie starších vzorových autorov), ktoré bolo v európskych literatúrach bežným javom až do 18. storočia (pozri Intertextualita). Prevzatie cudzieho  diela bolo v antike cťou pre prevzatého autora a predpokladalo sa, že tento bude identifikovateľný aj bez uvedenia mena (pozri Weidhase 2000, 351). Na zatajené napodobňovanie, ktorého cieľom bolo zavádzať čitateľa, sa používali grécky pojem „klopé“ a latinský pojem „furtum“.  Latinský trestnoprávny pojem „plagium“ označoval ukradnutie človeka a jeho pozbavenie slobody v zmysle zotročenia. Rímsky básnik Martialis označuje vo svojich epigramoch slovom „plagiarius“ osobu, ktorá vydáva duchovné výtvory inej osoby za vlastné a tým ich zotročuje. Od obdobia novoveku existujú doklady prevzatia slova do moderných európskych jazykov ako francúzština či nemčina (pozri Kanzog 2007, 88). Od 18. storočia vzrástla úloha autorskej originality a vydávanie kníh sa stalo bežnou podnikateľskou činnosťou. Obvinenie z plagiátu sa začalo využívať ako  dôležitý nástroj ochrany vydavateľských a autorských práv. Dokazovanie a dokázanie plagiátu ohrozovalo a dodnes ohrozuje dobrú povesť autora, zároveň však prináša so sebou zvýšenú publicitu, pretože aj negatívna reklama je reklamou. Od nástupu literárnej moderny a avantgardy nové techniky ako kolážmontáž upriamili pozornosť na špecifickú hodnotu  materiálu v podobe použitia cudzích elementov vo vlastnom texte (pozri Kanzog 2007, 89). Kopírovanie či recyklovanie cudzích i vlastných textov sa využíva aj v postmoderne, pričom môže dôjsť k stieraniu hranice medzi autonómnym tvorivým postupom a protiprávnym/neetickým prístupom. Plagiát je veľmi citlivou kategóriou. Dokazujú to prípady rôznych autorov, ktorí boli právom či neprávom obvinení z plagiátu – napr. Comte de Lautréamont, Thomas Mann, Bertolt Brecht, Paul Celan či Dobroslav Chrobák.  


Bibliografia

Genette, Gérard. 1982. Palimpsestes. La littérature au second degré. Paris: Seuil.
Gombala, Eduard. 1986. Plagiát. In Slovník literárnovedných termínov, 2. doplnené vyd., Ján Findra – Eduar Gombala, Ivan Plintovič, 255 – 256. Bratislava: Slovenské pedagogické nakladateľstvo.
Kanzog, Klaus. Plagiat. 2007. In Reallexikon der deutschen Literaturwissenschaft. Bd. 3. P – Z, eds. Jan-Dirk Müller et al., 88 – 91. Berlin – New York: de Gruyter
Theisohn, Phlipp. 2009. Plagiat. Eine unoriginelle Literaturgeschichte. Stuttgart: Kröner.
Weidhase, Helmut. 2000. Plagiat. In Metzler Literatur Lexikon. Begriffe und Definitionen. 2., prepracované vydanie, ed. Günther Schweikle – Irmgard Schweikle, 351. Stuttgart: Metzler.
Žilka, Tibor. Plagiát. 1987. In Poetický slovník. 2., doplnené vyd., Tibor Žilka, 391 – 392. Bratislava: Tatran.

<< späť