Buffonáda

Typ divadelného predstavenia alebo spôsob hereckej hry, založený na satirickom zveličení, gagu, hrubej komike, trikoch.

Buffonáda (z tal. buffonata vo význame žart, vtip) sa zrodila v antickom divadle, v stredoveku našla svoje pokračovanie vo fraške a v intermediu. Vrchol dosiahla v 16. storočí v talianskej komédii masiek. V 18. storočí si prostriedky buffonády osvojila talianska opera buffa (tzv. komická opera, k najznámejším autorom patrí Giovanni Battista Pergolesi, 1710 – 1736, a jeho La serva padrona, 1733, slov. Slúžka paňou) a neskôr vo Francúzsku vaudeville. Postupne v buffonáde prevážili skôr prvky lacnej komiky a efektných trikov, podľa Václava Konigsmarka (1984, s. 50) však kladne ovplyvnila komédie autorov ako William Shakespeare, Jean Baptiste P. Moliére, Nikolaj Vasiľjevič Gogoľ, Vladimír Vladimirovič Majakovskij, či poetiku avantgardného divadla 20. storočia. Termín sa dnes používa skôr ako synonymum divadelnej frašky.

V súčasnosti je známa najmä divadelná hra Mistero buffo (1969, Buffonáda zázrakov, slov. preklad Blahoslav Hečko, 1990) talianskeho komika a spisovateľa, laureáta Nobelovej ceny za literatúru za rok 1997, Daria Foa (1926 – 2016). Ide o koláž príbehov, mystérií a pašiových hier, ktoré hrávali stredovekí potulní komedianti (jokulátori) na námestiach či v kostoloch. Autorovým cieľom bolo poskytnúť súčasnému divákovi provokatívny a vyzývavý dramatický útvar, ktorý nahliada na kresťanské témy a príbehy cez prizmu sarkazmu. „Dario Fo oživil umenie stredovekých jokulátorov, alebo dnes zabávačov, spojil ho s improvizačným umením commedie dellʼarte a nebál sa aktuálnych a pálčivých tém súčasnosti: politiky, pokrytectva, cenzúry, viery, náboženstva, spoločenskej zodpovednosti“ (Sabolová-Princic, 2009, s. 342). Aj napriek slovenskému prekladu však ide skôr o „mystérium“, ako uvádza aj samotný autor, aké podľa neho „používali starovekí Gréci na označenie ezoterických kultov, ktoré tvorili základ pre vznik performatívnych foriem znázorňujúcich činy bohov. Neskôr ho prevzali kresťania, ktorí ním pomenúvali hry, resp. scénické obrazy, prostredníctvom ktorých ilustrovali príbehy svätých“ (teraz v Denci, 2019, s. 62). K mystériu Fo pridáva prívlastok buffo, čiže komické, bláznivé (Denci prekladá ako „klaunské“), čím indikuje, že mystériá interpretuje satiricky a groteskne.

U nás sa termín zaužíval aj v spojení „americká buffonáda“, napr. ako podtitul hry Ivana Bukovčana Luigiho srdce alebo poprava tupým mečom (1973).