Alúzia

Alúzia je narážka na komunikát v písomnej či ústnej podobe alebo na objektívnu skutočnosť okolitého sveta, ktorá sa vyskytuje zväčša v inom písomnom alebo ústnom jazykovom prejave a je zrozumiteľná len na základe kontextových znalosti  (poznanie východiskového  komunikátu alebo vedomosť o predmetnej realite). V literárnom texte je alúzia najčastejšie formou medzitextového nadväzovania, pri ktorej sa v rámci jedného textu na konkrétnom mieste odkazuje na iný text alebo jeho časť. Na rozdiel od iných foriem intertextových vzťahov (pozri Intertextualita) ako citát či plagiát, ktoré sa vyznačujú priamym prevzatím pôvodnej výpovede, je alúzia ťažšie identifikovateľná a dešifrovateľná, lebo sa zakladá na nepriamom odkazovaní. S pojmom  alúzia sa stretávame aj v lingvistike a vo vedách o umení. Alúzia sa nemusí prejaviť len v rámci jednej semiotickej sústavy. Pri intermedialite sa môže napr. v literárnom diele vyskytnúť  alúzia na hudobné dielo či film. Naopak sa môže napr. vo výtvarnom umení použiť alúzia na literárny text.

Slovo „alúzia“ pochádza z latinské „allusio“ vo význame „žart“. V dnešnom zmysle je toto substantívum doložené až v 6. storočí n. l.  u Cassiodora (pozri Stenzel 2007, 94). Je odvodené od latinského slovesa „alludere“ vo význame „hrať sa, žartovať“ (pozri Macura 1984, 18: Žilka 1987, 384). Súvislosť s hraním (po nemecky „spielen“) rezonuje aj v nemeckom substantíve „Anspielung“, ktoré je kalkom latinského deverbatíva „allusio“ a používa sa od 17.  a 18. storočia ako jeho ekvivalent (pozri Stenzel 2007, 94). V rovnakom období je doložené  aj slovenské synonymum prevzatého slova  „alúzia“ – substantívum „narážka“ (pozri Historický slovník slovenského jazyka 1991 –  2008) s významom  „nepriame cielené spomenutie niečoho, skrytá zmienka o niečom“ (Slovník súčasného slovenského jazyka 2015).  

Alúziu v aludujúcom texte signalizujú prvky, ktoré stoja k aludovanému textu vo vzťahu kontiguity alebo vo vzťahu analógie (pozri Stenzel 2007, 93). Alúzia teda súvisí s pôvodným textom vecne alebo významovo (kontiguita), resp. ho nejakým spôsobom pripomína (analógia). „Jej základnou vlastnosťou je sprostredkovaný prenos informácií a plní podobnú funkciu ako básnický obraz (tróp)“ (Žilka 1987, 384). Na rozdiel od metonymie, trópu, ktorého základnou vlastnosťou je práve kontiguita, a metafory, trópu, ktorý sa zakladá na similarite (analógii), však nejde o  pomenovanie založené na posúvaní alebo prenášaní významu, t. j. o sémantickú kategóriu, ale o princíp odkazovania na textovej alebo kontextovej úrovni.

Podľa Gérarda Genetta je alúzia najmenej explicitnou a najmenej doslovnou  z trojici ním vymedzených foriem intertextových vzťahov – citát, plagiát, alúzia (pozri 1982, 8; Intertextualita). Na rozdiel od citátu sa alúzia nevyznačuje mechanickým priamym prevzatím pôvodnej výpovede. Jej nepriamosť sa  prejavuje v zamlčiavaní pôvodu a chýbajúcom vyznačení prevzatej výpovede (pozri Stenzel 2007, 97). Toto ju ešte viac odlišuje od citátu a paradoxne čiastočne spája s plagiátom.

Z hľadiska textu rozlišuje Tibor Žilka tri druhy alúzie: 1. vnútrotextovú alúziu, „ktorá sa zakladá na skrytom nadväzovaní dvoch alebo viacerých častí (prvkov) textu v rámci jedného textu“ (1985, 384), 2. medzitextovú alúziu, ktorá „sa zakladá na priamej nadväznosti dvoch textov“, 3. mimotextovú alúziu, ktorá „odkazuje na súčasnosť, na súveké spoločenské pomery. Vyniká aktuálnosťou a charakterizuje ju silná väzba na mimotextovú skutočnosť“ (385). Prvé dva druhy alúzie možno označiť spoločným pojmom „textová alúzia“. V závislosti od druhu textu, na ktorý sa v aludujúcom texte odkazuje, možno textovú alúziu rozdeliť na literárnu a neliterárnu alúziu. Podľa stupňa zložitosti a nepriamosti rozlišuje Jürgen Stenzel dva typy alúzie. Jednoduché alúzie („einfache Anspielungen“) sú zrozumiteľné, akonáhle sa u čitateľa dostaví asociácia so skutočnosťou, na ktorú sa naráža. Majú blízko k metonymii, antonomázii, perifráze, eufemizmu či jednoduchej neúplnej zmienke. Komplexné alúzie („komplexe Anspielungen“) disponujú dodatočným významovým potenciálom, ktorý je výsledkom splynutia (a teda aktualizácie) narážajúceho textu s textom narážaným. Štruktúrne sú príbuzné s metaforou (pozri 2007, 93),

Ako osobitný druh alúzie možno vyčleniť aluzívne slovné hry („allusive Wortspiele“), ktoré sú časté v súčasných masovokomunikačných prostriedkoch, populárnej kultúre a reklame. Originálnym spôsobom využívajú všeobecne známe jazykové vyjadrenie (napr. príslovie, zvrat, názov alebo citát z diela, názov firmy) za účelom pobavenia a ľahkej zapamätateľnosti (pozri Stenzel 2007, 94).

Alúzia ako forma intertextového vzťahu je prejavom autorovho vzťahu k literárnej tradícii. Je typickým prostriedkom tzv. vzdelaného autora („poeta doctus“), akým napr. bol Wolfram von Eschenbach, Dante, John Milton, Johann Wolfgang Goethe, James Joyce, Thomas Mann či Jorge Luis Borges (pozri Stenzel 2007, 95). Bohatý výskyt alúzií v texte sa označuje pojmom „aluzívnosť výrazu“ (pozri Žilka 2011, 133). Alúzia predpokladá istý stupeň literárneho vzdelania čitateľa. Jej komunikačná hodnota „je závislá od príjemcu, lebo priamo nevyslovenú, ba niekedy aj ťažšie dešifrovateľnú informáciu nie každý percipient dokáže pochopiť a spracovať“ (Žilka 1995, 64).

Jav označovaný pojmom „alúzia“ je starší ako pojem samotný. Jeho predchodcami sú napr. starogrécke pojmy „synémphasis“ (náznak), „hypónoia“ (podozrenie) alebo „ainigma“ (rečový prejav v podobe hádanky, záhadná reč) (pozri Stenzel 2007, 94). Alúzia je typickým prvkom epoch, v ktorých dominovalo „imitatio veterum“ (napodobňovanie starších vzorových autorov) – od antiky až po koniec baroka (pozri Intertextualita). V 18. a 19. storočí sa použitie a pochopenie alúzií stáva znakom literárneho vzdelania najmä meštianskej vrstvy. V literárnej moderne je alúzia prejavom zachovávania a odmietania literárnej tradície (pozri Stenzel 2007, 95). 

Vznik teórie intertextuality v 60. rokoch 20. storočia  a literárna postmoderna viedli literárnu vedu k hlbšiemu záujmu o alúzia. K dovtedajšiemu tradičnému materiálovému výskumu zameranému na výklad alúzií v komentovaných vydaniach diel sa pridružil literárnoteoretický záujem o alúziu. V českej literárnej vede sa alúzii bližšie venoval Jiří Homoláč v samostatnej štúdii (1989), ktorú v prepracovanej podobe zapracoval do samostatnej kapitoly monografie (1996, 58 – 71) a teoretické úvahy následne aplikoval aj na básnickú tvorbu Františka Hrubína, Karela Hynka Máchu a Miroslava Holuba. V slovenskej literárnej vede sa alúziou opakovane zaoberal Tibor Žilka, najpodrobnejšie v kapitole monografie (1995, 64 – 77 ), v ktorej pracuje s textami rôznych autorov (napr. William Shakespeare, Jaroslav Hašek, Lion Feuchtwanger, Peter Karvaš). Český a slovenský teoretik tvorivo nadviazali na výskum alúzie z iného ako domáceho prostredia, napr. Konrad Górski (1972), Ferenc Mérei (1975), Ziva Ben-Porat (1976, 1988), Carmela Perri (1978), Udo J. Hebel (1991).