Pastorála

Pričinením Jozefa Minárika (1977, s. 26) sa v slovenskej literárnej vede označujú ako pastorála dva žánre, ktoré sú síce vývojovo (a tematicky) spriaznené, ale v princípe autonómne. Prvým z nich je idylická báseň, ktorá spracúva námety z pastierskeho života. Jej korene siahajú do grécko-rímskej antiky (Theókritos, Vergílius a pod.) a silnú pozíciu mala v žánrovej sústave renesančnej literatúry (napr. Pierre de Ronsard; pozri Alpers, 1982). Druhým žánrom je lascívna, neraz až brutálna báseň krátkeho rozsahu, ktorá sa objavovala v období vrcholného stredoveku a vo folklorizovanej polohe aj neskôr. Toto heslo sa venuje druhému zo žánrov, ktorý je v angloamerickej filologickej tradícii známy pod romanizovaným názvom pastourelle (v kontraste k pastoral = pastierska idyla). Podoba, v akej sa rozvíjal na území severného Francúzska, totiž vzbudila podstatne viac pozornosti než jeho iné podoby, ako to ozrejmíme neskôr.

Hoci korpus zachovaných pastorál sa – aspoň z dnešnej perspektívy – nevyznačuje závratnou estetickou hodnotou a je reprezentantom skôr nižšieho štýlu s obmedzenou mierou invenčnosti (pozri Zink, 1972, s. 16), pre medievalistiku predstavuje živý výskumný problém. Hlavnou príčinou je, že generuje množstvo nezodpovedateľných otázok a vymyká sa dobovým štandardom na viacerých rovinách – genologickej, tematickej, literárnohistorickej i etickej.

Začnime genologickou a tematickou rovinou. Aj keď pastorála fungovala v rovnakom kontexte ako žánre kurtoáznej lyriky (napr. kurtoázna pieseň), bola spievaná a viacerí autori pastorál boli zároveň kurtoáznymi básnikmi (Oton de Grandson, Jean Froissart), jej podložie je naratívne. Vo väčšine prípadov ide o ja-rozprávanie s hlavným mužským aktérom, ktoré aktualizuje viac-menej invariantnú sujetovú schému. Jazdec sa v klišéovito nakonfigurovanom priestore (poľná cesta obklopená jarnou prírodou) stretne s pastierkou, podľa ktorej je žáner pomenovaný. Medzi postavami sa rozvinie dialóg, ktorý ich čoskoro prinúti zaujať antagonistické pozície. Jazdec sa usiluje pastierku zviesť a ona impertinentne či s dôvtipom reaguje na jeho návrhy. Výmena sa môže skončiť úspechom jazdca, jeho odmietnutím a potupením (pastierka privolá na pomoc milého, ktorému chce ostať verná), ale – podľa Kathryn Gravdal (1985, s. 361) štatisticky až v pätine prípadov – aj sexuálnou agresiou.

Kvôli týmto obscénnym elementom mnohí literárni historici považovali a dodnes považujú (Jeanroy, 1889, s. 1 – 44; Spetia, 2012) pastorálu za žáner ľudovej proveniencie. Ako už bolo naznačené, jej novoveký variant sa udomácnil vo vidieckom folklóre. Faktom však ostáva, že okolnosti jej genézy nie je možné spoľahlivo rekonštruovať. V 20. rokoch 20. storočia preto Edmond Faral (1923) vyslovil domnienku, že žáner by mohol byť produktom aristokratických hier a simulácií. Vybadal, že z niektorých textov vyžaruje odpor k rurálnemu spôsobu života či jeho karikovanie, ktoré bolo typické pre vyššie sociálne vrstvy (z rovnakého princípu vychádza dnes široko akceptovaná hypotéza Pera Nykroga o pôvode fablelov). Podobný smer si zvolil Maurice Delbouille (1926), ktorý odvodzuje pastorálu z klerikálnych prúdov latinskej poézie. Postoje oboch autorov boli v 70. rokoch 20. storočia spochybnené v knihe Michela Zinka La pastourelle. Poésie et folklore au Moyen Âge (1972, pozri najmä s. 51, 58 – 63). Zink namieta, že portréty pastierok sú napriek výnimkám väčšinovo pozitívne a odzrkadľujú rovnaké stereotypy ako portréty dám v kurtoáznej literatúre. Korene zachovaného korpusu spája so starobylými májovými slávnosťami a navrhuje k nemu pristupovať antropologicky. Pastierka je podľa neho sprítomnením archetypu „divožienky“ (femme sauvage) – je akoby predĺžením jarnej prírody, ktorá exponuje erotickú túžbu (Zink, 1972, s. 86 – 103). Jej divokosť je tým markantnejšia, čím viac kontrastuje so sociálnym zázemím jazdca, ktorého M. Zink (1972, s. 29) stotožňuje s rytierom. Aj Zinkova argumentácia však bola prijatá kontroverzne, ako na to poukazujú dve dobové recenzie. Jean-Marie d’Heur (1977, s. 389) pripomína, že o jazdcovi (subjekte básní) je väčšinou dostupných málo informácií, a tak nemožno automaticky predpokladať, že ho od pastierky delí sociálna priepasť. William D. Paden (1976, s. 423 – 424) zasa autorovi vyčíta, že neskúma pastorálu v kontexte celej západnej Európy. S istotou totiž vieme, že ju ešte pred francúzskymi truvérmi pestovali okcitánski trubadúri (najstaršou básňou z tejto kultúrno-jazykovej oblasti je L’autrer jost’ una sebissa od Marcabruna, nekonformistického moralistu z 1. polovice 12. storočia so zarážajúco expresívnym slovníkom), a žáner je doložený v latinčine i v diachrónnych podobách nemčiny, angličtiny, taliančiny a ibero-románskych jazykov.

Postoj k pôvodu žánru úzko súvisí s názormi na jeho tonalitu, ktoré sa tiež rôznia. Kým manuály poetiky z konca stredoveku (napr. Leys d’Amors v starej okcitánčine) explicitne hovoria o jeho satirickom zameraní, čo akceptujú aj mnohí medievalisti (Jackson, 1952), M. Zink (1972) ho chápe serióznejšie. Neneguje síce jeho žartovný tón (Zink, 1972, s. 27), ale odmieta vidieť v erotických fabuláciách len štylistické cvičenie. Pastorály boli podľa neho prostriedkom uvoľňovania frustrácie, ktorú generovala zdržanlivá, a pritom neustále napnutá kurtoázna túžba.

Z vyššie povedaného je zrejmé, že výskum pastorál so sebou prináša aj otázky etického a sociologického charakteru. Viacerí odborníci (Gravdal, 1985; Schulz, 2019) v ostatných dekádach problematizovali a v znepokojivom svetle interpretovali sexuálnu agresiu, ktorá sa v textoch tematizuje. Hoci J.-M. d’Heur (1977, s. 391) sa pokúsil žáner rehabilitovať tým, že mu prisúdil moralistické intencie (excesy sú vykreslené hyperbolicky preto, aby ich recipient odsúdil), jeho názor nezahladil všetky problémy.