Interpretatívna antropológia

Interpretatívna alebo symbolická antropológia predstavuje špecifický prístup sociálnej a kultúrnej antropológie k etnografickému výskumu kultúry a spoločnosti a k písaniu antropologických diel, ktorý sa rozvíjal od 60. rokov 20. storočia najmä v USA a Veľkej Británii ako súčasť procesov dekolonizácie a tzv. „krízy v etnológii“. Kultúru vysvetľuje semioticky ako systém zdieľaných symbolov a významov, čím reaguje na dovtedajšie prevládajúce objektivizujúce (aj mocenské) a pozitivistické postoje k objektom svojho bádania. Presadzuje „epistemológiu (,kultúra ako textʻ) a metodológiu písania (,zhustený opisʻ), ktoré antropológovi či antropologičke umožňujú interpretovať kultúru prostredníctvom pochopenia toho, ako ľudia v tejto kultúre interpretujú sami seba a svoje vlastné skúsenosti“[i] (Panourgiá 2012). Pod pojem interpretatívna alebo symbolická antropológia sa dnes zahŕňa veľké množstvo diskusií a publikácií, ktoré sa snažili krízu v etnológii prekonať a navrhli viacero strešných termínov, ako hermeneutická etnológia, dialogická, sémantická, kritická, reflexívna, humanistická, dekonštruktivistická, radikálna alebo experimentálna antropológia (por. Marcus – Fischer 1986).

Počiatky interpretatívnej alebo symbolickej antropológia sa spájajú s menom amerického antropológa Clifforda Geerza (1926 – 2006). Nadväzujúc na filozofiu (Paula Ricœra, Jürgena Habermasa, Hansa-Georga Gadamera, Ludwiga Wittgensteina, Alfreda Schütza a i.) aplikoval fenomenológiu, hermeneutiku aj semiotiku na antropológiu ako sociálnu vedu, na skúmanie a interpretovanie kultúr ako sociálnych systémov. Geertzov prístup teda nebol prevratný v teórii či v metóde, ale v kombinácii humanitného teoretického rámca s aplikáciami na spoločenské vedy a ich prax terénneho výskumu. Geertz nepovažoval antropológiu za čisto sociálnu, ale širšie za humanitnú vedu, ktorá sa „neusiluje odhaliť skryté sociálne zákonitosti a podraďovať sociálne javy pod takéto zákony či vysvetľovať ich pomocou zákonov“ (Kanovský 2003, 74), ako to robila napríklad analytická antropológia. Za mobilizujúcu otázku Geertzových úvah možno považovať dotazovanie sa na to, „co to je etnografie, nebo přesněji, co to je dělat etnografii“ (Geertz [1973] 2000, 15).

Geertz svojou knihou štúdií a esejí Interpretácia kultúr ([1973] 2000) vyvolal nebývalý ohlas. Najmä jej prvá a posledná štúdia – „Thick Description: Toward an Interpretative Theory of Culture“ (Zhustený popis: K interpretatívnej teórii kultúry) a „Deep Play: Notes on the Balinese Cockfight“ (Záludná hra: Poznámky ku kohútím zápasom na Bali) – znamenali v podstate paradigmatický obrat disciplíny. Geertz vniesol do uvažovania o metódach kultúrnej antropológie pojem interpretácie kultúr, ktorý vyplýva z ich semiotického charakteru: „Domnívaje se, společně s Maxem Weberem, že člověk je zvíře zavěšené do pavučiny významů, ktorou si samo upředlo, považuji kulturu za tyto pavučiny a její analýzu tudíž nikoliv za experimentální vědu pátrající po zákonu, nýbrž za vědu interpretativní, pátrající po významu“ (2000, 15). Prvky kultúry podľa neho majú svoj význam, symbolizujú, a práca antropológov a antropologičiek, inak podľa Geertzových slov podobná práci literárnych vedcov a vedkýň, spočíva v triedení ich významových štruktúr a určovaní ich sociálnych príčin a významov (19). Antropologické spisy sú podľa neho samy osebe interpretáciami, a to ešte druhého a tretieho rádu (prvý rád predstavuje žitá a nositeľom interpretovaná skutočnosť, druhý rád značí výber, tretí rád interpretáciu antropológa, antropologičky); sú to teda fikcie v zmysle čohosi urobeného/vytvoreného, nie falošného. Od literatúry sa líšia podmienkami, za ktorých boli vytvorené, a ich účelom (odhliadnuc od ich štýlu a kvality; 26). Úlohou antropológa podľa Geertzovej interpretatívnej teórie je „odhalit pojmové struktury, jimiž se řídí jednání těch, ktoré zkoumáme, to, co se ,říkáʻ v sociální rozmluvě, a vybudovat takový analytický systém, pomocí něhož vynikne to, co je druhovým znakem těchto struktur, co k nim náleží proto, že jsou to, co jsou, na rozdíl od ostatních určujících činitelů lidského chování. V etnografii je úkolem teorie dodat slovní zásobu, jejímž prostřednictvím může být vyjádřeno to, co chce o sobě říci symbolické jednání – tedy výpověď o roli kultury v lidském životě“ (39). Rozdiel oproti predchádzajúcim teóriám v kultúrnej antropológii spočíva v tom, že interpretatívna antropológia a vďaka nej nadobudnuté všeobecné koncepty a konceptuálne systémy sa v interpretáciách prepletajú s etnografickým „zhusteným popisom“, teda opisom udalosti, ako ju etnológ/antropológ či etnologička/antropologička počas etnografického výskumu pozorovali alebo ako si vypočuli, že sa stala, a zapísali. Interpretácia kultúry teda obrazne vždy „zostupuje“ až k najbezprostrednejšej úrovni etnografického pozorovania. Napriek alebo vďaka tomuto „ponoru“ sú výsledky interpretačnej analýzy podľa samotného Geertza sporné, pretože sa nedajú považovať za definitívne, konečné, interpretácia môže stále pokračovať. Totiž „antropologie, nebo alespoň interpretativní antropologie, je věda, jejíž postup je charakterizován spíše tříbením diskuse než zdokonalováním konsensu. To, co se zlepšuje, je přesnost, s níž se navzájem rozčilujeme“ (41).

Geertzov nepopierateľný prínos do sociálnej a kultúrnej antropológie ako hermeneutickej disciplíny roztvoril aj ďalšie metodologické a epistemologické otázky projekcie skúmajúceho subjektu do interpretácií kultúr a ich symbolických systémov. Geertzov pisateľský štýl odborná verejnosť ocenila, jemu samému bol práve vďaka vplyvu jeho prác na širšie publikum pririeknutý status „ambasádora antropológie“ v ostatných humanitných vedách, ale aj všeobecne pre čitateľské publikum. Na druhej strane mu kritika vyčítala práve prílišnú osobnú, subjektívnu angažovanosť v niektorých interpretáciách (napr. vo vyššie spomínanej štúdii o kohútích zápasoch na Bali), čo napokon azda viedlo aj k jeho väčšiemu záujmu o problematiku úlohy a implikácie antropológa či antropologičky v antropologickej spisbe, postulát o antropologických fikciách napokon knihu Interpretácia kultúr otváral.

Na základoch interpretatívnej alebo symbolickej antropológie stavali aj neskoršie autoreflexívne úvahy o možnosti písania antropológie/etnológie. Najmä v 80. a 90. rokoch 20. storočia (a aj vďaka odhaleniu praktík antropológov z prvej polovice 20. storočia, napríklad denníkov Bronisława Malinowského) začala diskusia o nemožnosti objektívneho opisovania cudzích kultúr, o nevyhnutnom subjektivizme a premietaní ega výskumníka/výskumníčky do výsledkov, teda opisov výskumu. Upozorňovalo sa, že rola samotného antropológa, antropologičky nespočíva len v terénnom výskume, ale aj v písaní, teda v konečnom dôsledku v ich rovnako dôležitej spisovateľskej role. Túto tému rozvinul Geertz vo svojej práci Works and Lives: The Anthropologist as Author (Práce a životy: Antropológ ako autor, 1988), pred ním sa jej venovali James Clifford a George E. Marcus v zborníku Writing Culture: The Poetics and Politics of Ethnography (Kultúra písania: Poetika a politika etnografie, 1986). Ich východiskom bola vyššie spomínaná téza o antropologických dielach ako tzv. etnografických fikciách.

Kritika Geertzom navrhnutej interpretatívnej/symbolickej antropológie vyplýva z jeho vlastných postulátov, ktoré ju relativizujú ako analytický nástroj či metódu, ale aj v rovine jej nejednoznačných interpretačných výsledkov, v neexistencii zovšeobecnení, systematiky. Podľa niektorých kritikov prístup interpretatívnej/symbolickej antropológie neposkytuje jasné návody, kritériá, ktoré by zhodnotili platnosť a relevanciu interpretácií.