Hagiografia

Hagiografia (z gr. hagios, t. j. svätý, a graphein, t. j. písať) je text biografickej povahy, ktorý podáva informáciu o živote svätca či svätice. Ide o súbor naratívnych a liturgických prameňov zachytávajúcich príbehy žien a mužov, ktorí boli v súlade s kresťanským étosom považovaní za príklady hodné nasledovania a ako také mali napomôcť budovaniu kultu a formovaniu  čností. Hagiografia patrí k najstarším stredovekým žánrom a v dejinách literatúry sa zvykne uvádzať povedľa martyrológií, pasionálov či legiend (por. Minárik 1977). Hagiografická tvorba môže byť vo verši alebo v próze, aj v úprave pre liturgické použitie. Môže ísť o spisbu príležitostnú, často však vzniká intencionálne (napr. so zámerom budovať nasledovaniahodný príklad; šíriť povedomie o nejakej konkrétnej spiritualite a o rehoľných centrách, ktoré ju reprezentujú; reagovať na požiadavky kanonizačného procesu). 

Termín (kritická) hagiografia označuje vedecký výskum životných príbehov svätcov a ich kultu v rámci špecializovaného odvetvia historických štúdií (por. Aigrain 1953 in Narro Sánchez 2013, 15), resp. vedeckú disciplínu, ktorá ich kritickou metódou skúma. V úsilí o zjasnenie terminológie niektorí vedci uprednostňujú v uvedenej súvislosti pojem hagiológia (z gr. hagios, t. j. svätý, a logos, t. j. slovo, traktát). Do definície hagiografie sa premieta historický proces, ktorého súčasťou je napríklad aj sv. Hieronym (? – 420) – termín hagiografia totiž použil v úvode k štyrom biblickým knihám; sv. Izidor Sevillský ho v 7. storočí už nepoužíva len na diela, ale aj na ich autorov; v 18. storočí sa v 8. zväzku Encyklopédie objavuje výraz hagiographus ako ten, čo skúma život a konanie svätých (por. Ángeles García de la Borbolla 2002, 78).

Vznik hagiografie ako žánru úzko súvisí s kresťanstvom a osobitne s prenasledovaním ranej Cirkvi rímskymi cisármi (2. pol. 1. stor. – 2. pol. 4. stor.). Cirkevná komunita pociťovala prirodzenú potrebu početné prípady mučeníctva zdokumentovať a uchovať v spomienkach, túto skúsenosť však vnímala aj ako dôležitý impulz pre duchovný rast spoločenstva, analogicky evanjeliám, zachytávajúcim umučenie Ježiša Krista, alebo Skutkom apoštolov, ktoré zaznamenávajú prenasledovanie jeho učeníkov. V týchto (a aj iných) zakladajúcich textoch kresťanstva napísaných v gréčtine významne rezonuje životopisný prvok, podľa niektorých bádateľov spoločné východisko troch žánrov: gréckorímskej biografie, evanjelií a kresťanskej hagiografie (napr. Burridge in Narro Sánchez 2013, 30).

Narro Sánchez v zmienenej spojitosti poukazuje na dve veľké a základné etapy vo vývinovom procese hagiografie: proto-hagiografia a hagiografia. Kým proto-hagiografiu situuje do obdobia prenasledovania kresťanov (2. a 3. storočie), zdôrazňujúc jej úzke spojenie s témou mučeníctva; zrod hagiografie vo vlastnom slova zmysle spája s rozkvetom kresťanskej literatúry (4. storočie) a prevládajúcimi životopisnými vzormi, ktorých základy vidí v gréckorímskej bibliografii (chronologicky korešpondujúcej s proto-hagiografickými textami). Keďže po ukončení prenasledovania stratilo rozprávanie o mučeníckej smrti aktuálnosť, hľadali sa nové literárne príklady, inšpiratívne pre kresťanského recipienta. Dominantnými črtami nových protagonistov (spovedníci, biskupi, askéti, panny a i.) sú kresťanské čnosti, napr. viera, nádej, čistota, striedmosť, poslušnosť, ktoré z nich urobia príklad hodný nasledovania.

Aigrain rozlišuje dva základné zdroje hagiografie: martyrológiá a pramene dokumentárnej a naratívnej povahy, ktoré člení na epigrafické, diplomatické a literárne (Narro Sánchez 2013, 44 – 45). Epigrafy obsahujú meno zosnulého a jednoduchý epiteton, od 3. storočia aj dátum uloženia do hrobu a o storočie neskôr aj atribút mučeník pred menom. Listy ako významný diplomatický prameň prinášajú veľa informácií o kulte mučeníkov a svätých (napr. epištolárna korešpondencia prvých teológov a cirkevných otcov). Do tejto kategórie patrí aj panegyrika. Osobitý záujem kresťanských historikov prvých storočí o osudy mučeníkov stimuloval tvorbu a šírenie hagiografických legiend (literárne pramene). Podľa Aigraina možno vymedziť päť druhov narácií, ktoré časom nadobudli podobu jasne diferencovaných žánrov: a) narácie o skutkoch a umučení – pravdepodobne najstaršie rozprávania, s bezprostredným napojením na novozákonné texty, napísané očitými svedkami procesov; b) životy svätých (nielen) mučeníkov – vo veľkej obľube medzi najnižšími vrstvami, prestúpenie s biografickým žánrom; c) populárne zbierky životopisov svätých s cieľom morálneho poučenia; d) zbierky o zázrakoch svätých s inherentne prítomným nadprirodzeným prvokom; e) narácie o prenesení ostatkov svätca, chápané ako samostatná kompozícia (v prílohách na konci života svätcov) (Aigrain in Narro Sánchez 2013, 46  – 48).

Hagiografická tvorba, bez ohľadu na zvolený žáner, sa vyznačuje viacerými charakterizujúcimi atribútmi. Jedným z nich je  jej funkčná povaha: existujúca ústna tradícia (prameň) sa ukotví písomne. Sleduje sa pritom cieľ vytvoriť, resp. posilniť kult svätca alebo svätice. Prvotným podnetom je predovšetkým devótnosť veriacich v priestore kultu, aj ich túžba a zvedavosť dozvedieť sa o živote a skutkoch uctievanej osoby viac. Kult pritom nemusí byť nutne zviazaný s miestom uloženia ostatkov. Hagiografmi sú zvyčajne cirkevní hodnostári, poverení preskúmaním udalostí života, hoci osobu priamo nepoznali, alebo jej spovedník či kňaz, ktorý ju duchovne sprevádzal. Keď v auguste 1308 zomrela s povesťou svätosti talianska mystička Clara z Montefalca, úlohu preveriť pravdivosť jej života a zázrakov dostal francúzsky kňaz Béranger de Saint-Affrique, ktorý v Spolete pôsobil ako vikár biskupa: z dostupných informácií a svedectiev vznikol v latinčine prvý Klarin životopis Vita sancte Clare de Cruce de Montefalcone (1315 – 1317), dnes dôležitý zdroj poznatkov „pre občianske a náboženské dejiny Umbrie 13. storočia“ (Gennaro 1967). Béranger sa na základe zistení napokon stal veľkým horliteľom za kauzu jej kanonizácie. Hagiografickú legendu o živote a zázrakoch sv. Margaréty Kortonskej pod názvom Legenda de vita et miraculis Beatae Margaritae de Cortona (1311) napísal jej spovedník minorita Giunta Bevegnati na žiadosť svojho spolubrata, inkvizítora a jej prvého spovedníka Giovanniho da Castiglione. Brat Giunta nebol profesionálnym hagiografom, ale veľmi dobre poznal kortonské kajúcne hnutie, ktoré sa rozvíjalo pod vedením jeho rehole a do ktorého Margaréta vstúpila krátko po príchode do mesta – bola v ňom obsiahnutá spiritualita zakladajúca sa na ideále sequela Christi, ktorý sa v Taliansku prehlboval najmä prostredníctvom žobravých reholí, akou boli aj minoriti. Navyše hagiograf aj svätica sa občiansky angažovali i za nastolenie pokoja v Kortone medzi frakciami jednotlivých rodín (por. Kučerková 2023, 66 – 67).

Oba uvedené príklady naznačujú, že hagiografia môže byť dôležitým zdrojom rekonštruovania historickej pamäti, hoci hagiografa vedie predovšetkým náboženská a liturgická potreba (napr. formovanie kresťanov podľa nasledovaniahodného príkladu, dokumentácia potrebné ku kanonizačnému procesu, spomienka podľa liturgického kalendára), a nie úsilie vytvoriť dielo historickej povahy. Hagiografické žánre však boli súčasťou cirkevnej slovesnosti, a preto je prirodzené, že okrem týchto cieľov s tiež cieľov didaktických a edukačných, reagovali aj na cirkevnú politiku, prípadne na ciele ekonomickej povahy (napr. zvýznamňovanie konkrétneho rehoľného spoločenstva a jeho aktivít). Podľa Filippa Fonia hagiografia tým, že si vo väčšine prípadov nárokuje na pravdu, čo potvrdzuje jej svedecká perspektíva a neustále odvolávanie sa na súdobé (politické, vojenské a i.) udalosti,  sa často dopúšťa anachronizmov. Podobne úzkostlivá historizácia  rozprávania zo strany hagiografia (úsilie včleniť do narácie čo najviac kontextuálnych prvkov) je zlúčiteľná s tendenciou považovať za dejiny len udalosti posvätných dejín, nie je pritom dôležité, do akej miery sú pravdepodobné (por. Fonio 2007, 133).

Pojem hagiografia sa ustaľuje v 17. storočí, keď dochádzalo k zámernému posilňovaniu kultu svätých pred útokmi protestantov. V tomto období súčasne dochádza k rozvoju kritickej metódy, resp. k zrodu vedeckej vetvy hagiografie, a to vďaka výskumnému a redakčnému pôsobeniu skupiny jezuitov, ktorú viedol Jean Bolland. Dielo Acta Sanctorum (Skutky svätých, 1. zv. 1643) predstavuje významnú syntézu a užitočnú zbierku hagiografických textov (68 zväzkov) od začiatku kresťanstva do 16. storočia. Hagiografická literatúra má aj svoju súčasnú podobu.[1]