Falzifikát

V literárnej vede sa falzifikátom rozumie literárny podvrh, t. j.  dielo konkrétneho autora vydávané za dielo iného reálneho alebo vymysleného autora, ktorého meno nie je pseudonymom skutočného tvorcu diela. Ide spravidla o napodobneninu spôsobu písania iného reálneho autora alebo o text imitujúci poetiku istého literárneho smeru či žánru v určitom období jeho vývinu. Autor falzifikátu svoje autorstvo zamlčiava alebo popiera.

 

Slovo „falzifikát“ pochádza z latinčiny a etymologicky súvisí so slovami ako „falšovať“ či „falošný“. Podľa Slovníka cudzích slov (2005) je falzifikát „napodobnenina umeleckého diela, písomnosti, peňazí a pod. zhotovená s úmyslom vydávať ju za pravú“, jeho synonymom je slovo „podvrh“ (Falzifikát. Slovník cudzích slov 2005). Iným synonymom slova je slovo latinského pôvodu „falzum“, ktoré má – na rozdiel od neutrálneho slova „falzifikát“ – povahu knižného slova (por. Falzum. Slovník cudzích slov 2005).

Falzifikát ako výsledok aktu falšovania má nečestný charakter, ktorý môže byť v rôznych historických obdobiach rôzne hodnotený, najmä  z morálneho a právneho hľadiska. Vzhľadom na iné vnímanie autorstva boli napríklad v antike a v stredoveku falzifikáty zjavne oveľa menej prísne posudzované ako v novoveku (Weimar 2007, 563). Falzifikáty sú rôzne posudzované aj v rôznych oblastiach, v ktorých sa vyskytujú. Na rozdiel od falzifikátov predmetov (napr. mincí či obrazov) alebo neliterárnych textov (napr. listín) mohli literárne falzifikáty vždy aspoň v princípe počítať s istou zhovievavosťou (Weimar 2007, 563). Je však sporné, či toto tvrdenie platí aj pre aktuálnu súčasnosť, keď pod vplyvom mediálnej sériovosti rastie potreba dbať na dodržiavanie autorskej etiky. Na druhej strane však práve najmodernejšie média poskytujú priestor pre vznik nových falzifikátov, za ktoré možno považovať napr. fake news (falošné správy).

Literárny falzifikát je potrebné odlíšiť od niekoľkých iných literárnych fenoménov (plagiát, pastiš, dielo vydávané pod pseudonymom autora, mystifikácia, pseudoautograf, apokryf). Pravým opakom falzifikátu je  plagiát ako literárna krádež (por. Plagiát). Jeho autor nepripisuje vlastné literárne dielo cudziemu autorovi, ale  práve naopak, vydáva duchovný produkt niekoho iného za svoj vlastný výtvor (Steinhoff  2000, 150). Pastiš sa odlišuje od falzifikátu v dvoch základných znakoch. Je vždy v prvom rade imitáciou štýlu konkrétneho diela iného autora alebo  imitáciou štýlu skupiny textov (por. Pastiš),. Naproti tomu má napodobňovanie pri falzifikáte širšiu povahu. Nenapodobňuje sa len štýl, ale aj celá poetika iného autora alebo poetika smeru či žánru, t. j. imitujú sa vo vyššej miere aj prvky tematickej a kompozičnej roviny diela. Druhý rozdiel medzi oboma pojmami spočíva v tom, že autor pastiša zväčša priamo v texte deklaruje, že jeho dielo má charakter imitácie. Naproti tomu autor falzifikátu z rôznych pragmatických dôvodov svoje autorstvo zamlčiava alebo popiera. Týmito dôvodmi nemusia byť len finančné či materiálne dôvody, ale aj túžba po sláve a uznaní, prípadne nejaké ideologické presvedčenie.  

Pseudonym autora  ako krycie meno je obranným prostriedkom, ktorý využíva autor na ochránenie alebo utajenie vlastnej identity pred verejnosťou. Falzifikát môže byť súčasťou mystifikácie, ktorá zahŕňa všetky varianty zakrývania skutočností týkajúcich sa diela. Okrem falzifikátu a pseudonymie sa môže prejavovať napr. aj zámerne nesprávnym uvádzaním vydavateľských údajov (Weimar 2007, 563).

Pojmy „pseudoautograf“ a „apokryf“ pochádzajú z  klasickej a biblickej filológie. Za pseudoautograf sa považuje anonymný text, najčastejšie v rukopisnej podobe,  nesprávne pripisovaný istému autorovi (Weimar 2007, 562 – 563). V slovenčine sa tento pojem nateraz neudomácnil. Iná je situácia pri pojme „apokryf“. Tento má  v slovenčine podľa Tibora Žilku tri významy, ktoré sú výsledkom jeho historického vývinu. V primárnom význame ide o  „pôvodné žánrové označenie pre texty tematicky nadväzujúce na knihy Starého a Nového zákona“ (Žilka  1987, 385 – 386), ktoré kresťanská cirkev nezaradila do biblického kánonu.  Termín sa „[n]eskoršie [...] ujal v zmysle falzifikátu, t. j. na druh textu, keď autor vydáva svoje dielo za dielo iného autora.“ Do tretice  „[v] súčasnosti sa používa a. [apokryf] ako žáner vyjadrujúci kritiku súvekých spoločenských  pomerov prostredníctvom alegórie, ktorá vychádza z biblických, historických a literárnych námetov“ (Žilka 1987, 386). Tieto tri významy, s menšími obmenami pri treťom z nich, uvádza aj prvý zväzok Slovníka súčasného slovenského jazyka, ktorý bol vydaný už takmer pred dvadsiatimi rokmi  (por. Slovník súčasného slovenského jazyka 2006). Z tohto dôvodu by bolo potrebné preveriť, do akej miery sa slovo „apokryf“ skutočne používa aj ako synonymum slova „falzifikát“. Súčasná slovenská literárna veda uprednostňuje vo význame „literárny podvrh“  termín „falzifikát“.

V kapitole Kopie a padělky, ktorá je súčasťou práce Meze interpretace (I limiti dell'interpretazione, 1990; The Limits of Interpretation, 1994)[1] rozlišuje Umberto Eco tri typy podvrhov.  Priamy podvrh vzniká vtedy, ak nárokovateľ v dobrej či zlej viere tvrdí, že podvrh (objekt Ob) je identický s pôvodným predmetom (objektom Oa), ktorého existencia je známa a vysoko cenená (Eco 2004, 198). Pri umiernenom podvrhu nárokovateľ netvrdí, že Oa a Ob sú identické, ale že sú navzájom zameniteľné, pretože preňho a rovnako aj pre adresáta je vzťah medzi totožnosťou a zameniteľnosťou veľmi flexibilný (200). Spoločným znakom týchto dvoch typov je reálna existenica pôvodného predmetu, na základe ktorého podvrh vznikol. Naproti tomu sa podvrh ex nihilo, t. j. podvrh z ničoho nič, vyznačuje tým, že pôvodný predmet neexistuje alebo ak podľa nejakých nezaručených správ kedysi existoval, je momentálne nenávratne stratený (201). Slabou stránkou Ecovej typológie je, že medzi podtypmu troch typov podvrhu uvádza aj také javy, ktoré medzi podvrhy nepatria. Napríklad k priamemu podvrhu zaraďuje aj tzv. naivnú mylnú identifikáciu, pri ktorej si nárokovateľ nie je vedomý, že oba predmety nie sú identické, a v dobrej viere považuje Ob za skutočný originál. Tento podtyp Eco demonštruje na príklade turistov obdivujúcich na voľnom priestranstve vo Florencii kópiu sochy Dávida, ktorí nevedia, že originál Michelangelovej sochy sa nachádza na inom mieste (198). Iným problematickým bodom je Ecovo jednoznačné zaradenie mylného pripísania autorstva (úmysleného alebo neúmyselného) k podvrhu ex nihilo (203).

Prednosťou Ecovej práce je podrobná charakteristika kritérií pre uznanie autentickosti diela s poukázaním na ich hranice (Eco 2004, 206 – 217).  Taliansky semiotik a odborník na staršiu literatúru rozlišuje štyri typy dôkazov. Pri dôkazoch prostredníctvom materiálu sa využívajú fyzikálne a chemické metódy výskumu materiálu, z ktorého  je dielo vytvorené. Pri dôkazoch prostredníctvom lineárnej manifestácie textu sa uplatňujú paleografické, gramatické, ikonografické a štylistické znalostí. Dôkazy prostredníctvom obsahu odpovedajú na otázku, či určité kategórie textu (najmä pojmy, taxonómie, spôsoby argumentácie a ikonologické schémy) sú koherentné so sémantickou štruktúrou kultúrneho prostredia daného autora. Dôkazy prostredníctvom vonkajších skutočností  sa vzťahujú na to, že určíté vonkajšie skutočnosti, o ktorých sa text zmieňuje, nemohli byť v dobe jeho vzniku známe.

Literárne falzifikáty sú vo vyššom počte doložené až od 18. storočia (Weimar 2007, 563), čo súvisí s rastúcou úlohou autorskej originality (por. Intertextualita). Iným dôvodom sú kultúrnoideologické zámery literatúry tohto a nasledujúceho storočia. Osobitne to platí o romantizme, ktorý svojou orientáciou na heroicky chápanú dávnu minulosť vytvoril v období formovania novodobých národov „[z]vlášť pŕíznivé podmínky pro vznik padělků [...]“ (Vlašín 1984, 260).  

K najznámejším autorom falzifikátov tohto obdobia patrí škótsky po anglicky píšuci básnik James Macpherson, ktorý vydal údajné preklady tzv. Ossianových spevov (súborné dvojdielne vydanie The Works of Ossian, the Son of Fingal, 1765, Diela Ossiana, syna Fingala). Macpherson tvrdil, že autorom týchto diel z 3. storočia, ktoré on len zozbieral a preložil,  je slepý bard keltskej poézie Ossian. Hoci sa pomerne rýchlo dokázalo, že ide o falzifikát, spevy sa tešili veľkej popularite doma i v zahraničí a svojou poetikou výrazne ovplyvnili nástup preromantizmu a romantizmu. V slovenskej literatúre  ich okrem iného recipoval Ján Kollár, ktorý sa s nimi zoznámil počas štúdia v Nemecku (Vojtech 2003, 22). Ossianovský kult na Slovensku „prebúdzal predovšetkým záujem o folklór, stimuloval zberateľské aktivity v tejto oblasti a pôsobil inšpiratívne i v oblasti žánru (baladická tvorba)“ (Vojtech 2003, 22).

Pri niektorých dielach 18. a 19. storočia nie je dodnes jednoznačne vyriešená otázka, či ide o autentické diela alebo falzifikáty. V našom kultúrnom kontexte je známy prípad údajných českých stredovekých rukopisov nazvaných podľa miesta nálezu Rukopis královédvorský (1819) a Rukopis zelenohorský  (pôvodný názov Soud Libušin, prvé vydanie v Poľsku v roku 1820, prvé vydanie v Čechách  v roku 1822). Obe diels sa od konca 19. storočia sa zväčša považujú za falzifikáty, ktorých autorom je s najväčšou pravdepodobnosťou Václav Hanka. Napriek tejto skutočnosti zohrali v dejinách českej národnej kultúry významnú úlohu dokumentovanú v rozsiahlej dvojzväzkovej publikácii (Dobiáš, ed. 2019).

Z českej literatúry 19. storočia spomína Slovník literární teorie okrem týchto dvoch rukopisov aj falošné listy Karla Hynka Máchu z jeho pobytu v Litoméříciach, v ktorých sa nachádzajú „odlišné údaje o jeho pobytu i názvy neznámých (neexistujících) básnických skladeb“ (Vlašín 1984, 260). Tieto listy sú  príkladom falzifikátu vydaného po smrti daného autora, ktorého cieľom je „pozménit podle určitých záměrů jeho literární a umělecký odkaz“ (Vlašín 1984, 260).

Zaujímavým literárnohistorickým prípadom, ktorého hodnotenie sa pohybovalo medzi falzifikátom a pastišom, je dielo La Chasse spirituelle (1949; Duchovný lov), publikované v parížskom vydavateľstve Mercuer de France. Autor jeho predhovoru Pascal Pia tvrdil, že ide o stratené dielo Jeana Arthura Rimbauda, o ktorom sa svojho času zmieňoval Paul Verlaine. Škandál okolo tejto publikácie sa začal priznaním herečky Akakie-Vialy a herca Nicolasa Batailla, že skutočnými autormi publikovaného diela sú oni dvaja. Pomocou pastiša sa chceli vysmiať odborníkom, ktorí im upierali dobrú znalosť tvorby iného francúzskeho predstaviteľa symbolizmu, Charlesa Baudelaira. V reakcii na toto priznanie však autor predhovoru naďalej trval na tom, že vydaná kniha je Rimbaudovým autentickým dielom. Dnešná literárna veda sa prikláňa k názoru, že dielo napísané so zámerom imitovať tvorbu známeho autora bolo pri vydaní označené za jeho originál, a takto nadobudlo povahu falzifikátu (Genette 1982, 177 – 181).  

Výskum falzifikátu sa dlhú dobu sústreďoval na jednotlivé prípady. Od 80. rokov 20. storočia badať v literárnej vede rastúci literárnoteoretický záujem o výskum falzifikátu v internacionálnych a interdisciplinárnych súvislostiach (Weimar 2007, 564). Zo starších prác možno spomenúť kapitolu práce Umberta Eca venovanú kópiám a falzifikátom (Eco 2004, 188 – 219), z novších prác monografiu švajčiarskeho odborníka na stredovekú literatúru Alaina Corbellariho (2023), ktorá poníma falzifikát ako jeden z druhov literárneho komplotu.