Sentimentálny román

1. Termín SENTIMENTÁLNY ROMÁN (šp. novela sentimental) v prvom význame pochádza zo španielskej literárnej vedy, použil ho španielsky filológ a literárny kritik Marcelino Menéndez Pelayo v štvorzväzkovom opuse Orígenes de la novela, 1905 – 1915 (Pôvod románu) na označenie typu ľúbostného románu v próze rozvíjajúceho sa v španielskej literatúre a v talianskej aj portugalskej literatúre 15. a 16. storočia ako produkt neskorého stredoveku a predrenesančného a renesančného obdobia. K spresneniu jeho kontúr prispeli ďalší španielski literárni historici a teoretici a zahraniční hispanisti.

Za zakladajúce dielo tohto druhu prózy v španielskej literatúre sa označuje román Juana Rodrígueza de Padrón Siervo libre de amor, 1439 (Vyslobodený otrok lásky) a za jeho definitívny model Cárcel de amor, 1492 (Väzenie lásky) Diega de San Pedro. V 16. storočí produkcia sentimentálnych románov klesá a je postupne nahradzovaný pastierskym románom, s ktorým má mnohé podobné charakteristiky.

Termín sentimentálny román v európskej literárnej vede nemá jednotné vysvetlenie.  Väčšinovo sa používa na označenie literárnych diel spadajúcich do prúdu literárneho sentimentalizmu konca 18. a začiatku 19. storočia (pozri význam 2.). Na druhej strane, španielsky termín novela sentimental nie je prijímaný bez výhrad ani v španielskej literárnej vede, napríklad Ana María Platasová Tasendeová ho definuje ako „nie veľmi adekvátne pomenovanie pre fiktívny sentimentálny príbeh alebo traktát o láske, naratívny žáner, ktorý zlučuje elementy dvorskej lásky a rytierskeho románu.“[1] (Platas Tasende, 2004, s. 568 – 569) Domáci literárni historici a zahraniční hispanisti od 20. storočia však termín novela sentimental – sentimentálny román na označenie „traktátov o láske“ 15. – 16. storočia väčšinovo prijímajú a používajú (Chabás, 1960, s. 90 – 91; Bělič, 1968, s. 67 – 68; Valbuena Prats, 1950, I., s. 278 – 283, a i.). Český hispanista Oldřich Bělič vo svojich dejinách španielskej literatúry (Španělská literatura, 1968) popri termíne sentimentálny román používa aj alternatívne označenie „milostný román“ (Bělič, 1968, s. 67) a vysvetľuje ho ako podžáner príbuzný rytierskym románom. Je im blízky typológiou hrdinov a „celou svou scenérií i pojetím života“, ale odlišuje sa od nich „hlavně zájmem o vnitřní život jednajících postav“ (ibid.).

Sentimentálny román je produktom tej istej doby ako rytiersky román, vychádza z modelu rytierskeho románu, ibaže hrdinské dobrodružstvá a zápletky sú v ňom nahradené ľúbostnou, t. j. sentimentálnou zápletkou. V centre pozornosti je ľúbostný príbeh plný rozporov a prekážok, končiaci tragicky. Rozorvanosť hrdinov (mileneckej dvojice) pramení v konfliktu cti a vášne, neprípustnej v medziach spoločenských konvencií. Ústrednou témou sentimentálneho románu je utrpenie z lásky, neopätovaná alebo nerealizovateľná láska. Prevláda v ňom introspekcia, sebaanalýza a bolestné výlevy, často vyjadrené prostredníctvom listov. Do dejovej línie bývajú včlenené úvahy o morálke alebo kázne, básnické skladby a epištolárne časti. Zaľúbenci detailne analyzujú svoj bolestivý citový stav spôsobený odlúčením, ústiaci do stavu frustrácie až zúfalstva. Hrdina alebo hrdinka často končia život samovraždou. Dej býva jednoduchý a v podstate málo dôležitý; nad príbehom prevláda úvaha, analýza a sebaanalýza citov či teoretické reflexie o láske.

V skratke, za špecifické znaky sentimentálneho románu kritika označuje nasledovné: autobiografický charakter, tematika neopätovanej lásky, detailná analýza ľúbostných citov a stavov beznádeje, výlevy zúfalstva mužského hrdinu, idealizácia ženskej hrdinky, téma dvorskej lásky a tragický záver. Ďalej je to jednoduchá fabula, krátky rozsah, nízke zastúpenie opisných prvkov, neurčité časové určenie, imaginárne prostredie, neraz alegorické. Mnohé diela sú písané epištolárnou formou, časté je prepojenie s náboženskou literatúrou.

Tento typ literatúry bol obľúbený v dvoranských kruhoch a zvlášť u ženského čitateľského publika. Ako píše Oldřich Bělič, sentimentálne romány nielen očarili dvorské publikum, ale stali sa aj „milostným breviárom dvoranov“ (Bělič, 1968, s. 68).

Za predchodcu španielskeho sentimentálneho románu sa označuje prozaická Elegia di madonna Fiametta, 1343 – 1344 (Elégia o pani Fiammete) Giovanniho Boccaccia (1313 – 1375), v ktorej hlavná hrdinka rozpráva o svojej nešťastnej láske k Panfilovi. Príkladom sentimentálneho románu v talianskej literatúre je epištolárna novela Historia de duobus amantibus Eurialo y Lucretia, (rukopis1444, vyd. 1467 – 1470) (Príbeh o dvoch milencoch Euryalovi a Lukrécii) humanistického literáta Enea Silvia Piccolominiho (1405 – 1464), budúceho pápeža Pia II.

V španielskej literatúre inicioval tento typ prózy Juan Rodríguez de la Cámara (známy tiež ako Juan Rodríguez del Padrón) (1390 – 1450) dielom Siervo libre de amor (Vyslobodený otrok lásky). Rok jeho vydania – 1439 býva označovaný ako moment jeho „založenia“ sentimentálneho románu. V polovici storočia naň nadviazal Peter Portugalský z Coimbry (Don Pedro de Portugal alebo Pedro de Coimbra) (1429 – 1466), portugalský autor píšuci po španielsky. Jeho alegorická próza s názvom Sátira de felice e infelice vida, cca. 1453 (Satira na šťastný a nešťastný život), končiaca dlhou básnickou skladbou, sa považuje za ďalšie dielo v rade sentimentálnych románov.

Vrchol dosiahol sentimentálny román koncom 15. storočia v tvorbe španielskych autorov Diega de San Pedro (cca. 1437 – cca. 1498) a Juana de Flores (cca. 1455 – cca. 1525). Obaja sú autormi dvoch románov tohto typu:  Diego de San Pedro Tractado de amores de Arnalte y Lucenda, 1491 (Traktát o láske Arnalta a Lucendy) a Cárcel de amor, 1492 (Väzenie lásky); Juan de Flores Historia de Grisel y Mirabella, 1495 (História o Griselovi a Mirabelle) a Breve tratado de Grimalte y Gradissa,1495 (Krátky traktát o Grimaltovi a Grandisse).

Práve Väzenie lásky sa stalo definitívnym modelom sentimentálneho románu a zároveň majstrovským dielom tohto románového podžánru (Estébanez Calderón, 2004, s. 977). Malo veľký ohlas v domácej španielskej aj európskej literatúre, v priebehu 16. storočia bolo preložené do francúzštiny, taliančiny, angličtiny a nemčiny a dalo podnet k vzniku mnohým imitáciám, čím sa vysvetľuje pretrvávanie sentimenálneho románu v nasledovnom období (Chabás, 1960, s. 91). Pokračovania Väzenia lásky sa zhostil Nicolás Núñez v roku 1496, ale nedosiahol takej popularity ako pôvodné dielo.

Od konca 15. storočia tento podžáner začal ustupovať, posledným úspešným renesančným sentimentálnym románom je epištolárny román Juana de Seguru (1525 – 1575) Proceso de cartas de amores, 1548 (Proces ľúbostných listov).

Viacerí bádatelia konštatujú vplyv citovaných sentimentálnych románov na Rojasovu La Celestina, 1499 (Celestina) aj na Cervantese pastierske motívy a témy (román Galatea, 1585). Zároveň naznačujú súvislosti so sentimentálnym románom 18. storočia: „Diego de San Pedro, při vyprávění o lásce Leriana a Laureoly vplétá do autobiografických vzpomínek milostné listy, bájná dobrodružství, dantovské alegorie a chvalospěv na ženy; román končí wertherovsky romantickou sebevraždou hrdinovou“ (Chabás, 1960, s. 91).

 

2. Termín SENTIMENTÁLNY ROMÁN sa používa aj na označenie románu 18. storočia, ktorý súvisí s nástupom preromantizmu a má pôvod v anglickej literatúre. V anglickej literárnej terminológii sa tento typ románu označuje ako sentimental novel, na rozdiel od španielskeho sentimentálneho románu 15. – 16. storočia, označovaného ako spanish sentimental romance. Sentimentálny román v tomto ponímaní sa rozvíja v duchu sentimentalizmu, literárneho hnutia a umeleckej tendencie prejavujúcej sa vo všetkých literárnych druhoch ako reakcia na racionalizmus a osvietenstvo 18. storočia. Do tohto prúdu sa zaraďujú diela autorov ako Maria Edgeworth, Samuel Richardson, Oliver Goldsmith; Antoine François Prévost, Jean-Jacques Rousseau; Johann Wolfgang Goethe.

Vzorom sentimentálneho románu 18. storočia je Pamela; or, Virtue Rewarded, 1740 (Pamela alebo Odmenená cnosť) Samuela Richardsona (1698 – 1761). V nemeckej literatúre ho reprezentuje Goetheho Die Leiden des jungen Werthers, 1774 (Utrpenie mladého Werthera).