Cross-reading

Cross-reading je na intertextualite založená technika písania pochádzajúca z anglickej literatúry 18. storočia, ktorej východiskom je  nekonvenčný spôsob čítaní novín. Čitateľ nepostupuje pri čítaní riadkov vertikálne v rámci jedného stĺpca, ale horizontálne naprieč stĺpcami textu (textov). Cieľom dekompozície a rekombinácie jazykového materiálu je deštruovať pôvodný a dosiahnuť nový zmysel, vyznačujúci sa humorom, satirou, paradoxom či absurditou.  Na základe metonymie sa pojmom „cross-reading“ označuje aj konkrétny text ako produkt takejto textovej recyklácie.

Pojem vznikol spojením anglických slov „cross“ a „reading“, ktoré možno preložiť označením „ priečne čítanie“. Predpokladá sa, že cross-reading bola pôvodne vtipná spoločenská hra, ktorá mala len čiastočne literárny charakter (Döhl 2000, 91).  Pochádza z Anglicka 18. storočia, keď sa novinový denník stal centrálnym orgánom mediálnej verejnosti a využívala sa už nová technika stĺpcovej sadzby (Möller 2023, 31 – 32), Do písomnej publikovanej podoby  ako samostatnú literárnu techniku uviedol cross-reading škótsky obchodník s vínom a diplomat Caleb Whitefoord, ktorý pod príslovečným pseudonymom „Papyrius Cursor“ („Papyrusový bežec“, „Papyrusový posol“) – odkazujúcim na  starorímskeho politika menom Lucius Papirius Cursor – uverejnil v rokoch 1766 a 1770 v londýnskom denníku Public Advertiser prvé ukážky svojej novinovej recyklácie. V krátkych sprievodných paratextoch vysvetlil techniku dekompozície a rekombinácie cudzieho heterogénneho jazykového materiálu. Jej cieľom je zábava založená na komickom prekvapivom efekte. Whitefoord definuje samého seba  len ako zberateľa nájdeného materiálu a podsúva autorstvo slepej náhode, sadzačovi, tlačiarovi, či dokonca samotnému jazykovému materiálu alebo  novinovému papieru. Toto humorné  gesto slúži súčasne ako obrana proti cenzúre a prípadným negatívnym následkom recepcie. Efekt Whitefoordovho experimentálneho postupu však opačný. Keďže cross-reading disponuje výrazným imitačným potenciálom a hravosťou, koncom 18. storočia si  ho obľúbila anglická šľachta a vzdelané meštianstvo  (Möller 2023, 32 – 34).

Na Whitefoorda, ktorý vlastne urobil z priečneho čítania priečne písanie („cross-writing“),  nadviazal nemecký spisovateľ, matematik, fyzik a prírodovedec Georg Christoph Lichtenberg, ktorý navštívil v rokoch 1774/75 druhý raz Anglicko. Produktívny postup inšpiroval tohto zakladateľa nemeckého aforizmu k recyklácii domácej tlače, Príslušné texty vyšli posmrtne pod názvom Nachahmung der englischen Cross-Readings (Napodobnenie anglických cross-readingov) ako súčasť knižného vydania jeho Vermischte Schriften (Miscelaneá, 1844). U Lichtenberga možno identifikovať dva varianty cross-readingu. Na jednej strane stoja texty, ktoré sú produktom náhodnej mechanickej kombinácie bez zjavného autorského zásahu do výberu citátov. Pôsobia autentickejšie a majú otvorenejšiu formu. Na druhej strane stoja texty s uzavretejšou formou a prepracovanou, často kritickou pointou. Lichtenberg tu zrejme tvorivo zasahoval do výberu citátov a upravoval ich (Möller 2023, 35 – 37).

Na rozdiel od centa, ktoré sa ako technika písania vyznačuje cieleným výberom citátov zo známych literárnych diel, je pre cross-reading typický zväčša náhodou, resp. typografiou textu determinovaný výber citátov zo žurnalistických textov. Formálne sú centá rozsiahle útvary, kým cross-reading pozostáva spravidla z dvoch kratších navzájom  tesne spojených citátov. S výnimkou Lichtenberga si cross-reading nevytvoril vlastnú literárnu tradíciu (Döhl 2000, 91). Literárna teória zaraďuje tento jav do terminologického kontextu s technikami písania založenými na intertextualite, ktoré vznikli v 20. storočí,  ako sú montáž, koláž a cut-up (Jäger 2007, 631 – 632). Cross-reading je považovaný za „protomoderný alebo protopostmoderný model postupu kreatívnej produkcie z ducha recepcie a čítania“ –  „protomodernes oder protopostmodernes Verfahrensmodell der kreativen Produktion aus dem Geist der Rezeption und der Lektüre“ (Möller 2023, 37). Možno ho označiť za predchodcu koláže a montáže, ktoré sa naplno rozvinuli v literatúre prvej polovice 20. storočia.  Programovo sa k nemu hlásia americkí a nemeckí autori druhej polovice 20. storočia využívajúci techniku cut-up. K etablovaniu pojmu v literatúre a literárnej vede nemeckej jazykovej oblasti  výrazne prispela knižná publikácia autora experimentálnej literatúry a literárneho vedca Karla Rihu (1971).