Pikareskný román

Pikareskný román (zo šp. pícaro – šibal) je špecifický typ románu, ktorý vznikol v polovici 16. storočia v Španielsku a je jedným z reprezentatívnych typov románov zlatého veku španielskej literatúry majúci široký ohlas v svetovej literatúre. Žáner je pomenovaný podľa svojho protagonistu pikara (šp. pícaro), ľudového šibala či dobrodruha. ktorý rozpráva svoj životný príbeh v prvej osobe. Ide teda o typ autobiografického románu, realistického románu, a považuje sa aj za počiatočnú podobu dobrodružného románu. V slovenskej a českej odbornej literatúre sa niekedy alternatívne používa aj výraz šibalský román.

Na rozdiel od ostatných súdobých typov románu, ktoré sa rovnakom čase objavili v španielskej literatúre – rytierskeho a pastierskeho a maurského –, pikareskný román nastavuje zrkadlo problémom súdobej reality bez príkras a idealizácie a ukazuje krutú stránku ľudskej existencie. Odohráva sa nie v dávnych dobách a imaginárnych krajinách, ale v súčasnosti a v konkrétnom geografickom rámci – najskôr v Španielsku, neskôr sa geografický rámec rozširuje aj za jeho hranice. Kým vyššie zmienené romány majú charakter únikovosti (do ideálnych a imaginárnych svetov) a stavajú na ideáloch (cnosti, krásy, lásky), pikareskný román sa dotýka problematickej reality španielskej spoločnosti, akými bol hospodársky a morálny úpadok, paradoxne v období najväčšieho rozmachu španielskeho impéria za vlády Filipa II. Objavuje sa v ňom celá škála ľudí žijúcich v materiálnom nedostatku, aj s dopadom na morálnu integritu. Sú to predstavitelia cirkvi, príslušníci schudobnenej šľachty, žijúci v klamstve a predstieraní, a celá škála ľudí z periférie spoločnosti, akými sú žobráci, tuláci, podvodníci či zlodeji. Pikareskný román je zárodkom sociálneho románu, predchodcom realistického románu, ktorý sa plne rozvinul v 19. storočí.

Základy pikareskného žánru položil román Lazarillo de Tormes, v plnom znení La vida de Lazarillo de Tormes, sus fortunas y adversidades 1554 (Život Lazarilla z Tormesu, jeho príhody a nehody, slov. 1959). Je literárnou autobiografiou hlavného hrdinu vo forme listu adresovaného cirkevnej autorite, je to osobná spoveď pikara rozprávajúceho svoj životný príbeh od detstva po súčasnú, v istom ohľade (v ohľade osobnej cti) nie závideniahodnú situáciu. Ideologicky sa teda román dotýka aj takej dôležitej hodnoty španielskej mentalite aj literatúre, akou je hodnota osobnej cti (honra), v Lazarillovi postavená úplne opačne v porovnaní s jej stvárnením v rytierskych románoch pretože stúpanie v spoločenskom rebríčku má cenu ústupkov na poli morálky a v konečnom dôsledku stratu cti.

Román zostal anonymným a kvôli svojmu ostrému kritickému a antiklerikálnemu obsahu v roku 1559 bol zakázaný inkvizíciou. Napriek tomu sa tajne šíril a okamžite bol veľmi populárnym nielen v Španielsku, ale aj v zahraničí. Larazillo z Tormesu vyšiel v roku 1554 v troch vydaniach, v Burgose, v Alcalá de Henares a v Antverpách, a všetky boli anonymné; v roku 1555 vyšla v Antverpách druhá časť Lazarilla, rovnako anonymná. Začiatkom 17. storočia vyšli ešte dvaja noví Lazarillovia, tentokrát podpísaní autormi Juanom Cortésom de Tolosa a Juanom de Luna.

Model predstavený Lazarillom z Tormesu nadviazali viacerí autori 17. storočia, akými sú Mateo Alemán, Francisco de Quevedo, Francisco López de Úbeda, Alonso Jerónimo de Salas Barbadillo, Alonso de Castillo Solórzano. Pikareskné látky, motívy a hrdinovia sa objavujú aj v diele Miguela de Cervantesa.

Kým Lazarillovi z Tormesu prislúcha prvenstvo, ku konštitúcii a  konsolidácii žánru prichádza až v barokovej pikareske. Podľa Estébana Calderóna (2004, s. 834) sa pikareska ako žáner konštituovala až v románe Guzmánde Alfarache (1. časť 1599, 2. časť 1604) (Dobrodružstvá Guzmána z Alfarache, slov. 1975) Matea Alemána a konsolidovala sa v Historia de la vida del Buscón, llamado Don Pablos (1626; prvá redakcia vznikla v rokoch 1603 – 1604) (Život furtáka, slov. 1962) Francisca de Quevedo a La pícara Justina, 1605 (Šibalka Justína) Francisca Lópeza de Úbdeda.

Za špecifické črty tohto žánru, spoločné pre renesančného Larazilla a barokové podoby pikaresky, označuje Estébanez Calderón (2004, s. 834 – 835) autobiografické rozprávanie; príbeh vystavaný na osobných zážitkoch protagonistu formou epizód zo života v službách rozličných pánov; konvergentný príbeh, v ktorom sú jednotlivé epizódy podradené záverečnému cieľu, vysvetleniu stavu bez cti (šp. deshonor), v ktorom žije protagonista v závere príbehu; retrospektívny pohľad protagonistu na vlastný život: protagonista v momente záverečného uvedomenia si svojej situácie rozpráva svoju životnú spoveď chronologicky od detstva po daný moment. Na rozdiel od ostatných súdobých románov sa pikareskný román vyznačuje používaním hovorového a často aj expresívneho jazyka.

Na rozdiel od renesančného Lazarilla z Tormesu, v barokovom pikaresknom románe sa vystupňoval pesimizmus a spoločenský obraz je oveľa trpkejší. Mení sa aj charakter pikara, je zobrazený oveľa negatívnejšie. Humorný podtón renesančnej pikaresky prechádza do satiry, silnie spoločenská kritika.

Pikareskný román je od momentu vzniku prítomný v španielskej a následnej aj hispanoamerickej literatúre neustále, pričom v každom období mal svoje špecifická. V 20. storočí sa o udržanie a aktualizáciu pikareskného žánru zaslúžili Camilo José Cela, Juan García Hortelano, Felipe Beníez Reyes a ďalší autori.

Vo svetovej literatúre možno nájsť vplyvy a ohlasy španielskej pikaresky v dielach Hansa Jakoba Christoffela von Grimmelshausena Simplicius Simplicissimus, 1669 (Dobrodružný Simplicius Simplicissimus čiže Životopis podivného vaganta, slov. 1965); Daniela Defoea The Fortunes and Misfortunes of the Famous Moll Flanders, 1722 (Moll Flandersová); Alaina-Reného Lesagea L’Histoire de Gil Blas de Santillane, 1715 – 1735 (Gil Blas); Henryho Fieldinga Tom Jones (1749); Jaroslava Haška Osudy dobrého vojáka Švejka za světové války, 1921 – 1923.