Rodovo inkluzívny jazyk

Označenie rodovo inkluzívny jazyk je jedno zo skrátených, eliptických označení vedome nediskriminujúceho a nevylučujúceho používania konkrétneho jazyka – slovenčiny, češtiny, angličtiny, nemčiny atď. Zameriava sa predovšetkým na zviditeľňovanie žien vo verejnej sfére, na rodovú rovnosť či rodovú citlivosť, ale dbá aj na to, aby nedochádzalo k zneviditeľňovaniu či znevažovaniu iných doteraz často vylučovaných skupín spomedzi osôb, ktoré tento jazyk používajú alebo sú ním označované. Používaný jazyk je jedným z dôležitých činiteľov a zároveň indikátorov rodovej rovnosti v danej spoločnosti.

Diskusie o význame používaného jazyka pri presadzovaní práv žien a iných znevýhodnených skupín, pri prekonávaní rodových stereotypov a rodovej nerovnosti v spoločnosti sa zintenzívňovali v prostredí druhej vlny feministického hnutia na Západe (od 60. resp. 70. rokov minulého storočia). Vychádzali z odmietnutia biologickej predurčenosti ženskosti a mužskosti vyjadrenom v rozlíšení pohlavia ako biologického predpokladu a rodu ako sociálneho či kultúrneho pohlavia. Toto poznanie, ktoré v spätosti so sociálnym hnutím formulovalo akademické prostredie ženských, feministických či neskôr rodových štúdií, viedlo aj ak zisteniu, že rod sa zďaleka netýka len sociálnych vzťahov založených „na uvedomovaných rozdieloch medzi pohlaviami“, ale navyše je „primárnym spôsobom označovania mocenských vzťahov“. Inými slovami „rod je primárnou oblasťou, prostredníctvom ktorej sa artikuluje moc“ (J. W. Scott [1986] 2006, 59; zvýraznila autorka). Feministická reflexia využívajúca rod ako analytickú kategóriu priam zákonite konštatovala, že aj rodová predpojatosť jazyka je oblasťou, prostredníctvom ktorej sa nielen konštatuje, ale aj reprodukuje nerovné rozdelenie moci medzi ženami a mužmi, skrátka rodová nerovnosť.

 V medzinárodnom meradle táto diskusia prebieha v jazykovednej teórii aj a jazykovej praxi už viac ako polstoročia. V slovenčine sa hľadanie rodovo inkluzívneho vyjadrovania datuje od začiatku 90. rokov 20. storočia spolu so vznikom prvých feministických vzdelávacích a publikačných iniciatív (najmä Katedre filozofie a dejín filozofie FiF UK a v organizácii ASPEKT).  Aj v slovenčine používame rôzne označenia, ktoré sa vyvíjali spolu s vytváraním rodovej terminológie, ako aj s jej postupným udomácňovaním sa v slovenských odborných, spoločensko-politických a mediálnych kontextoch od začiatku 90. rokov 20. storočia. Zaviedli sa najmä nasledujúce pomenovania takéhoto používania jazyka, resp. jednoducho jazyka: rodovo korektný, rodovo symetrický, rodovo spravodlivý, rodovo neutrálny, nesexistický, rodovo kompetentný či rodovo citlivý. Variabilita pomenovaní naznačuje, na čo sa v konkrétnej konceptualizácii používania jazyka súvisiaceho s rodovou rovnosťou kladie dôraz a aké rozmanité tieto konceptualizácie môžu byť.

Jazykový systém a jazyková prax, ako aj ďalšie s nimi spojené inštitúcie (najmä regulačné, kodifikačné, výskumné, vzdelávacie, publikačné a pod.) sú tiež súčasťou procesu re/produkcie rodovej ne/rovnosti v spoločnosti. Z tohto hľadiska je pre skúmanie používania jazyka a jeho dosahu na rodovú rovnosť podnetné rozlišovanie sociálno-ekonomickej a kultúrno-symbolickej nespravodlivosti Nancy Fraser, ktorý poukazuje na skutočnosť, že kultúrno-symbolická nespravodlivosť prináša kultúrnu dominanciu, chýbajúce uznanie, nedostatok rešpektu, androcentrizmus v hodnotovej orientácii, zneviditeľňovanie žien a ich skúseností, schopností a práce či sexizmus (pozri Cviková 2009, 9 – 10).

Feministická lingvistika (ktorá urobila na Slovensku len prvé kroky) poukázala na viaceré problémy súvisiace so sexistickým používaním jazyka: nevhodný výber lexikálnych prostriedkov (napr. obchod s bielym mäsom vs. obchod s ľuďmi/so ženami); stereotypné vyjadrovanie (napr. nežné a silné pohlavie); neproblematizované využívanie generického maskulína; chýbajúce vyjadrovacie prostriedky pre zamlčiavané skutočnosti či špecificky ženskú skúsenosť; rôzne manifestácie rodu v jazyku/jazykoch a pod.  

            Autorka publikácie Einführung in die feministische Sprachwissenschaft (Úvod do feministickej jazykovedy, 1995) Ingrid Samel zhrnula problematiku, ktorou sa zaoberala feministická jazykoveda, do dvoch základných otázok: (1) Ako zaobchádza so ženami jazyk? (2) Ako zaobchádzajú so ženami používateľky a používatelia jazyka? Samel v skratke načrtáva niekoľko oblastí, ktorým sa nemecká feministická jazykoveda od svojho začiatku venovala. Hlavným motívom pre vznik nového ženského hnutia bolo vylúčenie žien z verejného života, s čím súvisela aj otázka prítomnosti či vylúčenia žien z nemeckého jazyka a jeho používania. Pri práci s jazykom, ktorej cieľom je rodovo symetrické vyjadrovanie, možno hovoriť v zásade o troch hlavných motiváciách na zmeny v jazyku: odkryť sexistickú povahu súčasného jazykového systému; vytvoriť jazyk, ktorý dokáže vyjadriť skutočnosť z hľadiska žien; upraviť a doplniť, resp. novelizovať súčasný systém jazyka tak, aby sa tým dosiahla symetrická a objektívna reprezentácia žien a mužov. (Pauwels, 2003) Podľa Anne Pauwels sú najčastejšie používanými spôsobmi na dosiahnutie rodovej vyváženosti v jazykovom prejave rodová neutralizácia (gender neutralization) a rodová špecifikácia (gender specification), nazývaná aj feminizácia. (2003, 556)

            Jednou z kľúčových tém je kritika nadužívania generického maskulína, ktoré spravidla sprevádza presvedčenie o jeho neutralite. Toto vyvrátili viaceré psycholingvistické výskumy, ktoré poukázali na negatívny vplyv generického maskulína. V súvislosti s češtinou sa touto problematikou od 90. rokov minulého storočia intenzívne venuje jazykovedkyňa Jana Valdrová, autorka v česko-slovenskom priestore zatiaľ najucelenejšej publikácie Reprezentace ženství z perspektivy lingvistiky genderových a sexuálních identit (2018)