Contrapasso

Contrapasso (čítaj: kontrapasso) predstavuje zákon alebo princíp odplaty, trestania oko za oko, zub za zub.

Termín pochádza zo stredovekej latinčiny (contrapassum, „contra“ (proti) a „pati“ (trpieť), min. príčastie passum) (Treccani). Ako princíp odplaty oko za oko, zub za zub bol formulovaný už v Biblii (Ex 21, 23, Lev 24, 17 – 20, Deut. 19, 21). Termín zároveň kalkuje grécke slovo „antipeponthòs“, ktoré v tomto zmysle použil aj Aristoteles v Etike a ktoré sa bežne používalo v scholastickej terminológii, napr. u Tomáša Akvinského v Summe theologhiae na označenie spravodlivej zhody medzi vinou a trestom podľa božieho súdu (Chiavacci Leondardi, 2010, s. 498).

V diele Divina commedia (1321) (slov. Božská komédia) predstavuje contrapasso jeden zo základných zákonov, na ktorom Dante Alighieri vybudoval celý penálny kódex svojich dvoch záhrobných ríš (Felix, 2005, s. 306), teda zásady  trestania hriešnikov v pekle a kajúcnych v očistci. Contrapasso vyjadruje vzťah medzi vinou a trestom, ktorý môže byť analogický (trest sa podobá hriechu, napr. u chlipných a smilných duší, ktoré sú trestané v druhom pekelnom kruhu: počas života sa nechali unášať vášňami a telesnými pudmi, vlastnou žiadostivosťou, teraz sú zmietané nikdy neutíchajúcou pekelnou víchricou; Inf. V) alebo protikladný/opozičný (trest je protikladom hriechu, napr. u samovrahov v druhom okruží siedmeho kruhu: odvrhli život, preto je ich trestom vegetovanie v najnižšej forme organického života, ako stromy a kry; počas života v sebe nenašli silu odolať útokom vlastných samovražedných myšlienok, v pekle na nich útočia Harpye a neustále im jatria rany, Inf. XIII).

Stvárnenie contrapassa nie je vždy dokonalé a nie všetky tresty sa danteológom doposiaľ podarilo jasne či zhodne vysvetliť. Účel princípu contrapasso sa v prvej kantike Inferno (Peklo, slov. 1964, 2005) a v druhej kantike Purgatorio (Očistec, slov. 1982) líši: kým v pekle trest zdôrazňuje žalostný spôsob existencie hriešnikov a ich večného spojenia s hriechom, za ktorý sú tu odsúdení, v očistci ide skôr o nápravný prostriedok, ktorý má eliminovať návyk konať istý hriech.

Explicitne Dante použil pojem v prvej kantike len jediný raz (v prebásnení Viliama Turčányho „zákon odplaty“, Inf. XXVIII, 142), a to slovami Bertranda de Borna, jedného z najslávnejších trubadúrov z 2. pol. 12. stor., umiestneného v ôsmom kruhu pekla, v deviatom zložľabe, kde sú trestaní rozsievači nezhôd, rozkolov a schiziem (Dante ho v De Vulgari Eloquentia označil za „pevca zbraní“, pretože písal najmä o zbraniach, vojnách a politických otázkach).

Princíp odplaty bol známy aj v ľudovej tvorbe, najmä v rôznych víziách záhrobných ríš (napr. Visio Tungdali), podľa komentátora Arnalda Momigliana (teraz v Felix, 2005, s. 306) sa však od nich autor presným zachovávaním princípu zásadne oddialil, pretože v tele a na tele hriešnikov rozličných kategórií môžeme čítať ich hriech ako v otvorenej knihe. Pre Danteho je typické „potvrdzovanie“ istej doktríny, zákona či filozofie viacvrstvovo, prostredníctvom viacerých zdrojov, akoby jeden zdroj potvrdzoval druhý, a takýto úzus tu odôvodňuje ľudové, náboženské aj filozofické používanie pojmu.

Problematike contrapassa sa zásadnejšie venovali komentátori ako Francesco D'ovidio, A. Momigliano, Giovanni Busnelli, Massimo Baldini a i. U nás pravdepodobne pre ekonomizáciu vyjadrovania sa Jozef Felix v Komentári k Peklu prikláňa k tomuto výrazu v jeho talianskom tvare, použije ho dokonca asi 45-krát.