Literatúra environmentálnej spravodlivosti

Literatúra environmentálnej spravodlivosti je pojem, ktorý sa približne od roku 2000, v rámci tzv. druhej vlny ekokriticizmu, zaužíval v americkej ekokritickej literárnej vede. Značí prierezový termín pre taký typ fikčnej aj nonfikčnej literatúry, ktorá okrem vzťahu človeka a životného prostredia tematizuje a zvýrazňuje otázky dopadov ničenia ekosystémov na tie ľudské i ne-ľudské bytosti, ktoré sa oň nepričinili alebo z neho neprofitovali. Literatúra environmentálnej spravodlivosti teda nemá žánrové ani druhové obmedzenia, ide o vedecké, esejistické aj beletristické diela, epiku, lyriku aj drámu; jej charakteristika spočíva v epistemickom, etickom i politickom príklone k myšlienkam či hnutiam za environmentálnu spravodlivosť. „Ekokritika environmentálnej spravodlivosti nesleduje len súvislosti medzi hnutím za environmentálnu spravodlivosť a literatúrou, ktorá naň explicitne reaguje, ale funguje ako interpretačný rámec, ktorý zvažuje celý rozsah a širšie dôsledky angažovanosti literatúry (alebo jej absencie) v otázkach spojených s environmentálnou spravodlivosťou“[i] (Ballard 2023).

Politické a ľudskoprávne hnutia za environmentálnu spravodlivosť vznikali v USA v 80. rokoch 20. storočia ako „politický rámec spájajúci rôzne zápasy viacerých marginalizovaných komunít (najmä farebných) proti neprimeranému vystaveniu environmentálnym škodám“[ii] (2023). Hnutia slúžili najmä na označenie rasových a etnických nerovností vo vystavovaní environmentálnym rizikám a tiež bojovali proti vylučovaniu rasových menšín z environmentálnych politík. Chápanie environmentálnej spravodlivosti sa odvtedy rozšírilo a zahŕňa nielen primárne otázky znečistenia a nebezpečného odpadu, ale aj množstvo ďalších (zdravotných, právnych, spoločenských a i.) dôsledkov poškodeného či zlého životného prostredia a najlepšie sa chápe ako rozsiahla sieť politických projektov, ktorá časovo a priestorovo presahuje svoje počiatky. Okrem sociálnej, právnej, ekonomickej práce hnutí za environmentálnu spravodlivosť jestvovalo v minulosti a dodnes sa diverzifikuje aj filozofické uvažovanie, ktoré „vyvíja tlak na mnohé predpoklady západného environmentálneho myslenia, reviduje environmentálne kritiky antropocentrizmu s cieľom situovať ľudské záujmy do mnohodruhového kontextu a sústreďuje sa na domorodé a nezápadné spôsoby chápania a života vo vzťahu k pôde“[iii] (2023). Myšlienky environmentálnej spravodlivosti sa zakladajú na ľudskoprávnych diskusiách o všeobecnom práve na zdravé životné prostredie a na vedeckých dôkazoch a správach svetových organizácií (OSN, UNICEF, Inštitút svetových zdrojov), že horším životným prostredím a jeho následkami globálne trpia najmä chudobnejšie krajiny a chudobnejšie skupiny na úkor bohatších (Stephens – Willis – Church 2008, 373). Diskurzy o klimatických zmenách či klimatickej kríze myslenie o environmentálnej spravodlivosti ešte posilnili: „klimatické zmeny vyvolávajú celý rad problémov environmentálnej spravodlivosti, ktoré sa týkajú vystavenia, zraniteľnosti, vyvlastnenia a vysídlenia, a angažovanosť literatúry 21. storočia v súvislosti s klimatickými zmenami čoraz častejšia vedie k výrečnej prítomnosti aj výrečnej absencii problémov klimatickej spravodlivosti“[iv] (Ballard 2023). Od roku 2008 vychádza interdisciplinárny vedecký časopis Environmental Justice.

Otázky environmentálnej spravodlivosti sú zastúpené v rôznych literatúrach a žánroch. Myslenie o environmentálnej spravodlivosti možno vystopovať aj v skorších literárnych dielach, než vnikol samotný diskurz o environmentálnej spravodlivosti v literárnej vede. „Literárna veda o environmentálnej spravodlivosti sa často zameriava na rekultiváciu a revíziu kánonu, pričom sa snaží identifikovať prítomnosť environmentálnych tém a najmä tém environmentálnej spravodlivosti v literárnych dielach, ktoré predtým neboli artikulované ako environmentálne, pretože nezapadali presne do ,písania o prírodeʻ“[v] (2023).

Za konštitutívne ekokritické literárnovedné dielo pre oblasť literatúry environmentálnej spravodlivosti sa považuje kniha Joni Adamson American Indian Literautre, Environmental Justice and Ecocriticism (2001), ku ktorej ako spolueditorka pridala aj čítanku The Envoronmental Justice Reader: Politics, Poetics, and Pedaogy (Adamson – Evans – Stein 2002). Adamson v prvom spomínanom diele využíva na analýzu diel natívnych amerických autorov a autoriek prizmu priestoru – prostredia, v ktorom sa odohrávajú –, a cez koncepty tzv. geografie obetí a obetných zón (pojem Valerie Kuletz 1998) skúma naratívne spôsoby reakcie na dôsledky priemyselnej ťažby vo vymedzenom prostredí.