Atellská fraška
Ekvivalent pojmu v iných jazykoch
Atellane (D)
Atellane, Atellan farces (En)
Atellanes (Sk)
Explikácia pojmu
Atellská fraška alebo
atellána sa nazýva podľa juhotalianskeho mestečka Atelly, ktoré sa nachádza v
Kampánii, pomyselne na pomedzí miest Neapol a Bari. Podľa Václava Königsmarka
(1984, 31) bola v starovekom Ríme prevzatá od juhotalianskych kampánskych
Oskov. Považuje sa za jednu z predchodkýň commedie
dell’arte.
Atellána predstavuje krátku frašku
typu buffonád. Jej vznik je doposiaľ
nejasný, niektoré zdroje uvádzajú r. 300 pred n. l. (Garzanti slovník), iné 1.
– 2. storočie pred n. l. (Pavisová, Königsmark). Pôvodne bola burlesknou
ľudovou hrou ochotníckeho charakteru s realistickými a živými prvkami.
Hrala sa na základe osnovy – akéhosi scenára, ktorý obsahoval komickú zápletku,
lazzi a vtipné
(niekedy aj vulgárne) alúzie. Atellány prevzali do svojho repertoáru rímski
herci (ktorí ich hrali v maskách), alebo sa hrávali ako dodatok
k tragédiám (exordium) (Pavisová, Garzanti slovník). Aj v Ríme si
dlho uchovala rysy karnevalovej kultúry, preto nad spoločenskosatirickými
prvkami často prevládala hrubá erotika, násilie, bitky a pod. V Ríme v nej
dokonca mohli účinkovať aj rímski občania, ktorí inak na javisku vystupovať
nesmeli. Jej improvizačný charakter sa však v Ríme najmä v 1. stor. pred
n. l. postupne literárne zušľachtil a tiež sa rozšírili možnosti zápletky
o nové komické prvky. Venoval sa jej napr. Pomponius Bononiensis, Novius,
ovplyvnila Naevia, Plauta a i. V období cisárstva ju postupne vytlačila
pantomíma.
Zvyčajne
šlo o rozsahom krátku, spravidla jednoaktovú frašku s burlesknými prvkami,
ktorú charakterizovali štyri ustálené (stereotypné) karikatúrne postavy – masky: hlupák Maccus, utáraný chvastúň Bucco,
smiešny skúpy starec Pappus (podľa Fanthamovej jasný predchodca Pantaloneho, s.
25) a hrbatý intrigán, šarlatán a prefíkaný filozof Dosse[n]nus.
Improvizované výstupy štvorice sa držali pevnej dejovej osnovy. Tematicky
čerpali z prostredia dedinského a malomestského života, niekedy sa zobrazovali „nižšie“
povolania. Výjavy sa vyznačovali huncútstvom, hrubosťou či satirou a
poukazovali na problémy a zlé fungovanie spoločnosti. Z jazykového hľadiska
využívali žargón a nárečia s nenáročnou, ale drsnou komikou. Z metrického
hľadiska sa využíval sedemslabičný trochejský alebo jambický verš.
Bibliografia
Fantham, Elaine. 1989. „The Earliest Comic Theatre at Rome: Atellan Farce, Comedy and Mime as Antecedents of the Commedia dell’Arte“. In The Science of Buffoonery: Theory and History of Commedia dell’Arte, ed. Domenico Pietropaulo, 23 – 32. Ottawa: Dovehouse Editions.
Königsmark, Václav. 1984. „Atellána.“ In Slovník literární teorie, eds. Štěpán Vlašín a kol., 31 – 32. Praha: Československý spisovatel.
Pavis, Patrice. [1996] 2004. Divadelný slovník. Prel. Soňa Šimková – Elena Flašková. Bratislava: Divadelný ústav.
Pietropaulo, Domenico, ed. 1989. The Science of Buffoonery: Theory and History of Commedia dell’Arte. Ottawa: Dovehouse Editions.
Vlašín, Štepán a kol. 1984. Slovník literární teorie. Praha: Československý spisovatel.