Tematológia

Tematológia vo svojom najširšom význame označuje spôsob výkladu literárneho diela osobitne zameraný na tému. Tému diela sleduje naprieč historickými epochami, literárnymi aj autorskými štýlmi, druhmi i žánrami. Pri analýzach a interpretáciách textov rôznej kultúrnej proveniencie využíva interdisciplinárny prístup.

Doposiaľ sa v literárnovedných kruhoch nedospelo k zhode v tom, či je tematológia v súčasnosti ešte stále čiastkovou disciplínou komparatistiky (napr. Lubkoll – Trávníček 2006, 122), ako to vyplýva z vývinu, zamerania a metodológie komparatistiky (napr. Černý 1994, 41), alebo ju už možno pokladať za legitímny literárnovedný odbor, resp. samostatnú disciplínu (napr. Trocchi 2002, 63).

Explikácia

Bez ohľadu na to, či je tematológia samostatnou disciplínou, alebo k svojej samostatnosti len tenduje, je zjavné, že jej prepojenosť s komparatistikou zostane zachovaná. Tak pre tematológiu, ako aj pre komparatistiku zostáva platné, že „svými východisky vždy literární zůstane, nikoli však perspektivou; tak jako je bytostně mezinárodní a nadnárodní, jako je z definice žánrově otevřená a mezikulturní, tak je její perspektiva i bytostně interdisciplinární“. (Král in Guillén 2008, 11)

Interdisciplinárna perspektíva tematológie spočíva: 1. v úzkom prepojení s inými vedeckými odbormi a ich špecializáciami, ktorých prínos sa pri skúmaní problematiky témy ukázal ako relevantný – estetika, semiotika, etnológia, filozofia, psychológia, resp. psychoanalýza, antropológia, kulturológia, religionistika, lingvistika, sociológia; 2. v skúmaní výskytu a podôb rovnakých tém aj v iných umeleckých druhoch, najmä vo výtvarnom umení, filme, divadle, hudbe (táto oblasť je i predmetom výskumu literárneho nadväzovania –  intertextuality, resp. intermediality).  

Predpokladom tematologického výskumu (a v tom možno znovu konštatovať zhodu s východiskovou komparatistikou) je mimoriadne obsiahly recipientsky a odborný záber – čitateľská skúsenosť literárneho vedca, ktorý sa takto odborne profiluje, spojená s jeho schopnosťou čítať v čo možno najväčšom počte cudzích jazykov, ako aj s jeho znalosťou národných filológií (ich osobitých pojmosloví) a so zmyslom pre hĺbkové sémantické aspekty textu: „Komparatistika [a teda zúžene aj tematológia – pozn. autorky] se věnuje [...] projevům literatury, které překračují nejen jazykové a národní hranice, ale také akademická ohraničení umění a věd. Komparatistika začíná tam, kde ostatní filologie končí; [...] komparatista zdá se být světoobčanem, jehož vlastí je literatura.“ (Corbineau-Hoffmannová 2008, 15)

Pojem tematológia pochádza z frankofónneho a anglofónneho jazykového a vedeckého okruhu (fr. thématologie, angl. thematology). Presadil sa ako „modernejšie označenie“ (Lubkoll – Trávníček 2006, 123) namiesto termínového spojenia dejiny látok a motívov (nem. Stoff- und Motivgeschichte), používaného v germánskom okruhu.

 Koncom 19. storočia sa výskum tém realizoval v dvoch privilegovaných oblastiach: etnografickej a literárnokomparatistickej. Štúdium prameňov, migrácia a uchovávanie tém (zvlášť rozprávkových) naprieč kultúrnymi dejinami so zreteľom na tradíciu orálnej a ľudovej literatúry sa stali predmetom výskumu v etnografii; prenos tém a mýtov do moderných literatúr zaujímal literárnu komparatistiku, resp. to jej smerovanie, ktoré sa zvyklo nazývať aj tematickým výskumom. Pojem thématologie ako nový uviedol v prvom systematickom manuáli La littérature comparée Paul Van Tieghem roku 1931. Označil ním oblasť komparatívneho výskumu, ktorá sa zaoberá skúmaním literárnych tém a mýtov. Od 60. rokov 20. storočia sa tematológia vyvíja nielen v dokumentačno-genealogickej podobe, ale aj komplexnejšie, na úrovni historicko-kritickej a hermeneutickej, a to zásluhou Raymonda Troussona a Harryho Levina. Cieľom tematologického štúdia je podľa Troussona interpretácia variácií a metamorfóz literárnej témy v čase a vo vzťahu k historickému, ideologickému a intelektuálnemu kontextu. Interpretácia sa nemôže zaobísť bez precíznej rekonštrukcie významných opakovaní témy (alebo mýtov) v literárnych dejinách – cieľom je analyzovať konštitutívne prvky témy. Levin zdôraznil význam a historicko-kritickú hodnotu tematologického výskumu. Usiloval sa dokázať, že výber a rozloženie tematických prvkov v literárnom texte je organickou súčasťou umeleckého procesu. (Trocchi 2002, 63an.)  

Vývin a etablovanie tematológie podstatne ovplynili najmä 1. literárno-semiotické výskumy Tartusko-moskovskej školy, združenej okolo Jurija Michailoviča Lotmana, 2. bádania Michaila Michajloviča Bachtina a 3. skúmania francúzskej tematickej kritiky, reprezentovanej o. i. Georgesom Pouletom a Gastonom Bachelardom.

Ad 1. Znakovou povahou tém sa zaoberajú napr. štúdie Vladimíra Nikolajeviča Toporova Petrohrad a petrohradský text ruskej literatúry (Úvod do témy) (Peterburg i peterburskij tekst russkoj literatury /vvedenie v temu/, 1984; in Glanc /ed./ 2003, 7 – 35) alebo J. M. Lotmana Téma kariet a kartovej hry v ruskej literatúre začiatku 19. storočia (Tema kart i kartočnoj igry, 1975; in 139 – 173).

Toporov skúma tému Petrohradu a jeho literárne charakteristiky pochádzajúce z diel rôznych ruských autorov a konštatuje, že vytvárajú istý mýticko-symbolický celok – sémanticky súdržný, transžánrový, transtemporálny a transpersonálny tzv. petrohradský text („jednota petrohradského textu není určována ani tak jediným objektem popisu, jako spíše monolitností /jednotou a celistvostí/ maximálního smyslového zaměření /ideje/; 22). Identifikuje niekoľko príznačných „substrátových prvkov“ z prírodnej sféry (klimaticko-meteorologický aspekt – dážď, sneh, vietor, zima, západy slnka, biele noci, rozptyl svetla a i.; krajinný aspekt – voda, pevnina, čerenie vody, jednotvárnosť terénu, otvorenosť priestoru, prázdnota a i.), z materiálno-kultúrnej sféry (terénne úpravy, výstavba, domy, ulice), z historickej sféry (zvláštnu úlohu hrá „krajná poloha Petrohradu“ – mesta na konci sveta, na križovatke, vystavaného na slzách a mŕtvolách) a z duchovno-kultúrnej sféry (metafyzická realita, najmä strach, ako jeden z najdôležitejších významových príznakov petrohradského textu) (26). Počiatky takéhoto zobrazovania Petrohradu identifikuje Toporov na prelome 20. – 30. rokov 19. storočia a kladie ho do protikladu k zobrazovaniu Moskvy („obraz Petrohradu v petrohradském textu se v mnoha ohledech vytváří jako mytologizovaný antimodel Moskvy“; 15); „moskovský text“ však ako osobitý mýticko-symbolický celok v ruskej literatúre nenachádza.

Lotman vo svojej práci zase nachádza obsahové analógie medzi vnútornou imanentnou organizáciou kartovej hry, ich funkciou v spoločnosti a historicko-kultúrnymi asociáciami konkrétnej doby. „Karty a karetní hra nabývají na konci osmnáctého a počátku devatenáctého století rysů univerzálního modelu – Karetní Hry – a stávají se středem zvláštní mýtotvorby této epochy: ,[...] svět je pro mě – hra karet, / život je bank; osud ho drží, a já hraju / a pravidla hry měním podle lidí´.“ (141; báseň M. J. Lermontova)

Ad 2. Prínosným sa stal Bachtinov termín chronotop (z gr. chronos = čas a topos = miesto), ktorým definuje podstatnú spojitosť časových a priestorových vzťahov v diele (napr. chronotop cesty); chronotop určuje i jednotlivé žánre a historické epochy.

„V literárně uměleckém chronotopu splývají prostorové a časové indicie ve smysluplné a konkrétní jednotě. Čas se v něm zhušťuje, stává se hmotnějším a umělecky viditelným, prostor se naopak intenzifikuje, zapojuje se do pohybu času, syžetu a historie. Časové indicie se vyjevují v prostoru a prostor se zvýznamňuje a měří časem. Právě tento průnik řad a splývání indicií charakterizuje umělecký chronotop.“ (Bachtin 1980, 222)

Ide o historickú kategóriu, možno sa preto zaoberať jej premenami vo vývoji literatúry, a to aj v súvislosti s témou (Formy vremeni i chronotopa v romane: očerki po istoričeskoj poetike, 1937 – 1938, vyd. 1975; čes. Čas a chronotop v románu: studie z historické poetiky, 1980).  

Ad 3. Významný vplyv mali najmä Pouletove Metamorfózy kruhu (Les métamorphoses du cercle, 1961), v ktorých sa vnímanie témy rozširuje a stáva sa filozofickým konceptom, resp. téma sa skúma ako fenomén vedomia: forma kruhu (i gule) a s ňou spojené vzťahy stredobodu a obvodu, vnútrajška a vonkajška sa chápu ako jeden zo základných spôsobov vyjadrenia situovanosti človeka, jeho vedomia sveta/bytia vo svete. Téma je podľa Pouleta súčasťou vnútornej skúsenosti básnika a súčasne nadindividuálnou skúsenosťou – jeho chápanie metafory kruhu sa teda približuje jungovskému archetypu; premeny zmyslu metafory kruhu sa spájajú s premenami myšlienkovo-estetických systémov rôznych historických období, smerov a indivíduí. (Hodrová a kol. 1997, 9; viac pozri Hodrová – Sládek 2012, 561 – 568; Pelikán 2012, 50 – 52)

Básnickú imagináciu s voľným využitím koncepcie archetypov Carla Gustava Junga skúmal G. Bachelard; neskôr sa priklonil k fenomenologickému prístupu, no poňal ho špecificky (viac pozri Bachelard 1990, 352, resp. Poetika snění /La poétique de la reverie, 1960, čes. 2010/ alebo Plamen svíce /La flamme d'une chandelle, 1961, čes. 1997/). Vo svojich úvahách Bachelard nenarába s pojmom téma, ale obraz. V Poetike priestoru (La poétique de l´espace, 1957; slov. 1990) sa napr. zameral na skúmanie jednoduchých obrazov – „priestorov ospevovaných“, „obrazov šťastného priestoru“, t. j. priestoru, ktorý je ochranou pred nepriateľskými silami, akým je dom, hniezdo, ulita, kút, príp. zásuvka, skrinka a skriňa (v zmysle skrýša milých vecí). Konkrétnejšie, obraz domu – v nadväznosti na Jungov výklad, kde sa dom stal obrazom psychologickej integrácie človeka – je v Bachelardovej interpretácii „naším kútikom sveta“, „jadrom obrazov, aké poskytujú človeku dôvody a ilúzie stability“.

Tematológia narába s viacerými pojmami, ktoré vo vzťahu k tematickej rovine literárneho diela, resp. porovnávaných literárnych diel vzájomne korešpondujú. Definujú sa rôzne s ohľadom na metodologickú koncepciu, ale aj na literárno-kultúrnu provenienciu a tradíciu jednotlivých filológií. Ide najmä o pojmy téma, obsah, látka a motív (v širšom chápaní aj mýtus a topos/locus communis). Rámcovo ich možno navzájom vymedziť, a tým aj hierarchizovať: „Téma je špecifikovaný, konkrétne určený obsah textu. Množina všetkých možných tém a ich častí a prvkov (látok, motívov) tvorí tzv. všeobecné tematické univerzum, ktoré je prameňom pre generovanie textov.“ „Obsah je predmetný svet prítomný v diele vo svojej semiotickej podobe ako vyjadrenie (zobrazenie, obraz) istého úseku referenčnej (mimotextovej) reality.“ (Miko 1978, 208, 190)

Claudio Guillén (2008, 254) je, čo sa týka pojmoslovia, uvoľnenejší: vidí uvedené pojmy a to, čo v diele označujú, ako navrstvené roviny; podľa neho môže tematológ tento komplex rozoberať či rozkladať, ako uzná za vhodné. Prípadné zamieňanie a miešanie pojmov pritom nepokladá za zásadný problém (hoci pripúšťa, že je to dosť obťažujúce) – za dôležité pokladá, aby sa pri tematologickej analýze/interpretácii otvoril pohľad do hĺbky skúmaného diela/skúmaných diel.

Literárne témy možno vnímať ako „antropologické alebo gnozeologické konkretizácie“, ktorých štúdium „nás vovádza do kontaktu s migrujúcim materiálom skúsenosti, ktorú ľudia spracovali v čase“. (C. Segre, in Trocchi 2002, 77) Sú flexibilné, v čase premenlivé a ich modulácia sa deje prostredníctvom vymedzených literárnych foriem a v rámci definovaných kultúrnych procesov. (79) Ukazuje sa aj istá žánrová, resp. podžánrová afinita tém – pre určité žánre, resp. ich typy sú charakteristické určité témy, príp. motívy a štruktúra motívov. Táto afinita sa stala základom ich pomenovania – historický román, dobrodružný román, čierny/gotický román, detektívny román ap.:

„Výzkum tématu [...] se stával přirozenou součástí analýz, jejichž těžiště leželo třeba v oblasti žánru (pro určité žánry byla typická určitá témata, případně motivy a struktura motivů; tematický aspekt často tvořil základ pro pojmenování žánru [...]. Tematologie tohoto druhu se pěstovala ve většině komparativních studií, a to jak těch, které se zabývaly přejímáním témat [...], tak těch, v nichž shody v tématech v dílech různých autorů a různých dob byly pojímány jako výraz analogických myšlenkových struktur, vytvářejících se nezávisle na sobě.“ (Hodrová a kol. 1997, 6)

Tematologický výskum doposiaľ dospel k viacerým klasifikáciám tém.

Rozlišujú sa napr. podľa toho, v akej historicko-literárnej perspektíve sa prenášajú: témy dlhodobé (longues durées) prechádzajú naprieč storočiami, pretože sú silno kultúrne zakorenené (ide o tematické univerzálie, tzv. večné témy = mýtické témy, napr. mýtus zlatého veku); témy strednodobé (moyennes durées) dominujú v istom historickom období alebo sa objavia v istej epoche a predpokladá sa, že pretrvajú ďalej (téma šaša/blázna, téma mora, rieky ap. – vznik novej témy umožňujú spoločenská situácia a kultúrny proces); témy krátkodobé sa aktivizujú napr. vedecko-technickým pokrokom doby (železničná fantázia 2. polovice 19. storočia). (Guillén 2008, 218, 226)

Phillipe Chardin rozlišuje témy podľa kritéria narastajúcej všeobecnosti: od mytologických, legendárnych, historických tém cez sociálne, profesionálne, morálne témy po návratné motívy literatúry a folklóru, topoí, loci communes, návratné epizódy a scény, ktoré si vyžadujú konkrétne žánre, literárne priestory a scenérie, prírodné prvky či ľudské situácie a základné problémy správania. (Trocchi 2002, 77)

S. S. Prawer (Comparative Literary Studies, 1973) zase uvažuje o týchto skupinách tém: 1. literárna reprezentácia prírodných javov (napr. more), základné vlastnosti ľudského bytia (napr. sny), trvalé ľudské problémy (angl. perennial human problems); 2. opakujúce sa literárne a folklórne motívy (napr. tri želania, čarovný prsteň); 3. opakujúce sa situácie (napr. konflikt syna s otcom); 4. sociálne či profesionálne a morálne typy (napr. rytier, zločinec, cestovateľ); 5. postavy odvodené z mytológie, povestí či zo samej literatúry (napr. Prometeus, Siegfried, Hamlet). (Guillén 2008, 212)

D. Hodrová vidí v európskom myslení o téme dve hlavné línie: prvú identifikuje ako ahistorické chápanie témy a jej zakotvenie v mýte a archetype (N. Frye, M. Bodkinová), v osobnom mýte (Ch. Mauron), v naratívnej štruktúre diela (V. J. Propp, Tz. Todorov) alebo aj tam, kde sa téma chápe ako istý filozofický koncept (G. Poulet). Druhou líniou je historické chápanie témy, skúmanej v rámci historickej poetiky (A. N. Veselovskij, E. R. Curtius, M. M. Bachtin, J. M. Meletinskij) a v nadväznosti na ňu v Tartusko-moskovskej škole (J. M. Lotman). (Hodrová a kol. 1997, 12 – 13)

Možno uvažovať aj o „historickom zmysle“ tém, t. j. o témach, ktoré dominujú v konkrétnej perióde vývoja literatúry a umenia. (Guillén 2008, 215) Predpokladom je pritom vedomie kolektívnych odlišností, ktoré sú určujúce v čase i priestore. Táto tzv. historická tematológia – jej výrazným predstaviteľom je práve spomínaný C. Guillén – na základe obsiahlej lektúry a analýz predkladá zistenia o jednotlivých epochách (v epoche romantizmu napr. prevažovali témy ako hľadanie identity, túžba, spojenie s prírodou, v zobrazovaní sa uprednostňovala modrá farba ako farba ideálu atď.). Skúma konkrétne historické premeny tém, resp. mýtov (Faust, Don Juan, Medúza), ktoré sa v rôznych epochách spracúvajú a vykladajú rozličným spôsobom (Zima – Holý 2006, 391). Tieto mýty (v iných koncepciách pokladané aj za látky či motívy) musia vykazovať istú invariantnosť, nezameniteľnosť – na základe nej ich možno v texte identifikovať a interpretovať v konkrétnych esteticko-hodnotových a dobových reláciách. Ich spracovania sa môžu aktualizovať v čase, tzn. za zmenených rámcových podmienok literárneho diela v konkrétnej epoche, no ich hodnotovo-významová podstata musí byť zachovaná (príkladom môže byť téma labyrintu alebo témy/motívy vychádzajúce zo základných konštánt ľudského života, akými sú láska, smrť, vina, samota, materstvo). Aktualizácia prostredníctvom intertextuálnych postupov ako paródia či irónia teda nie je možná, keďže sa pri takomto literárnom postupe mení pôvodná podstata, významovo i hodnotovo sa posúva či zámerne devalvuje. Napr. téma Dona Juana je v zásadne zmenených kultúrno-spoločenských podmienkach postmodernej doby neaktualizovateľná, pretože sa z nej vytratilo základné hodnotovo-morálne napätie (viac k variantnosti/invariantnosti témy Dona Juana pozri Rousset, 1978). Na tomto príklade vidno rozdiel medzi tematologickým a intertextuálnym prístupom k skúmaniu témy: intertextuálny prístup aj takúto formu literárneho nadväzovania skúma ako relevantnú a všíma si významovo-štruktúrne zmeny, ktoré prináša. V centre jeho záujmu je totiž vzájomný vzťah  pretextu  a posttextu, nie uvedené – z tematologického pohľadu nutné – zachovanie hodnotovo-významovej podstaty témy.

Tematológia sa zaoberá problematikou témy nielen ako súčasti literárnej výstavby skúmaných diel, ale aj ako diskurzov kultúry. Jedným z doterajších záverov tematologického výskumu je doloženie skutočnosti, že literatúry všetkých národov v každom historickom čase čerpajú zo spoločného imaginárna, resp. imaginatívneho základu. Podľa archetypálnej kritiky ho tvoria archetypy, reprezentujúce spoločnú, nadindividuálnu štruktúru nevedomia:

„[...] projevuje se hlavně v mýtech, v tzv. věčných tématech. Maud Bodkinová zkoumá v knize Archetypální struktury v poezii (1934) jednak archetyp tragický na základě shodných rysů tragických hrdinů (Hamleta, Oresta, Oidipa), jednak archetypy básnické, ralizující se třeba v symbolických motivech vedra, bezvětří, větru a bouře (v Coleridgeově Písni o starém námořníkovi) nebo v kontrastu Ráje a Hádu (Nebe a Pekla), v obrazech ďábla, hrdiny, Boha a pod. Pro Northropa Frye je archetyp typickým nebo stále se vracejícím obrazem, komunikativním symbolem, který spojuje jednotlivé umělecké dílo s ostatními (Anatomie kritiky, 1957)“ (Hodrová a kol. 1997, 8).

Vzťah mýtu a témy možno zjednodušene charakterizovať aj ako vzťah „pramateriálu“ (predliterárnej mýtickej látky, odkazujúcej na opakovanú ľudskú situáciu či vzťahujúcej sa na viacnásobne potvrdenú životnú skúsenosť) a „materiálu“, ktorý je prostredníctvom konkrétnej esteticko-dobovej realizácie prevedený do konkrétneho literárneho druhu, žánru, formy. Podobne o polyvalentnom vzťahu mýtu a témy uvažuje Raymond Trousson. Mýtus ako antropologický, historicko-náboženský fenomén je podľa neho predpokladom literárnej témy – Prometeus ako pôvodne mýtická postava v procese abstrakcie témy hrdinu získava autonómiu voči mýtickému kontextu, prekračuje ho a stáva sa obrazom, ktorý historicky konotuje obraz slobody, vzbury ap. (viac pozri Trousson 1976)

Ďalším zdrojom kontinuity európskeho myslenia a literárneho vývoja je antická topika. Ernst Robert Curtius ju vo svojom diele Európska literatúra a latinský stredovek (Europäische Literatur und lateinisches Mittelalter, 1948, čes. 1998) pokladá za „komoru so zásobami“ slovných formulí (pochádzajúcich z rétoriky), ale aj literárnych konštánt v podobe komplexov motívov a metafor, označovaných pojmami locus communis (N pl loci communes) alebo topos (N pl topoí). Ako „opakující se témata a obrazy, které se tradovaly od antiky přes latinský středověk a které pak prostupují veškerou moderní literaturou“ (Wellek – Warren 1996, 371), sa v európskej literatúre návratne objavujú a súčasne sa premieňajú (ľudia ako bábky v Božích rukách, svet naruby, život ako tragédia alebo komédia a i.); Curtius ich pokladá za prejav duchovnej identity európskeho človeka. 

V českom literárnovednom prostredí sa široko kontextualizovaný tematologický výskum osobito zúžil a zameral sa na skúmanie problematiky miesta. Pražská tematologická škola – Daniela Hodrová, Vladimír Macura, Marie Kubínová, Zdeněk Hrbata a i. – na označenie svojho špecifického prístupu k skúmaniu ustálených miest v literatúre využíva aj termín topológia. Pozornosť obracia najmä na to štruktúrno-konceptuálne chápanie miest, ktoré je sémanticky príznakové (miesta s tajomstvom – hora, tajomný dom, brána, škára a i.; viac pozri Hodrová 1994), alebo na to, ktoré nadobúda metaforický charakter (chalúpka, hrady a ich zrúcaniny, väzenie, veža, izba a i.; viac pozri Hodrová a kol. 1997):

„[...] v určité době a společnosti, případně žánru se určitá místa-toposy stávají předmětem charakteristických metaforizačních procesů: například chaloupka – v klasické idyle topos vytržený z času a prostoru – začne v českém obrození fungovat jako časově aktuální symbol původní etnické a jazykové neporušenosti národa, jako příbytek ,staré české víry´ [...]. Podobně se v celé skupině českých románů z přelomu století vyskytuje metafora Prahy – milenky a poté děvky – jako obraz ztráty iluzí osobních, ale i společenských.“ (15)

Na Slovensku patrí problematika tropologicko-topologickej tematológie medzi hlavné diskusné témy Oddelenia literárnej teórie Ústavu slovenskej literatúry SAV v Bratislave. Problematikou osnovných tematických algoritmov v slovesnom umení (s intersemiotickými a interdisciplinárnymi presahmi) sa zaoberá tím vedený Marianou Čechovou v Ústave literárnej a umeleckej komunikácie FF Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre. Viacerí autori – Stanislav Rakús, Marta Součková, Róbert Gáfrik a i. – sa výskumne venujú vybraným tematologickým, resp. tematickým aspektom literárnych diel.