Lai

Lai (v angloamerickej filologickej tradícii písané aj lay, napr. Williams, 1964) patrí do množiny genologických termínov, ktoré moderná medievalistika prebrala od stredovekých skriptorov a autorov. Ako však podotýka Patrick Moran (2018), stredoveká percepcia literárnych žánrov či – širšie – typov literatúry a hraníc medzi nimi podlieha natoľko špecifickej logike, že sa dá zosúladiť s požiadavkami súčasného diskurzu vedy len parciálne. Platí to aj v tomto prípade, keďže problémy, ktoré načrtnú nasledujúce poznámky, by úplne neeliminoval ani príklon k neesencialistickým, komunikačne zameraným genologickým koncepciám (Fowler, 1982; Schaeffer, 1989).

Pomenovanie lai sa v rukopisných prameňoch vyskytuje od 12. storočia a už krátko po svojom vzniku sa ukazuje ako mnohoznačné, resp. sémanticky vágne. V galsko-románskom priestore sa vzťahuje tak na lyrické, ako aj na naratívne texty fikčnej povahy, ktorých spoločným menovateľom je len veršovaná forma a krátky, resp. stredný rozsah.

Lyrické lai možno vymedziť ako básnický útvar, ktorý sa od príbuzných útvarov (kurtoázna pieseň, resp. canso, neskôr balada) odlišuje pohyblivým tvarom. Skladá sa zo strof nerovnakej dĺžky, v ktorých alternujú dlhé a krátke verše. Identickú štruktúru má len prvá a posledná (zväčša dvanásta) strofa. Kým v raných vývojových štádiách bolo lai – rovnako ako väčšina lyrickej produkcie – spievané a zameriavalo sa na milostnú tematiku, severofrancúzski básnici (Eustache Deschamps, Jean Froissart) ho v 14. storočí postupne oddelili od hudby a vtlačili mu didakticko-reflexívny ráz (Maillard, 1963; Bec, 1977, s. 189 – 213; pozri aj Lefèvre, 1992, s. 906 – 908).

Naratívne lai možno definovať ako milostný príbeh krátkeho až stredného rozsahu (do 1200 veršov), napísaný v oktosylaboch so združenými rýmami. Vo všeobecnosti spracúva vážne témy, sústreďuje sa na aristokratickú spoločnosť a má markantný sklon k snovosti a fantastike (objavujú sa v ňom magické predmety či ireálne bytosti, priestory – vlkolaci, víly, začarované lesy). Samotná narácia je hutná a chronologická – charakterizujú ju redukcie opisov, rýchle a pravidelné tempo, fókus na výnimočnú udalosť (pozri Frappier, 1951, s. 31), odpor k ornamentalizmu a záľuba v elipsách. Protagonisti sú neraz nesení fatalitou, pripomínajúcou folklórne sujety (Lachaud, 2014, s. 452 – 453). Treba však dodať, že ako lai môžu byť v manuskriptoch otitulované aj rozprávania realistického, obscénneho až parodického ladenia na nerozoznanie od fablelu (napr. Lecheor; Méla, 1987). Aj preto sa niektorí odborníci usilujú o kritickú dištanciu a príležitostne klasifikujú ako lai aj texty s iným alebo žiadnym pôvodným označením (napr. známe kurtoázne dielo Chastelaine de Vergi; Clifford, 1986, s. 12), resp. preraďujú texty ako Lecheor k iným žánrom, čím vytvárajú napätie medzi stredovekým a medievalistickým chápaním termínu (pozri Moran, 2018).

Medievalistika v súčasnosti akceptuje existenciu cca 35 naratívnych lai. Najstaršími reprezentantmi paradigmy sú texty Marie de France, ktorá tvorila v anglonormandskom dialekte v 60. – 70. rokoch 12. storočia. Jej prístup k žánru sa vyznačuje ponorom do psychológie postáv, hrou s emóciami recipienta (Rider, 2016) a melancholickým ladením. Z dvanástich textov, ktoré sa zachovali v kompletnej zostave len v manuskripte London, British Library, Harley 978, je najznámejším Lai du Cheverefoil. Autorka v ňom tematizuje tajné stretnutie Tristana a Izoldy, ktoré Tristan iniciuje odkazom na palici ovitej zemolezom.

Hoci literárna história poukázala aj na dlh Marie de France voči antickej literatúre (napr. Ovídiove Premeny; Cargo, 1966; Pickens, 2018), jej primárnym inšpiračným zdrojom bol nepochybne keltský folkór (Sargent, 2014), ktorý kontaminovala kurtoáznym kódom (Frappier, 1961, s. 29 – 32). Sama totiž predstavuje svoje texty ako naratívne variácie na spievané útvary z územia Veľkej Británie a Bretónska, ktoré – metonymicky – tiež označuje ako lai. Podsúva tak možnosť, že naratívne a lyrické lai vychádzajú zo spoločného archetypu. Aj z tohto dôvodu medievalistika dlho pracovala s hypotézou o keltskej etymológii pomenovania (z bretónskeho laid = spev vtákov; Foulet, 1905, s. 309 – 310). Hypotéza sa javila o to legitímnejšia, že takmer všetci nasledovníci Marie de France situovali svoje sujety do Veľkej Británie (v štúdiách sa dokonca možno stretnúť s voľnou substitúciou termínov naratívne lai a keltské lai – lai celtique). V 60. rokoch 20. storočia však Richard Baum (1968; 1969) pripomenul, že existujú aj lai bez akýchkoľvek tematických väzieb na keltskú mytológiu (napr. Jean Renart: Lai de l’Ombre) a empirická priepasť medzi naratívnym a lyrickým variantom žánru je priveľká nato, aby sme mohli tvrdeniam Marie de France pripisovať dokumentárnu hodnotu. Podľa R. Bauma (1968; 1969, s. 40 – 44) by bolo pomenovanie etymologicky príbuzné skôr s lexémou latin, ktorou sa v galsko-románskom priestore označovala ľudová reč, alebo s latinskou lexémou laicus (laik, laický). Vzťahovalo by sa tak na ľubovoľné umelecké texty nenáboženského charakteru, ktoré nie sú produktom učenej kultúry. Je však otázne, do akej miery je vôbec metodologicky únosné zaoberať sa etymologickými súvislosťami, ak vo vedomí nasledovníkov Marie de France mohli jednotlivé podkategórie lai pokojne fungovať ako separátne, vnútorne nespriaznené.

V 13. – 15. storočí expandovalo naratívne lai aj do nórskeho (zbierka Strengleikar) a anglického (Sir Orfeo, Thomas Chestre: Sir Launfal atď.) jazykového priestoru, hoci sa tam neudomácnilo ako životaschopný žáner (pozri Cook – Tveitane, 1979; Stévanovitch – Mathieu, 2010). Zachované texty sú v podstate variáciami na predlohy galsko-románskej proveniencie.

Výskum žánrovej matrice naratívneho lai kulminoval v západnej medievalistike v 60. – 90. rokoch 20. storočia. O jej opis sa zaslúžili Jean Frappier (1961), Jean Charles Payen (1980), Fernando Carmona Fernández (1998), ale aj autori hesiel v špecializovaných lexikónoch (Lefèvre, 1992; Lachaud, 2014). Momentálne sa ťažisko pozornosti presúva k zachovanému korpusu textov, ktoré sú skúmané z naratologickej a štylistickej perspektívy (Abiker, 2011; Marnette, 2018; Bouchet, 2019) alebo – čoraz častejšie – z perspektívy feministickej literárnej vedy (práce Tovi Bibring).

Hoci lyrické lai je pre českých a slovenských literárnych vedcov neznámym žánrom, odkazy na naratívne lai možno nájsť vo viacerých literárnohistorických či vzdelávacích príručkách (napr. Minárik, 1977, s. 59; Vantuch, 1995, s. 42). Diela Marie de France boli dokonca do češtiny preložené dvakrát (ako výber v roku 1929, a potom v roku 1958 ako celok). Neústrojnosť samotného termínu (substantívum je nesklonné a jeho výslovnosť nie je pre amatéra zrejmá) však viedla autorov i prekladateľov k jeho substitúcii rôznymi parafrázami. Na prebale knižného prekladu Jiřího Konůpka a Otta Františka Bablera (1958) sa striedavo hovorí o milostných příbězích, básnických povídkách či básnických novelách a Jozef Minárik (1977, s. 59) sa zmieňuje o rytierskej veršovanej poviedke. Kým prvý výraz je príliš vágny, a tým neadekvátny, tie ďalšie tri si zasluhujú pozornosť. V porovnaní s inými žánrami stredovekej naratívnej literatúry sa lai rozvíjalo skôr na perifériách literárneho systému a malo krátku životnosť. Bezpochyby k tomu prispela práve skutočnosť, že po prieniku prózy do profánnej literatúry postupne splynulo so (sentimentálnou) poviedkou, novelou či fantastickou rozprávkou. Dnes možno jeho gény detegovať v literatúre pre deti a mládež (upírske príbehy, pozri Lachaud, 2014, s. 460-461).