Historická pieseň

Hoci texty, ktoré by bolo možné definovať ako historické piesne, sú doložené v mnohých európskych i mimoeurópskych literatúrach, použitie samotného termínu i jeho dejiny sú späté primárne so stredoeurópskymi a slovanskými filológiami.

Historické piesne sú veršované, zvyčajne strofické texty stredného rozsahu s naratívnym podložím, ktoré boli pôvodne určené na prednes spevom a vypovedajú (aspoň rámcovo) o reálnej historickej udalosti alebo situácii s politickým dosahom.[1] V slovanských jazykoch, ale aj v maďarčine, nemčine a latinčine sa objavujú najmä na prelome stredoveku a novoveku, hoci ich tradícia je živá ešte aj v 19. storočí. Sú písané buď s časovou dištanciou od tematizovaného medzníka, alebo z perspektívy očitého svedka, aj keď nie všetkým textovým indíciám možno pripisovať dokumentárnu hodnotu (potvrdzovanie kredibility môže byť len rétorickým klišé). Evidentne tak ide o žáner, ktorý funguje na pomedzí kroniky a ľudovej piesne (s rázom balady či romance), pričom v istých ohľadoch, ako o tom ešte bude reč, sa dotýka aj tzv. epického (od slova epos) diskurzu.

Ak má byť definícia platná pre všetky filológie, ktoré ju potrebujú, ďalej ju už zužovať nemožno. K menej konštitutívnym atribútom zachovaných textov totiž autori pristupujú rôzne. Otázkou napríklad ostáva, či možno klasifikovať ako historické aj piesne o problémoch nižších sociálnych vrstiev, ktorým chýba spätosť s vyššou politikou. Hoci Vladimir Propp (2008 [1964], s. 302 – 303) sa prikláňa k afirmatívnej odpovedi, Rudo Brtáň odmietol do svojej prvej antológie z roku 1953 (pozri s. 117) zaradiť zbojnícke a sociálne piesne. Takisto nie je jasné, do akej miery je korpus súčasťou ľudovej slovesnosti a tzv. orálnej poézie (oral poetry). Kým V. Propp (1963; 1964) a ruskí (sovietski) literárni vedci (napr. Putilov, 1956) naň aplikujú folkloristické metódy, R. Brtáň opäť váha a vo svojej druhej antológii (1978) argumentuje tým, že slovenská (resp. česko-slovenská) realita si vyžaduje separátny prístup. Na rozdiel od ruských istoričeskich pesen sú údajne texty z nášho kultúrno-jazykového priestoru poväčšine výtvormi vzdelancov (Brtáň, 1978, s. 22). Aj z tohto dôvodu kladie vedec akcent na ich spravodajskú hodnotu (Brtáň, 1978, s. 7 – 9, 26 – 29). Tvrdí, že mali za úlohu prinášať bežnému (vidieckemu alebo urbánnemu) obyvateľstvu politické aktuality a zároveň v ňom kultivovať žiadaný ideologický postoj – protiturecký či protihabsburgský (protinemecký).

Z obsahového hľadiska sa väčšina slovenských (resp. česko-slovenských) historických piesní skutočne zaoberá konfliktmi s Turkami (Písně o některých zámkoch: O Modrom Kameni, Divíne a Zvolene, 1596)[2] alebo habsburskými žoldniermi (O Tompierovi, 1620). Odkazy na tieto peripetie sa objavujú aj v piesňach elegického rázu, ktoré pred kresbou singulárnej udalosti uprednostňujú panoramatické pohľady s lyrickými prímesami (Píseň o bídné uherské krajině, medzi rokmi 1597 – 1627), a dokonca v skladbe Píseň o dvúch uherských pánoch a tureckého cisáre dcére (medzi rokmi 1460 – 1560). Jej protagonistami sú reálni uhorskí šľachtici z 1. polovice 15. storočia, ktorí sa zapletú do – s veľkou pravdepodobnosťou už vyfabulovanej – ľúbostnej avantúry s tureckou princeznou.

Ako už bolo naznačené, slovenský výskum historickej piesne sa spája predovšetkým s menom R. Brtáňa, ktorý sa v 2. polovici 20. storočia podujal na precíznu a vedecky excelentnú prácu nielen na historiografickej, ale aj textologickej rovine. V extenzívnom poznámkovom a kritickom aparáte jeho antológie Historické piesne (1953, s. 117 – 252) vystupuje do popredia opatrnosť a snaha o maximálnu (na pomery raného socializmu až extravagantnú) objektivitu. Tieto filtre sú namieste, pretože odborný záujem o žáner sa na Slovensku zrodil v období národného obrodenia a preromantizmu (Brtáň, 1953, s. 122 – 127), ktoré – ako o tom svedčia spory o pravosť Rukopisu královédvorského a Rukopisu zelenohorského (pozri Dobiáš, 2010, s. 213 – 275) – bolo mimoriadne náchylné na falzifikáty a ideologické manipulácie. Ani Ján Kollár, zostavovateľ prvej tlačenej zbierky historických piesní, sa začiatkom 20. storočia (Chaloupecký, 1925) nevyhol kritike a podozreniam z podvrhu. R. Brtáň (1953, s. 126 – 127) síce v zásade akceptuje pôvodnosť a starobylosť korpusu (štyri piesne sa po Kollárovej smrti našli aj v odpisoch zo 17. storočia), ale zdráha sa označiť ho za „slovenský“. Uvedomuje si totiž, že slovakizácia na lingvistickej úrovni nesvedčí automaticky o autorovi z územia dnešného Slovenska a môže odrážať len jazykovú kultúru prepisovateľa českého alebo prekladateľa inojazyčného textu (chorvátskeho, nemeckého, maďarského a pod.; Brtáň, 1953, s. 120).

Niektoré Brtáňove pozície by si však s odstupom času zaslúžili revíziu či aspoň dôslednejšie prešetrenie. V širších súvislostiach by bolo treba overiť napr. vyššie spomenutú teóriu o spravodajskej funkcii žánru, keďže v niektorých textoch (napr. Píseň o sigetském zámku, 1566) dominuje skôr laudatívna, až rituálne chválospevná funkcia, ktorá je typická pre hrdinský epos. Západoslovanské a východoslovanské filológie vo všeobecnosti nevenovali väzbám medzi historickou piesňou a hrdinským eposom hĺbkovú pozornosť, a ak sa k nim vyjadrovali, robili to schematicky (bez mikroštylistických analýz) či tendenčne. V. Propp vyzdvihuje v štúdii z roku 1963 (2008, s. 278 – 281) najmä pokrokový postoj historickej piesne k empirickej skutočnosti a jej realistické tendencie. Pokladá ju za dokonalejší stupeň naratívneho slovesného umenia ako epos, ktorý v nej zanecháva len rezíduá (2008, s. 278, 302). Táto téza je však (aj keď možno intuitívne) kontaminovaná marxistickou premisou o dejinách umenia ako neustálom progrese (či ceste k realizmu a prézentizmu) a je pravdepodobné, že vzťahy medzi žánrami neboli úplne jednosmerné.

Naznačuje to aj R. Brtáň (1953, s. 118; 1978, s. 26), ktorý síce neeliminuje poznámky o „rezíduách“, ale na pozadí historických piesní rozvíja úvahy o absencii veľkej hrdinskej epiky v česko-slovenskom kontexte. Rozriešiť jeho dilemy by azda pomohol komparatívny vhľad a usúvzťažnenie jeho hypotéz s diskusiami o pôvode hrdinského eposu, ktoré v západoeurópskej medievalistike prebiehali od 19. storočia. Ešte v roku 1865 (pozri s. 33 et sqq.) vypracoval Gaston Paris teóriu o tzv. kantilénach (cantilènes), podľa ktorej sú stredoveké hrdinské eposy výsledkom postupnej extenzie lyricko-epických útvarov vytvorených očitými svedkami historických udalostí (bojov Karolingovcov s moslimami). Teória sa síce dočkala tvrdej kritiky zo strany Josepha Bédiera (najmä v 3. zväzku série Les légendes épiques, 1912), ale v ostatných rokoch na ňu istým spôsobom nadväzuje Andrea Ghidoni (2019, pozri aj 2015), ktorý zavádza kategóriu tzv. protogestického materiálu (z lat. gesta = hrdinské činy). Domnieva sa, že na počiatku cesty k veľkej hrdinskej epike stoja vždy lyricko-epické útvary s historickým fundamentom, ktoré cirkulujú v samostatnej (čiže stručnej) forme. Pri vhodnom nastavení antropologických, literárnohistorických a kultúrnych parametrov sa však môžu začať rozpínať.

Vzhľadom na teórie Jacquesa le Goffa o dlhom stredoveku (2004) by bolo naivné domnievať sa, že literatúra na území Slovenska bola už v 16. storočí „prizrelá“ na hrdinskú epiku. Koniec koncov, juhoslovanské eposy prekvitali aj v novoveku a o pôvodnosti ruskej stredovekej epiky sa dodnes vedie diskusia, ktorú komplikujú totalitné (a nacionalisticky ladené) praktiky v krajine (napr. Keenan, 2003; Zalizňak, 2004). Cestou pre nastupujúce vedecké generácie by teda mohli byť komparatívne výskumy na celoeurópskej úrovni, ktoré by napr. objasnili, prečo v Písni o sigetském zámku (strofy 23, 48) nachádzame v exemplárnej podobe žalospevné motívy analyzované medievalistami vo francúzskych chansons de geste. Ide konkrétne o trhanie si sivej brady na znak zármutku (Duggan, 1973, s. 165), ale aj o kolektívne náreky (pozri Suard, 2008, s. 240). Výskum historickej piesne či – širšie – protogestického materiálu je teda jednou z domén, kde diskontinuálne výmeny medzi západnou a východnou literárnou vedou spomaľujú, resp. až znemožňujú vedecký progres.