Zadžal

1. Termín zadžal alebo zéjel označuje básnickú skladbu a zároveň strofický útvar hispanoarabského pôvodu, ktorý sa rozvíjal na území moslimského Španielska (Al-Andalús) od 10. storočia a pretrváva v španielskej a arabskej poézii do súčasnosti.

Výraz zadžal pochádza z klasickej arabčiny زجل – transliterovaný ako zağal alebo zaŷal –, a znamená „jasot, plesanie, výskanie“. Arabský výraz زجل zaǧal sa používal už od predislamských čias na označenie improvizovaných veršov, aké skladala elegická poetka al-Ḫansāʔ (575 – cca. 644/661). V hovorovej arabčine používanej Arabmi na Pyrenejskom polostrove (Al Andalus) výraz زجل zaǧal nadobudol význam „pieseň“ a používal sa na označenie špecifického druhu básnických skladieb v nárečovej arabčine. Do španielčiny a španielskej literárnej vedy prešiel ako zéjel  (vyslovuje sa „zéchel“) a takto ho väčšinou preberajú aj hispanisti alebo odborníci komentujúci tento literárny jav z hispánskej strany.

Španielsky pojem zéjel použili vo svojich odborných prácach O. Bělič (Chabás – Bělič, 1960, s. 59, 60, 412; Bělič, 1963, s. 50 – 52), Zambor (2018, s. 29).

Naopak, pojem zadžal je foneticky presný k arabčine, preto ho považujem za vhodnejšie riešenie pre slovenskú literárnu vedu, v ktorej ešte nie je veľmi reflektovaný. Je použitý vo všeobecných dejinách svetovej literatúry.

Štruktúra zadžalu pozostáva z jedno- alebo dvojveršového úvodného refrénu a ľubovoľného počtu štvorveršových strof, ktorých prvé tri verše sú spojené rovnakým rýmom a štvrtý verš sa rýmovo zhoduje s refrénom. Zadžal označuje jednak základnú strofu s rýmovou schémou aa bbba, ale aj zadžalovskú báseň tvorenú viacerými strofami, podľa schémy aa bbca aa ccca aa ddda atď. Je to základná klasická schéma, ktorá však v priebehu vývinu podlieha zmenám.

Zjednocujúcim elementom, ktorý spája všetky strofy do uzavretého tvaru, je rýmová zhoda štvrtého verša každej strofy s refrénom, pričom refrén sa opakuje po každej strofe. Verš s rýmovou zhodou sa nazýva návratný verš, šp. verso de vuelta; jednotlivé strofy sa nazývajú mudanza, prekl. obmena, a sú glosami alebo variáciami úvodného motívu vysloveného v refréne. Inými slovami, zadžal sa vyvíja podľa schémy:

a

a refrén  – šp. estribillo, arab. markaz

 

b obmena – šp. mudanza

b

b

a návratný verš, šp. verso de vuelta

 

Zadžal má podobnú štruktúru ako مو شّحات muwaššaḥa a oba typy básnickej skladby patria k typicky hispánskym žánrom arabskej poézie. Charakteristickým znakom pre hispanoarabský زجل zaǧal je okrem strofickej organizácie veršov aj jazyk – nie je ním klasická arabčina, ale nárečie používané na arabskom území moslimského Španielska, teda v Al-Andalus. Juan Chabás vysvetľuje zhodné a rozdielne znaky takto:

 

„V podstatě stejného typu strofické stavby je tzv. muwassaha. Hlavní rozdíl mezi oběma útvary záleží v tom, že zéjel je lidovější, zatím co muwassaha je produktem poesie kultivované.“ Ďalej pokračuje: „Nelze ovšem říci s absolutní jistotou, že zéjely a muwassahy jsou původu románského. Podle toho, co dnes víme, byly to skladby bilingvní, arabsko-románské nebo hebrejsko-románské.“ (Chabás – Bělič, 1960, s. 412)

 

Štúdiom a výkladom zadžalu sa zaoberal významný španielsky medievalista Ramón Menéndez Pidal a za jeho pôvodcu označil hispano-arabského básnika Ben Mocadema, celým menom Muqaddam ibn Muafá, zvaného Al-Qabrí (847 – 912), slepého pevca z Cabry (provincia Córdoba), ktorý žil na konci 9. a začiatku 10. storočia, a improvizoval verše v zmiešanom mozarabskom jazyku (miestny románsky jazyk premiešaný s arabskými slovami). Považuje ho za tvorcu muwaššahy, ktorá sa stala základom hispanoarabského zadžalu a kastílskeho villancica.

Názory na otázku iniciátora zadžalu však nie sú jednotné. Podľa španielskeho arabistu Emilia Garcíu Gómeza je jeho prvým tvorcom filozof, vedec, básnik a hudobník Ibn Bádždža – Avempace (cca. 1080 – 1138). Vrchol dosiahol hispanoarabský zadžal v diele córdobského básnika Ibn Quzmána (známy aj ako Aben Guzmán) (cca. 1078 – cca. 1160), ktorého spevník – divan obsahuje okolo stopäťdesiat zéjelov v arabskom dialekte, t. j. nie v klasickej arabčine.

Zadžal vykazuje podobnosť s kastílskymi villancicos a letrillas, s galícijsko-portugalskými cantigas d’amigo, a niektorými formami provensálskej trubadúrskej poézie. Všetky tieto skladby boli určené na spev; strofy mudanzas a návratný verš spieval sólista a pri refréne sa do spevu zapojil zbor. Podľa mnohých bádateľov ma arabská lyrika južného Španielska zásadný vplyv na provensálsku trubadúrsku poéziu; bola starobylejšia od nej a má veľký podiel na formovaní západoeurópskej dvorskej lyriky. Túto teóriu sformuloval v prvej polovici 20. storočia španielsky arabista Julián Ribera, jeho teóriu podporili, spresnili a rozšírili o ďalšiu argumentáciu R. Menéndez Pidal a T. Navarro Tomás.

V stredovekej španielskej poézii používali zadžal Alfonz X. Učený (13. storočie) v poézii v galícijsko-portugalskom jazyku (Cantigas de Santa María – Piesne na Pannu Máriu) a Juan Ruiz, arcikňaz z Hity (14. storočie) v kastílčine (Libro de Buen Amor – Kniha pravej lásky). V 15. storočí rozvíjali zéjel ďalší autori už v kastílčine, a do tohto obdobia sa datuje aj známa anonymná skladba Tres morillas me enamoran en Jaén (Tri Maurky ma milovali) z 15. storočia. Refrén pozostáva nie z dvoch, ale z troch veršov, čo je ukážkou variovania zéjelu. Báseň preložil do slovenčiny Ján Zambor (2018, s. 28).

 

Tres morillas me enamoran	Tri Maurky ma milovali,
en Jaén,	vyšli nad Jaén,
Axa y Fátima y Marién.	Ajša, Fatima a Marien.
Tres morillas tan garridas	Tri Maurky jak maľované
iban a coger olivas,	šli natrhať olív plavne,
y hallábanlas cogidas	a našli ich otrhané,
en Jaén,	vyšli nad Jaén,
Axa y Fátima y Marién.	Ajša, Fatima a Marien.
	Preklad Ján Zambor (2018, s. 28).

 

V renesancii pestovali zadžal Juan de Encina, Gil Vicente, svätá Terézia Ježišova, Juan Vázquez (16. stor.), a vyskytuje sa aj v tvorbe barokových, klasicistických a modernistických španielskych autorov.

 

2. ZADŽAL sa rozšíril do arabských regiónov, a v súčasnosti sa kultivuje v krajinách severozápadnej Afriky – zvlášť v Alžírsku, a východného Stredomoria – zvlášť v Libanone a v Palestíne, kde dodnes pôsobia a dosahujú veľkej popularity profesionálni interpreti a autori týchto skladieb, zložených v rôznych arabských dialektoch.