Cento

Centom rozumie literárna veda na intertextualite založenú techniku písania pochádzajúcu z antiky, ktorej výsledkom je samostatný, obsahovo nový text napísaný spravidla vo veršoch a pozostávajúci (takmer) výlučne z formálne nevyznačených citátov zo starších diel iných autorov. Na základe metonymie sa pojmom „cento“ označuje tiež konkrétne literárne dielo napísané touto technikou.

Podľa aktuálnych výskumov (Okáčová 2011, 10 – 18) nemožno presne určiť, či cento ako slovo s indoeurópskym koreňom  pochádza zo starej gréčtiny alebo z latinčiny. V oboch jazykoch sa ním však primárne označovalo to isté – tkanina a textilný výrobok druhoradej kvality, ktoré vznikli zošitím kúskov starších, zväčša rôznofarebných látok. Rovnako nemožno s určitosťou povedať, kedy došlo k preneseniu významu z remeselnej do literárnej oblasti. Písomné pramene však naznačujú, že literárny pojem sa začal najskôr používať v latinčine (prvý raz je doložený v 2. stor. n. l. u Tertuliána) a do starej gréčtiny sa dostal zrejme až formou sémantického kalku, t. j. prevzatím sekundárneho významu latinského slova do slova starogréckeho. Samotné literárne texty napísané touto technikou sú však v starovekej gréckej literatúre staršieho dáta ako centá rímskej literatúry.

V súvislosti s teóriou textu a teóriou intertextuality možno povedať, že pojem „cento“ je termín par excellence. Básnická skladba sa „přirovnává ke tkanině, a to na základě obdobného způsobu jejího vzniku, tedy její textury“ (Okáčová 2011, 13).  Pojem vznikol na základe metafory, ktorá je v súlade s metaforou, na základe ktorej vznikol termín „text“ odvodený od latinského „texere“ („tkať“, „splietať“). Cento možno teda chápať ako textilný text alebo ako text na druhú (Bažil 2008, 16).  Na intertextualite založená technika centa doslovne zodpovedá vôbec prvej definícii intertextuality: „[...] každý text se buduje jako mozaika citací, každý text je vstřebáním a transformací jiného textu. Na místo pojmu intersubjektivity se staví pojem intertextuality a básnická řeč se čte jako něco, co je přinejmenším dvojí“ (Kristeva 2008, 24).[1] Cento pripomína nielen textíliu zošitú zo starších látok, ale aj v antike obľúbenú mozaiku zloženú z kamienkov. Iná intermediálna súvislosť spočíva v tom, že uznávané diela „slúžili autorom ako kameňolom s najkrajším mramorom, z ktorého potom lámali materiál na svoje vlastné skladby“ (Horka 2020, 74).  

Vychádzajúc z českej klasickej filologičky Marie Okáčovej (2011, 26 – 28) možno vymedziť tri základné znaky centa.  Kontinuita a (sémantická) autonómia znamenajú, že cento je kompaktný literárny útvar so samostatnou výpovednou hodnotou. Relatívnosť tohto znaku naznačená zátvorkou spočíva v tom, že zmysel jednotlivých citátov je podmienený aj ich intertextovým dialógom s pretextom. Druhým znakom je používanie doslovných nesúvisiacich citácií. V cente by sa nemali vyskytovať vlastné verše autora, malo by pozostávať len z cudzích nevyznačených citátov.  Nejde tu o plagiát, lebo cento predpokladá vzdelaného čitateľa, ktorý je schopný identifikovať pôvodinu a pochopiť zmysel intertextových vzťahov. Na rozdiel od prvých dvoch formálno-štruktúrnych znakov sa sémantická transformácia ako tretí  znak vzťahujena  tematickú rovinu textu. Cento zväčša prináša nový obsah, ktorý stojí v protiklade k pôvodine. Jeho centrálna problematika by nemala byť predmetom literárneho stvárnenia pretextu.

Tretí znak často súvisí so žánrovou odlišnosťou centa od pôvodiny, ktorou boli v antike najčastejšie Homérova a Vergíliová hrdinská epika. Centá  často patria do iných žánrov či žánrových foriem (napr. biblický epos, tragédia, idyla, epigram).  Netvoria samostatný žáner, lebo cento má transžánrovú alebo nadžánrovú povahu (Okáčová 2011, 33).

Podľa sémantickej operácie medzi centom a pretextom rozlišuje nemecký literárny vedec Christoph Hoch (1997, 14 – 16)  v práci o centách talianskej renesancie tri základné typy centa, ktoré sa vzťahujú aj na antickú tvorbu (por. Bažil 2006, 56 – 58; Okáčová 2011, 29 – 31). Cento-pastiš (pastišové cento) sa vyznačuje imitáciou štýlu pôvodiny, ktorá súvisí s tématickou a žánrovou príbuznosťou oboch intertextov. Ako príklad pre tento typ centa s afirmatívnym vzťahom k pôvodine možno uviesť mytologické epyllia pozostávajúce z Vergíliových veršov. Cento-paródia (parodické cento) má k pôvodine naopak ironizujúci vzťah, ktorý sa prejavuje disproporciou medzi vysokou formou a nízkym obsahom. Tým môže byť v epithalamiách svadobné veselie a erotika ako napr.  v Ausoniovej skladbe Cento nuptialis (Svadobné cento). Pri cente-kontrafaktúre (kontrafaktúrnom cente), ktorého označenie je prevzaté z hudobnej vedy,  dochádza k privlastneniu cudzej kultúry a adaptácii konkurenčnej ideológie pomocou afirmatívno-polemického princípu. Typickým príkladom sú ranokresťanské centá pozostávajúce z Vergíliových veršov ako symbolu rímskej, t. j. pre kresťanov pohanskej kultúry.

Obdobím najväčšieho  rozkvetu centa bola neskorá antika.  K hlavným dielam patria tri latinské centá čerpajúce materiál z Vergíliových diel. Tragédia Medea rímskeho autora Hosidia Getu z 2. stor. n. l. obsahovo nadväzuje na známu Euripídovu hru. Cento nuptialis rímskeho autora Decima Maxima Ausonia zo 4. stor. n. l. má lascívno-frivolný ráz.  Osobitnú skupinu tvoria kresťanské centá, z ktorých najznámejším je Cento Probae (Probino cento) zo 4. stor. n. l. Jeho autorka Faltonia Betitia Proba v ňom stvárnila biblickú tematiku  od stvorenia sveta po  zoslanie Ducha svätého. Jej cieľom bolo dokázať, že Vergílius v skutočnosti oslavoval Ježiša Krista. Hoci toto cento bolo dekrétom pápeža Gelázia I. zaradené medzi cirkvou neuznávané diela, stalo sa vzorom pre neskoršie kresťanské centá (Šubrt 2005, 384 – 386). Obľúbenosť centa v neskorej antike zodpovedá antickému „imitatio veterum“, napodobňovaniu starších autorov. Podľa Horku (2020, 74) sa centom vzdávala pocta velikánom poézie a súčasne sa takto uskutočňovala ich relektúra. Šubrt  (2005, 403 – 404) uvádza, že pri cente  ako jednom z príkladov formálnej poézie neskorej antiky ide o svojráznu obranu voči pokračujúcej erózii antického sveta. Literárna tradícia vytvárala ilúziu paralelného sveta stojaceho v kontraste k zložitej situácii rozkladajúceho sa rímskeho impéria.

Do centra literárneho záujmu sa cento znova dostalo v ranom novoveku (humanizmus a renesancia, barok), keď vznikali teoretické práce z oblasti poetiky i samotné centá napísané najmä v latinčine, taliančine či španielčine. Cento sa uplatnilo v nových lyrických žánroch  (sonet) a vyskytovalo sa aj v próze. Záujem o cento výrazne klesal od začiatku 18. storočia, keď sa posilnila úloha autorskej originality a napodobňovanie či kopírovanie starších literárnych vzorov ustúpilo do úzadia.

V literárnoteoretických slovníkoch sa niekedy uvádzajú aj príklady básnikov 20. storočia, ktorí písali centá –  napr. T. S. Elliot (Peterka 1984, 52), Julian Tuwim, Deszö Tandori a Vojtech Mihálik (Žilka 1987, 387).  Tieto tvrdenia možno len ťažko overiť, pretože sa tu neuvádzajú konkrétne diela. V iných prácach  sa  príslušné diela spomínajú. Text nemeckého básnika Klabunda Deutsches Volkslied (Nemecká ľudová pieseň) je označený bez bližšieho vysvetlenia za paródiu centa – „Cento-Parodie“ (Schwekle 2000, 76). V inom lexikóne nájdeme výpočet mien autorov citátov použitých v úvodnej básni diela Františka Hrubína Hirošima (1948) (pozri Brukner - Filip 1997, 75). Je však otázne, či by nebolo vhodnejšie vnímať uvedené básne ako koláže, t. j. ako texty, ktoré vznikli rovnomennou technikou písania založenou na intertextualite. Táto spolu s montážou  preberá od nástupu literánej moderny funkcie centa.

V nadväznosti na českého klasického filológa Martina Bažila možno vyčleniť tri obdobia výskumu centa, V období od neskorej antiky po barok patrilo cento k produktívnym literárnym technikám a zväčša bolo  hodnotené pozitívne. Zdôrazňoval sa hravý, parodický a reinterpretačný prístup autorov k pôvodine (Bažil 2006, 261). 

K odporcom centa patril už v 16. storočí Michel de Montaigne (Verweyen – Witting 2007, 294).V druhom období  výskumu od polovice 18. storočia už jednoznačne prevažovalo negatívne hodnotenia centa, ktoré prestalo byť prostriedkom literárnej tvorby a stalo sa  výlučne predmetom filologického bádania (Bažil 2006, 261 – 262).  Literárnovedný pozitivizmus priniesol v druhej polovici 19. storočia dodnes uznávané komentované vydania Ausoniových a Probiných textov, ktoré pripravil rakúsky klasický filológ Carl Schenkl (Verweyen – Witting 2007, 294).Tretie obdobie výskumu centa (od začiatku 70. rokov 20. storočia po súčasnosť) je ovplyvnené novými koncepciami literárnej tvorby (napr. francúzska skupina OuLiPo) a novými literárnovednými prístupmi, najmä teóriou intertextuality, ktorá sa stala vhodným terminologickým-metodologickým inštrumentom uchopenia centa. Spočiatku sa centu venovali literárni teoretici a bádatelia skúmajú neskoršie obdobie ako antika. Klasická filológia uplatňuje teóriu intertextuality na výskum centa až od nového tisícročia (Bažil 2006, 262). K priekopníkom výskumu centa z literárnoteoretických pozícii patria okrem Hocha aj  nemeckí bádatelia Theodor Verweyen a Gunther Witting (1991; 1993) ponímajúci cento ako nadčasovú techniku písania, ktorá osciluje medzi kontrafaktúrou a paródiou. V slovenskej literárnej vede bol zaznamenaný pokus integrovať cento do Popovičovej teórie metatextov. Tibor Žilka ho chápe ako „dominantne reprodukčný metatextový postup, ktorého konštrukčným princípom je eliptické tesné spojenie citovaných textov pôvodných diel“ (1983, 151). K aktuálnej tendencii  skúmať staroveké centá na pozadí teórie intertextuality sa prihlásila aj česká klasická filológia. Bažil (2006) a Okáčová (2011) pretavili svoje dizertačné práce do knižnej podoby (Bažil 2009; Okáčová 2016) a naďalej sa systematicky venujú výskumu antických cent.