Ekofikcia

Pod pojmom ekofikcia[i] sa rozumejú také literárne prozaické diela, ktoré stvárňujú vzťah človeka a prírody. Podľa The Cambridge History of the American Novel, kapitoly „Contemporary Ecofiction“, ekofikcia je „dostatočne pružný termín na to, aby sa doň zmestili rôzne beletristické diela, ktoré sa zaoberajú vzťahom medzi prírodným prostredím a ľudskými spoločenstvami, čo v ňom žijú“[ii] (Levin 2011, 1122). Termín samotný sa objavil ako jeden z výsledkov ekologických hnutí v 60. a 70. rokoch v USA, keď sa ekológia ujala ako „populárna vedecká paradigma a široký kultúrny postoj“ (2011, 1122), a zaradil sa do ekokritického pojmového inštrumentária. Jeho uvedenie sa pripisuje Johnovi Stadlerovi, ktorý v roku 1971 publikoval antológiu anglickojazyčných literárnych textov Eco-fiction: A Brilliant Collection of Shor Stories that Reveas Man’s Position in the Environmental Crisis (Ekofikcia: Brilantná zbierka poviedok, ktoré odhaľujú postavenie človeka v environmentálnej kríze).

Teoretici a teoretičky sa zhodujú, že skôr než žáner ekofikcia predstavuje „literárny spôsob“ (Woodbury 2018), ktorý prepája prírodu, ekológiu, environmentálne problémy aj ľudské vzťahy do akéhokoľvek žánru. Jim Dwyer v knihe Where the Wild Books Are: A Field Guide to Eco-Fiction (Kde sú divoké knihy/knihy o divočine: Terénny sprievodca ekofikciou/ekologickou literatúrou, 2010) definuje ekofikciu ako „fikciu, ktorá sa zaoberá environmentálnymi otázkami alebo vzťahom medzi človekom a fyzickým prostredím, ktorá stavia do kontrastu tradičnú a priemyselnú kozmológiu alebo v ktorej príroda alebo krajina zohráva významnú úlohu“[iii] (2). Dwyer, vychádzajúc z diel Lawrenca Buella The Environmental Imagination: Thoreau, Nature Writing, and the Formation of American Culture (1995) a Writing for a Endangered World: Literature, Culture, and Environment in the U. S. and Beyond (2001), predstavil aj kritériá, podľa ktorých sa podľa neho dá literárne dielo nazvať ekofikciou: 1. nie-ľudské prostredie je v ňom prítomné nielen ako rámec, ale ako skutočnosť, čo naznačuje, že ľudské dejiny sú súčasťou prírodných dejín; 2. ľudské dejiny sa nechápu ako jediný legitímny záujem; 3. ľudská zodpovednosť voči životnému prostrediu je súčasťou etickej orientácie textu; 4. význam prostredia ako procesu a nie ako konštanty alebo danosti je v diele prinajmenšom implicitný. Podľa Dwyera ide o „zložený/kompozitný subžáner tvorený mnohými štýlmi, primárne modernizmom, postmodernizmom, realizmom a magickým realizmom, a možno ho nájsť v mnohých žánroch, primárne v mainstreame, westerne, mysterióznej próze, romanci i špekulatívnej fikcii“[iv] (Dwyer 2010, 3). Ekologické prvky príbehov netvoria len pozadie, ale sú neoddeliteľnou, dokonca aktívnou súčasťou príbehu, hoci môžu byť použité ako metafory či symboly.

Korene ekofikcie možno hľadať hlboko v starovekých i stredovekých literárnych pamiatkach aj v písaní o prírode (nature writing) 18. a 19. storočia. Dwyer podotýka, že termín ekofikcia sa niekedy zamieňa za environmentálnu fikciu či zelenú fikciu, alebo fikciu orientovanú na prírodu, tieto sú však podľa neho skôr kategóriami ekofikcie (3), na inom mieste však hovorí, že ekofikcia je komponentom literatúry orientovanej na prírodu a environmentálnej literatúry (4).

Okrem tematického vymedzenia ekofikcie zohráva dôležitú úlohu aj jej etická a politická rovina. Gabriel Navarre vniesol do uvažovania o ekofikcii kategórie tzv. pravej a falošnej ekofikcie, pričom (síce zjednodušujúco a mierne dogmaticky) uvádza, že falošná ekofikcia podčiarkuje ľudskú separáciu od prírody, strach a zraniteľnosť voči „ohromným a morálne slepým silám univerza“[v] (1980, 218 – 219). Pravá ekofikcia je, naopak, integrujúcim, emočne orientovaným pohľadom na skutočnosť a podieľa sa na vytváraní sveta v pozitívnom zmysle slova. V diskusii pokračovali aj ďalší teoretici a teoretičky, a to aj na základe súdobých javov ako environmentálny radikalizmus, extrémizmus, dokonca aj terorizmus. Podľa Patricie Greiner pravá ekofikcia obhajuje rôznorodé, liberálne aj radikálne aktivity na obranu divočiny, na odmietnutie tradičných zdrojov moci a autority, ako sú národné vlády, vojenská sila a veľký biznis. Falošná fikcia podľa nej pramení zo zvýrazňovania konfliktu, ktorý zvyčajne prebieha medzi environmentalistami a pustošiteľmi alebo medzi ľudskými bytosťami a prírodou, ktorá sa pre nich stala nepriateľskou (1983, 8). Podľa Dwyera určiť, či je kniha pravou ekofikciou, sa dá podľa autorského programu a zamýšľaného efektu na čitateľstvo, čo však, ako sám vzápätí píše, nie je vždy jasné, dokonca z hľadiska diskutovaného vzťahu umenia a aktivizmu sa môže zdať ako špekulatívne. Inú kategorizáciu ekofikcie uvádza Patricia D. Netzley, keď ekofikčné diela delí na tie, ktoré 1. zobrazujú environmentálne hnutia a/alebo aktivizmus, 2. opisujú konflikt založený na environmentálnom probléme a vyjadrujú nejaké autorské presvedčenie, alebo 3. stvárňujú environmentálnu apokalypsu (1991, 78).

Rovnako ako pri ekokriticizme ani pri ekofikcii netreba zabúdať na úlohu feminizmu, konkrétne ekofeminizmu v jej tematickom vývine aj v teoretickej reflexii (pozri napr. Englehardt 2003).

Ekofikcia má podľa Dwyera oproti nonfikčnej environmentálne zameranej literatúre výhodu imaginatívnosti, ktorá „je najvhodnejšia na to, aby ľudí intelektuálne aj emocionálne zaujala, aby im poskytla väčšiu osobnú účasť na samotnom texte a aby v nich vyvolala starosť“[vi] (2010, 7). Mnohí autori a autorky ekofikcií píšu z aktivistického popudu vyvolať sociálnu zmenu. Avšak vedecký literárnosociologický pohľad na recepciu ekofikcie je zatiaľ skromný a čiastkový, zameraný len na niektoré žánre (pozri Małecki – Pawłowski – Sorokowski 2016; Schneider-Mayerson 2018, 2020; Schneider-Mayerson et al. 2020; Woodbury 2020).