Formulaický štýl

Oblasti vedného poznania:

Autor:

Ekvivalent pojmu v iných jazykoch

Formelhafter Stil (D)
Formulaic style (En)

Explikácia pojmu

Ako „formulaický“ sa označuje štýl takého textu, resp. komunikátu, ktorý je do značnej miery zložený z ustálených formúl. Termín pôvodne fungoval v pojmosloví orálnej teórie o vzniku homérskych eposov, ktorú vypracovali americkí filológovia Milman Parry a jeho asistent Albert Lord (tzv. „oral-formulaic theory“ alebo „Parry-Lord doctrine“). V najužšom význame je teda produktom subdisciplíny literárnej vedy, známej v anglofónnom svete ako „epic studies“. Samotnú formulu, ústredný pojem teórie, Parry (1928, 16) definuje ako „výraz, ktorý sa opakovane používa v rovnakých metrických kontextoch s cieľom vyjadriť istú nosnú myšlienku.“[1] Vo všeobecnosti sa formulaický štýl vyznačuje extrémnou stereotypnosťou na lexikálnej i syntaktickej úrovni, ktorá – zvlášť v prípade básnických textov – vytvára na poslucháča až hieratický, obradný efekt.

Parryho a Lordova teória sa začala konštituovať v 1. polovici 20. storočia na komparatívnych bázach. Vyplynula jednak z minucióznej analýzy zachovaných podôb homérskych eposov, jednak z terénneho folkloristického výskumu tzv. živého (najmä južnoslovanského) eposu. Už v extenzívnych doktorských dizertáciách z roku 1928 sa Parry[2] zaoberal systémom homérskych epitet a homérskou metrikou a vypozoroval – ako niektorí filológovia pred ním (por. Canfora 2001, 44) – vysoký index opakovania istých syntakticko-metrických jednotiek so zjavne tradičným charakterom. Začal preto uvažovať o homérskych eposoch ako o článkoch ústnej tradície a aj o špecifickej básnickej technike, ktorá by umožňovala masívnu ústnu cirkuláciu rozsiahlych naratívnych básní. Táto technika mala spočívať práve v obmedzenom repertoári všeobecne známych formúl, na základe ktorých by boli bardi schopní rýchlo si osvojiť a reprodukovať tisíce veršov (por. Parry 1930 a najmä 1932, 5 – 8). S cieľom rozvinúť túto hypotézu zmapoval Parry aj mechanizmy južnoslovanského eposu, s ktorým ho oboznámil slovinský folklorista Matija Murko.[3] V rokoch 1933 – 1935 absolvoval spolu s Lordom cesty na Balkánsky polostrov a nahral niekoľko vystúpení guslarov – nevzdelaných bardov, ktorí spontánne prednášali mimoriadne rozsiahle epické piesne tak, že verše vypĺňali naučenými (tradovanými) formulami. Už prvotná komparatívna analýza formulaického štýlu v homérskej a južnoslovanskej epike verifikovala Parryho hypotézu (por. Parry 1933) a po autorovej predčasnej smrti dopracoval Lord teóriu o aspektoch orálnej kompozície eposov do kánonickej podoby, ktorú predstavuje monografia The Singer of Tales (Pevec, 1960).

Popularita Parryho myšlienky a metódy podnietila už v 50. rokoch 20. storočia pokusy o výskum formulaického štýlu aj v iných archaických kontextoch, predovšetkým v európskych epických spevoch z obdobia stredoveku. V roku 1953 Francis Peabody Magoun pomerne mechanicky aplikoval Parryho a Lordove postuláty na anglosaskú stredovekú literatúru a identifikoval formuly, resp. princípy orálnej kompozície v hrdinskej básni Beowulf (pred rokom 1000). Nečakané výsledky priniesli aj práce o francúzskej chanson de geste, predovšetkým monografia Jeana Rychnera (1955). Rychnerov prístup bol v porovnaní s tým Magounovým flexibilnejší a popri formulách zohľadnil ďalšie symptómy stereotypnosti, napr. podobné strofy („laisses similaires“) či tzv. motívy (67 – 153). Týmto termínom Rychner (126) pomenoval naratívne sekvencie, ktoré majú v eposoch štandardizovaný charakter (prototypové akcie sú vždy tie isté) a vysoko prediktabilnú štruktúru, ako to ešte v roku 1933 demonštroval Walter Arend na „typických scénach“ („typichen Szenen“) v homérskych básňach. Práve tieto sekvencie sa v 2. polovici 20. storočia (napr. Fenik 1968) začali vnímať ako nenahraditeľné spojivo medzi formulami a celkom textu – z metricky fixných formúl možno ľahko vykombinovať konvenčné naratívne situácie, ktorých juxtapozíciou sa zasa vytvára samotné tkanivo eposu.

Pomerne rýchlo však výskum formulaického štýlu narazil na metodologické úskalia. V prvom rade sa ako diskutabilná ukázala Parryho pôvodná definícia formuly, ktorá príliš nástojí na stabilite (por. Windelberg – Miller 1980, 30 – 31) – príklady zo stredovekých básnických skladieb dokázali, že vnášanie drobných lexikálnych či metrických obmien do ustáleného výrazu nijako nenarúša jeho formulaický charakter. Práve naopak – tenzia medzi variáciou a stabilitou je organickou súčasťou formulaického štýlu (Boutet 1993, 93). Napríklad popchýnanie koňa ostrohami možno v starej francúzštine vyjadriť formulou „son cheval broche“ (dosl. svojho koňa popchne), ale aj „le destrier broche“ (dosl. tátoša popchne) či „point le cheval“ (dosl. pichne koňa; Rychner 1955, 141 – 142). Je síce pravda, že Parry v štúdii z roku 1930 pripustil existenciu variabilných komponentov formulaického štýlu, ale odmietol ich stotožniť s formulami. Nazval ich nadbytočným a vágne vymedzeným termínom „formulaický systém“ („formulaic system“), ktorý viacerí vedci odmietli (por. Kay 1983, 171) a radšej sa zamerali na revíziu definície formuly. Tú treba prirovnať skôr k očakávanej kolokácii v rozsahu jednej metrickej jednotky až celého verša, ktorá môže opisovať konvenčnú akciu (verbum + substantívum), charakterizovať postavu (substantívum + epiteton) či navodzovať chronotop (por. Windelberg – Miller 1980, 47). Marjorie Windelberg a D. Gary Miller (47 – 49) zároveň – podobne ako Rychner – pripomenuli, že rituálna práca s jazykom v eposoch nespočíva len vo formulách, ale aj v iných formách repetície, paralelizmu, ozvien či dokonca vo fónických aspektoch. Ďalším pálčivým problémom sa stal vzťah medzi formulaickým štýlom ako empiricky pozorovateľným javom a hypotézami o ústnom pôvode toho-ktorého textu. Ako uvádza Franz H. Bäuml (1984, 32 – 34), Parry a Lord vo svojich štúdiách fakticky rozpracovali dve teórie – kým prvá vychádzala z reality ústneho komunikátu (nahrávky južnoslovanských guslarov) a smerovala k identifikácii prvkov formulaického štýlu, tá druhá sa opierala o písomný text (homérske eposy) a na základe návratných lingvistických vzorcov uvažovala o jeho súvise s orálnou tradíciou. Tento súvis však vždy ostával len hypotetický, pretože formulaický štýl možno predstierať a využívať ho ako naratívnu stratégiu (Zumthor 1984, 78). Každé literárne dielo, ktoré už nie je súčasťou živej tradície, je preto potrebné hodnotiť samostatne a uvažovať o ústnosti a písomnosti ako o póloch bohato diferencovaného spektra (Boutet 1993, 97 – 98). Príkladom opačného postupu je inak cenná a metodologicky invenčná práca Josepha J. Duggana (1973), v ktorej sú zachované verzie francúzskych epických piesní nepresvedčivo prezentované ako transkripcie ústnych predstavení jokulátorov.

Hoci podľa Paula Zumthora (1984, 80 – 81) sa výskumy formulaického štýlu už koncom 20. storočia vnímali ako strnulé a samoúčelné štatistiky, ktoré vytláčali na okraj iné – rovnako dôležité – estetické črty epickej poézie, ich popularita pretrvala dodnes. V romanistickom kontexte sa osvedčil prístup Jeana-Pierra Martina (1987; 2017), ktorý od 80. rokov študuje stereotypy v chanson de geste na čisto štrukturalistickej báze bez kontraproduktívneho návratu k hypotézam o orálnom pôvode žánru. Sústreďuje sa predovšetkým motívy, ktoré triedi na naratívne a rétorické. Naratívne motívy sú v jeho ponímaní diegetické jednotky, v ktorých sa odrážajú obsahové konvencie hrdinskej epiky (napr. bitka, porada, božské zjavenie; Martin 2017, 86). Rétorické motívy zasa možno definovať ako sekvencie ustálených obrazov alebo myšlienok, ktoré budujú konkrétnu modalitu naratívneho motívu (183). Epická bitka tak môže byť zobrazená ako súboj dvoch hrdinov na koni a s kopijou, boj holými rukami alebo cesta jednotlivca, ktorý sa prediera bojovým poľom. Rovnako vitálna sa zdá byť analýza formulaického štýlu s pomocou špecializovaných softvérov, po ktorej siahol napr. Sven Sellmer (2015) v nedávno publikovanej monografii o staroindickom epose Mahábhárata.

 



[1] Orig.: „une expression qui est régulièrement employée, dans les mêmes conditions métriques, pour exprimer une certaine idée essentielle“. Pokiaľ nie je uvedené inak, citáty prel. J. Ž.

[2] Por. strany 1 – 239 v Parryho zobraných spisoch, ktoré v roku 1971 editoval jeho syn Adam.

[3] Parryho intelektuálnu cestu opisuje jeho syn v úvode k zobraným spisom (Parry 1971, IX – LXII).

Bibliografia

Arend, Walter. 1933. Die typischen Szenen bei Homer. Berlin: Weidmann.
Bäuml, Franz H. 1984. „Medieval Texts and the Two Theories of Oral-Formulaic Composition: A Proposal for a Third Theory.“ New Literary History 16: 1, 31 – 49.
Boutet, Dominique. 1993. La Chanson de geste. Forme et signification d’une écriture épique du Moyen Âge. Paríž: Presses Universitaires de France.
Canfora, Luciano. 2001. Dějiny řecké literatury. Prel. Dagmar Bartoňková a kol. Praha: KLP.
Duggan, Joseph J. 1973. The Song of Roland: Formulaic Style and Poetic Craft. Berkeley: University of California Press.
Fenik, Bernard. 1968. Typical Battle Scenes in the Iliad. Studies in the Narrative Techniques of Homeric Battle Description. Wiesbaden: Steiner.
Kay, Sarah. 1983. „The Epic Formula: A Revised Definition.“ Zeitschrift für französische Sprache und Literatur 93: 2, 170 – 189.
Lord, Albert B. 1960. The Singer of Tales. Cambridge: Harvard University Press.
Magoun, Francis P., Jr. 1953. „Oral-Formulaic Character of Anglo-Saxon Narrative Poetry.“ Speculum 28: 3, 446 – 467.
Martin Jean-Pierre. 1987. „Les motifs dans la chanson de geste. Définition et utilisation.“ Cahiers de civilisation médiévale 30: 120, 315 – 329.
Martin, Jean-Pierre. 2017. Les Motifs dans la chanson de geste. Définition et utilisation. 2. doplnené vyd. Paris: H. Champion.
Parry, Adam, ed. 1971. Milman Parry: The Making of Homeric Verse. The Collected Papers of Milman Parry. New York & Oxford: Oxford University Press.
Parry, Milman. 1928. L’Épithète traditionelle dans Homère. Essai sur un problème de style homérique. Paris: Les Belles Lettres.
Parry, Milman. 1930. „Studies in the Epic Technique of Oral Verse-Making. I. Homer and Homeric Style.“ Harvard Studies in Classical Philology 41, 73 – 147.
Parry, Milman. 1932. „Studies in the Epic Technique of Oral Verse-Making: II. The Homeric Language as the Language of an Oral Poetry.“ Harvard Studies in Classical Philology 43, 1 – 50.
Parry, Milman. 1933. „Whole Formulaic Verses in Greek and Southslavic Heroic Song.“ Transactions and Proceedings of the American Philological Association 64, 179 – 197.
Rychner, Jean. 1955. La chanson de geste. Essai sur l’art épique des jongleurs. Genève: Droz.
Sellmer, Sven. 2015. Formulaic Diction and Versification in the Mahābhārata. Poznań: Adam Mickiewicz University Press.
Windelberg, Marjorie – D. Gary Miller. 1980. „How (Not) to Define the Epic Formula.“ Olifant 8: 1, 29 – 50.
Zumthor, Paul. 1984. „The Text and the Voice.“ Prel. Marilyn C. Engelhardt. New Literary History 16: 1, 67 – 92.

<< späť