Román s lyrickými vsuvkami

S literárnymi dielami, v ktorých sa prestupujú naratívne a lyrické (poetické) pasáže, sa možno stretnúť azda v každom kultúrno-geografickom priestore i časovom období. Ako však pripomína Wolfgang G. Müller (2005, s. 173), je potrebné odlíšiť rôzne typy homogenizovaných, „zliatych“ útvarov (lyrizované prózy alebo lyricko-epické básnické skladby) od heterogénnych textov, kde sa melanž realizuje tak, aby si bol recipient vedomý ruptúr medzi jednotlivými zložkami. Kým druhá kategória sa v literárnej vede konceptualizuje ako tzv. medzidruhový (inter-generic) fenomén, tá prvá súvisí viac so štylistickými variáciami (Müller, 2005, s. 173). Toto heslo sa primárne zameria na variant románu, ktorý sa pestoval v románskom jazykovom priestore vo vrcholnom a neskorom stredoveku. Hoci medievalistika ho nezvykne vymedzovať ako osobitný subžáner, dosiahol solídny stupeň kodifikácie a jeho literárnohistorický význam je priveľký nato, aby splynul s ostatnými subžánrami (napr. kurtoázny román). V závere sa stručne pristavíme aj pri príkladoch z iných tradícií. Ešte pred exkurzom však treba spresniť, že terminologický klaster román s lyrickými vsuvkami (roman à insertions lyriques) má širší rozsah ako známejší jednoslovný termín prosimetrum. Ako napovedá etymológia, o prosimetre možno hovoriť, len ak je miešanie lyriky a rozprávania založené na alternácii prozaických (lat. prosa) a veršovaných (lat. metrum) zlomkov (pozri Müller, 2005, s. 173). Za predchodcov tohto dodnes existujúceho – hoci zriedkavého – útvaru možno považovať Petroniov Satyrikon (koniec 1. storočia) či Boethiov filozofický dialóg De consolatione philosophiae (1. polovica 6. storočia). Mnohé stredoveké romány sú však písané výlučne vo veršoch, a tak ich švy spočívajú na menej očividných kritériách.

Teórii prerývania naratívneho toku lyrikou sa v uplynulých dekádach venovali viacerí medievalisti, a to tak v monografiách, ako aj v separátnych štúdiách (napr. Callahan, 1990; Boulton, 1993; Meritxell, 1999; rýchly prehľad ponúka Laurent, 2007, s. 9 – 12). Celkovo sa dá táto technika chápať ako kľúčový medzník vo vývoji metafikcionality, pretože je na dobové pomery spojená s vyšším stupňom hravosti, estetického či kreatívneho sebavedomia i poučenosti. Ako uvádza Michel Zink (1979, s. 26), romány s lyrickými vsuvkami sú v princípe románmi o literatúre.

Z existujúcej odbornej literatúry sa vyníma štúdia, v ktorej sa Jacqueline Cerquilini (1977, s. 9 – 12) pokúsila o inventarizáciu lyrických vsuviek v stredovekej francúzskej literatúre na základe vzťahu medzi formou vypovedania (mode d’énonciation) v rámcovom naratívnom tkanive a v lyrických vsuvkách. Rozlišuje tri základné prípady:

 1. Koláž: autor románu je iný ako autor (alebo autori) vsuviek a narátor sa nezhoduje s lyrickým subjektom (alebo lyrickými subjektmi); román sa tak transformuje na akúsi beletrizovanú antológiu a vsuvky sa podriaďujú príbehu, ktorý ich drží pohromade.

 2. Montáž: autor románu a vsuviek je rovnaký a narátor sa zhoduje s lyrickým subjektom; ide o komentovanú básnickú zbierku, kde majú vyniknúť predovšetkým lyrické časti.

 3. Koláž-montáž: všetky vsuvky majú jedného autora, ktorým však nie je autor románu, ale jeho objednávateľ; autor románu teda „vydáva“ (edituje) poéziu iného autora v rámci vlastného textu.

Najznámejším príkladom prvej a z diachrónneho hľadiska najdôležitejšej kategórie je text zo začiatku 13. storočia, ktorý sám seba prezentuje ako prvý román s lyrickými vsuvkami. Jeho autorom je menestrel s pseudonymom Jean Renart a v medievalistickej komunite je známy buď ako Roman de la Rose (názov z prológu), alebo – aby sa predišlo konfúzii, keďže iný Roman de la Rose vytvorili Guillaume de Lorris a Jean de Meun – ako Guillaume de Dole (podľa jednej z postáv). Obsahuje 5655 veršov a zachoval sa v jedinom, ale kvalitne vyhotovenom manuskripte so signatúrou Biblioteca Apostolica Vaticana, Reg. 1725. V semioticky komplexnom a často veľmi implicitnom texte sa prepletá viacero dejových línií napojených na štyri postavy. Guillaume a Liénor, súrodenci z bezvýznamnej šľachtickej rodiny, využijú manipulačné zručnosti pevca Jougleta, aby postúpili v sociálnom rebríčku. Na základe Jougletovho farbistého opisu (čiže silou samotnej literatúry; pozri Lacy, 1981) sa apatický a zasnívaný cisár Conrad, centrálny protagonista, zamiluje do Liénor a uľahčí Guillaumovi vstup do prominentných šľachtických kruhov. Rozprávanie v oktosylaboch so združenými rýmami je prerývané množstvom lyrických vsuviek, ktoré patria k „zlatému fondu“ francúzskej a okcitánskej literatúry 11. storočia. Ako pripomína J. Cerquilini (1977, s. 12), vsuvky majú napohľad ornamentálnu funkciu a majú zintenzívniť estetický zážitok na strane recipienta. Jean Renart to sugestívne naznačuje v samotnom prológu:

 

„[C]ar aussi com l’en met la graine
es dras por avoir los et pris,
einsi a il chans et sons mis
en cestui Romans de la Rose,
qui est une novele chose
et s’est des autres si divers
et brodez, par lieus, de biaus vers
que vilains nel porroit savoir.“

(ed. Lecoy, 1962, verše 8 – 15)

 

Filologický preklad:

Pretože tak, ako sa vkladajú zrnká červene

do záhybov tkaniny, aby vzrástla jej hodnota,

vpísal autor znotované piesne

do tohto Románu o ruži.

Je to úplne nová vec,

ktorá sa líši od ostatných diel

a je prešívaná toľkými krásnymi veršami,

že ju ocení len človek s vyberaným vkusom.

Za zmienku tiež stojí, že vsuvky sú fragmentmi textov s nerovnakou žánrovou príslušnosťou: podľa Jeana Dufourneta (2008, s. 42 – 43) sú excerpované z hrdinských eposov, naratívnych lai, fablelov, starších románov s námetmi z antickej alebo keltskej mytológie, no predovšetkým z trubadúrskych, truvérskych a folklórnych lyrických piesní. Prednášajú ich postavy pri rôznych príležitostiach (napr. zábava na cisárskej hostine) a ich integrácia do naratívneho tkaniva je nezriedka podporená aj formálne – prvý alebo posledný verš vsuvky sa rýmuje s najbližším oktosylabom samotného rozprávania (pozri Cerquilini, 1977, s. 11). Kritici sa však zhodujú na tom, že autorova koláž má aj sofistikovanejšie ambície – v lyrických fragmentoch sa môžu dotvárať či predznačovať priestory, do ktorých je zasadené rozprávanie (Laurent, 2016), alebo nepriamo opisovať charakterové črty hrdinov (Lacroix, 1996b, s. 208 – 212; Laurent, 2007, napr. s. 102 – 106). Hĺbková štruktúra textu je dokonca odrazom mechanizmov, ktoré riadili systém literárnych žánrov a druhov v 11. a 12. storočí. Kurtoázna lyrika spätá s okruhom mužských postáv sa dostáva do opozície k strofám z folklórnych piesní, kde v anagramoch zaznieva meno Liénor (Baumgartner, 1981-1982). Matrica vytvorená Jeanom Renartom sa stala v priebehu 13. storočia pomerne populárnou a podnietila genézu ďalších (občas až epigónskych) koláží (napr. Gerbert de Montreuil: Roman de la Violette). Textotvorné stratégie v tomto korpuse boli detailne skúmané v zatiaľ nepublikovanej teoretickej dizertácii Françoisa Laurenta (2007), ktorý postavil do centra výskumu práve fenomén „vsúvania“, teda technické parametre interakcie medzi vsuvkou a jej naratívnym okolím.

Druhá kategória, ktorú J. Cerquilini vymedzuje, sa začala objavovať neskôr a medzi jej reprezentantov patria Vrowen dienest od minnesängra Ulricha von Liechtenstein (polovica 13. storočia) či Vita Nova (koniec 13. storočia), prvé ucelené dielo Danteho Alighieriho. Taliansky básnik v ňom zasadzuje svoje ľúbostné juvenílie do autobiograficky (či autofiktívne?) ladeného príbehu v próze, ktorý miestami tematizuje aj technické stránky básnenia a dostáva sa na hranicu akejsi príručky poetiky (pozri Lacroix, 1996b, s. 201). Kým Jean Renart bol skôr zručným fabulátorom so zmyslom pre harmónie medzi lyrikou a rozprávaním, montáže sú doménou autorov, ktorí sa preslávili ako básnici. Do tretej kategórie zaraďuje J. Cerquilini len extenzívny a zvláštne anachronický artušovský román Melyador, ktorý na objednávku Václava IV. Luxemburského, českého kráľa a cisára Svätej ríše rímskej, vytvoril v 2. polovici 14. storočia Jean Froissart. V románe sú v plnom znení reprodukované Václavove francúzske básne (balady, rondely a pod.). Jestvujú však aj texty, ktoré nemožno jednoznačne klasifikovať na základe týchto kritérií. Známym príkladom je Jakemesov román Chastelain de Coucy (okolo roku 1300) o reálnom pikardskom truvérovi, ktorého manuskripty nazývajú kastelánom z Coucy. Tragický (a do veľkej miery imaginárny) sujet sa končí aktualizáciou literárneho mýtu o zjedenom srdci – žiarlivý manžel naservíruje manželke srdce milovaného básnika, ktorý zahynul na križiackej výprave. Rovnako ako v Renartovom románe, aj tu je naratívne tkanivo v oktosylaboch prerývané lyrickými vsuvkami; ich špecifikom však je, že boli poväčšine skomponované historickým prototypom protagonistu. Ako teda podotýka William Calin (1981, s. 198), text možno situovať na pomedzie koláže a montáže: lyrický subjekt v ňom síce nesplýva s narátorom, ale je len jeden a naratívny rámec, ktorý má navyše laxné tematické väzby na vsuvky (Callahan, 1990), sa približuje k biografii.

Hoci v predchádzajúcom exkurze sa objavili len príklady zo severofrancúzskej, nemeckej a talianskej kultúrno-jazykovej oblasti, podľa komparatistu Daniela W. Lacroixa (1996a; 1996b) sa možno s lyrickými vsuvkami stretnúť aj v literatúre okcitánskej, katalánskej či nórskej proveniencie. Zvlášť bohato sú doložené v islandských kráľovských ságach. Treba však dodať, že na Lacroixovom zozname (rovnako ako na zozname J. Cerquiliniovej) sa nevyskytujú len romány. Lyrické vsuvky sa totiž praktizovali aj v kratších žánroch (vidas a razos z konca stredoveku, čiže okcitánske životopisy trubadúrov pretkané básňami, sú stručné a kompozične schematické) a v severofrancúzskom kontexte vyústili experimenty s montážou až do vzniku autonómneho žánru s názvom dit (alebo ditié). Hoci román s lyrickými vsuvkami nevymizol z európskych literatúr ani v 16. – 18. storočí, k jeho masívnejšej revitalizácii došlo až v 19. storočí. Ako dokazuje W. G. Müller (2005, s. 174 – 181), uplatnil sa v gotickom prúde anglického romantizmu (Ann Radcliffe: The Romance of the Forest, 1791), ale aj v tvorbe Lewisa Carolla či Rudyarda Kiplinga. V istom slova zmysle sú jeho dedičmi aj formy esejistického písania o poézii, v ktorom nie sú úryvky z básní použité len s ilustračným alebo dokumentačným zámerom, ale aj so zámerom estetickým. V slovenskej literárnej vede je tento útvar raritou, ale v akademických tradíciách mnohých európskych krajín má silnú pozíciu (napr. Gaston Bachelard: La Poétique de l’espace, 1957, príp. Zinkova monografia Les troubadours, 2017, s príznačným podtitulom: Une histoire poétique – Poetické dejiny).