Medzihra
Ekvivalent pojmu v iných jazykoch
Zwischenspiel, Interludium, Intermezzo (D)
Interlude (En)
Explikácia pojmu
Krátky
dramatický žáner, určený na reprezentáciu medzi dejstvami väčšieho
dramatického, hudobno-dramatického alebo hudobno-tanečného predstavenia. Má
zväčša komický ráz a je tematicky a ideovo autonómna, v princípe
samostatná od hlavnej hry, v rámci ktorej sa uvádzala na scénu. Termín
medzihra sa v literárnej terminológii často používa synonymicky
s termínmi intermédium, interlúdium, intermezzo alebo interscénium,
s ktorými sa významovo prelína, hoci nie sú celkom identické. Tieto
termíny sa používajú aj v hudobnej alebo choreografickej oblasti
a útvary, ktoré pomenúvajú, majú spoločné to, že sú „vložené uprostred“ a
pôvodne plnili funkciu prepájať väčšie celky dramatického, hudobno-dramatického
alebo hudobného diela, spestrovať a odľahčovať predstavenie. Vyvinuli sa
zo stredovekých komických scénok – frašiek, predchodcov majú v antickom
divadle. Rozkvet v európskych literatúrach zaznamenali od 16.
storočia, ale najmä v 17. až 18. storočí, neskôr sa mnohé z nich
postupne vyvinuli na samostatné drobné komediálne žánre.
František
Štraus zaradil do svojho literárnovedného terminologického slovníka termíny
medzihra, intermédium a interlúdium každý osobitne. Medzihru definuje
ako „krátku scénku alebo hudobnú vložku medzi jednotlivými dejstvami drámy“,
ktorá „sa hrala v prestávkach divadelného predstavenia“ (Štraus 2005, 220)
a odkazuje pri nej na pojmy entr’acte, interlúdium. Intermédium definuje
ako „malý dramatický útvar (medzihra), obyčajne komického charakteru“ (Štraus
2005, 167). Interlúdium je „typ stredovekej medzidejstvovej frašky“, ale aj
„žáner anglickej renesančnej drámy“ (Štraus 2005, 167), a intermezzo
„hudobno-dramatická vložka medzi dejstvami, ktorej pôvod siaha do stredoveku,
keď sa nimi označovali krátke komické scénky hrané cez prestávky divadelného
predstavenia“ (Štraus 2005, 167). Ako je zrejmé z citovaných definícií,
najvšeobecnejším spomedzi týchto termínov je intermedium.
Interlúdium má
okrem vyššie spomínaných definícií aj význam v oblasti hudobného umenia
a označovala sa ním hudobná skladba hraná uprostred väčšieho
hudobno-dramatického predstavenia. Takto sa vysvetľuje termín Patrice Pavis:
„hudobná skladba, ktorá sa hrá medzi dejstvami predstavenia s cieľom, aby
udala tón hry a uľahčila zmenu kulís a atmosféry“[2],
dodávajúc, že „v rozšírenom význame označuje akýkoľvek slovný alebo herecky
stvárnený výstup prerušujúci dej na javisku“ (Pavis 1980, 218). Intermédium
(franc, intermède) je vysvetlené ako obsahovo širší pojem, sa ním medziaktový
dramatický, hudobný alebo tanečný útvar od stredovekých scénok vložených do
mystérií až po klasicistické baletné výstupy v Molièrových divadelných
hrách (Pavis 1980, 218).
Takisto termín
intermezzo sa týka aj oblasti hudobno-dramatickej. Ako vysvetľujú Findra
a kol., intermezzo má pôvod v názve intermédium, v 15.
storočí sa ním označovali „krátke komické scény medzi dejstvami vážnych
dramatických diel“, ale „v hudobných dramatických dielach sa najmä
v Taliansku zaužíval názov intermezzo – medzihra“ (Findra a kol.
1987, 157). Intermezzá sa uvádzali ako výplň medzi dejstvami opier
a spočívali v speváckych alebo baletných vystúpeniach, mávali
„žartovný obsah, ktorý nesúvisel s obsahom predvádzaného hlavného diela“
(Findra a kol. 1987, 157). Neskôr sa význam toho termínu rozšíril,
dnes sa ním označujú všeobecne kratšie skladby vložené do rozsiahlejšieho
diela, zväčša básnického; v tomto prípade už nie je podmienkou žartovný
obsah. V hudobnej terminológii intermezzo označuje aj druh krátkej
inštrumentálnej sklady, ktorá môže byť aj samostatná.
Zdeněk Hořínek všetky tieto krátke žánre – od
antických mimos až po súčasné jednoaktové hry – označuje spoločným pojmom
„drobné komediálne útvary“ (89 – 90), pričom konštatuje, že „drobný komediálny
útvar je označenie zámerne neurčité. Možno do neho zahrnúť diela rôznych
komediálnych žánrov, ktorých spoločným menovateľom je iba podnormálna dĺžka
textu“[3]
(Hořínek 2003, 89).
Špecifickým národne vyhraneným druhom intermédia alebo interlúdia je španielska medzihra, nazývaná entremés. Termín je definovaný ako „dramatický žáner, jednoaktová hra v próze alebo vo veršoch, od 16. storočia sa zvykla uvádzať medzi dvoma prvými dejstvami rozsiahlej divadelnej hry“ (Platas Tasende 2004, 256). Pre entremés je príznačný burleskný, často aj spoločensko-kritický charakter. Vo všeobecnom španielskom jazyku má slovo entremés rozličné významy, avšak v literárnom význame krátkej včlenenej komickej scénky sa používa od polovice 16. storočia a ako prvý ho použil Juan de Timoneda v súbore dramatických diel s názvom La Turiana, en la cual se contienen diversas comedias y farsas muy elegantes y graciosas con muchos entremeses y pasos apacibles (1564, 1565; Turiana, ktorá obsahuje rozličné veľmi elegantné a vtipné komédie a frašky a mnohé príjemné entremeses a pasos). Juan de Timoneda použil oba výrazy aj ako vydavateľ Ruedových pasos (1567, 1570). Okrem entremés a paso sa v španielskej dramatickej škole zlatého veku rozlišujú aj ďalšie krátke dramatické žánre, jácara, loa, mojiganga, ktoré sa líšia obsahom, funkciou, typom účinkujúcich postáv, umiestnením v rámci divadelnej hry či zastúpením hudobných zložiek.
Lope de Rueda
sa so svojimi pasos stal vzorom pre Miguela de Cervantesa, ktorý do nich
vniesol niekoľko inovácií a „nechal najvýraznejšiu stopu na ustálení tejto
krátkej dramatickej formy“[4]
(Estébanez Calderón 2004, 331). Rozšíril repertoár postáv a zápletiek a
z ľudového vidieckeho prostredia ich preniesol aj do prostredia mestského.
Cervantes sa preto považuje za tvorcu, ktorý ustálil a konfiguroval hlavné
charakteristiky žánru entremés. Patria medzi ne zábavná funkcia, demýtizácia
vysokých hodnôt a nadneseného pátosu veľkých národných komédií, karikatúrne
a satirizujúce postupy a realistický spôsob zobrazenia. Podľa Běliča „v
medzihrách sa zároveň prejavujú najlepšie Cervantesove kvality technické
a štylistické: schopnosť hutnej charakteristiky postáv, dômyselná výstavba
deja, sústredeného do niekoľko málo výjavov, bohatstvo a jadrnosť jazyka,
umenie iskrivého dialógu, neodolateľná komika“ (Bělič 1968, 109). Cervantes vytvoril osem krátkych medzihier a vydal
ich v knihe Ocho comedias y ocho entremeses (1615; Osem komédií
a osem medzihier, slov. 1979 Medzihry). Dve z jeho ôsmych
medzihier sú písané vo veršoch.
Do slovenčiny
ich preložil Ivan Štrpka, vyšli spolu v Príkladnými novelami
a divadelnou hrou Pedro de Urdemalas (1615; Pedro de Urdemalas,
slov. 1979) vo vydavateľstve Tatran v roku 1979. Prvú medzihru preložil do
slovenčiny Vladimír Oleríny (1615; El juez de los divorcios, slov. Na
rozvodovom súde, 1958).
Ďalšie inovácie
priniesol do španielskej medzihry Luis Quiñones de Benavente (cca. 1589 –
1651), a to tým, že ich prepojil s krátkymi dramatickými
a hudobno-dramatickými útvarmi, akými sú loa, jácara, baile, mojiganga
(Estébanez Calderón 2004, 332). Do medzihier vnášal hudbu, spev a tanec,
takže v jeho tvorbe sa rozlišujú hrané medzihry a spievané medzihry.
Barokovými
tvorcami medzihier boli Francisco de Quevedo, Luis Vélez de Guevara, Calderón
de la Barca, posledný z citovaných autorov písal veršované medzihry.
V 18. storočí ich popularita klesla a ich obľuba sa opäť vrátila
v 19. storočí, keď sa transformovali do žánru nazývaného sainete.
V 20. storočí na odkaz medzihier, ale aj iných krátkych foriem komického
divadla, nadviazali Ramón del Valle-Inclán, Max Aub, Rafael Dieste, Alejandro
Casona, Fernando Nieva.
Na rozdiel od
paso, španielske renesančné medzihry (entremés) môžu byť umiestnené na
začiatku, strede alebo aj na záver hlavnej divadelnej hry a môžu byť napísané
v próze aj vo veršoch. Zachovávajú si komicko-burleskný charakter
a bývajú situované do ľudového prostredia. Vystupujú v nich konvenčné
postavy, spoločné národnej komédii zlatému veku. Komika medzihier predstavuje
kontrapunkt k vysokému žánru národnej komédie, k idealizácii
a vznešenosti citov a pohnútok konania hrdinov. Neskôr prichádza k
mieseniu španielskych medzihier s inými žánrami, aj hudobnými.
V odbornej
domácej aj zahraničnej literatúre sa výrazy entremés, paso, jácara, loa
a i. zväčša neprekladajú uvádzajú sa v pôvodnej španielskej forme.
Slovenskí a českí hispanisti výraz entremés buď ponechávajú, alebo ich
alternujú s prekladom do slovenčiny – medzihra, do češtiny – mezihra. Od
roku 2005 je výraz entremés zaradený do akademického Slovníka cudzích slov
a opisuje sa nasledovne: „entremés neskl. s. šp. lit. (v špan.
dráme) krátka komická realistická scénka s ľudovými prvkami hraná medzi
prvým a druhým dejstvom.“
[1] Intermedium: „ve starší
dramatice krátký scénický útvar zpravidla komického rázu s odlehčující či
překlenovací funkcí“ (Mocná a kol 2004, 280).
[2] Interlude: „composition
musicale jouée entre les actes d’un spectacle pour illustrer la tonalité de la
pièce et faciliter les changements de décor et d’atmosphère. Par extension,
toute présentation verbale ou mimée interrompant l’action scénique“,
s odkazom na intermède. (Pavis 1980, 218)
[3] „Drobný komediální útvar je označení záměrně neurčité.
Lze do něho zahrnout díla různých komediálních žánrů, jejichž společným
jmenovatelem je pouze podnormální délka textu.“ (Hořínek 2003, 89).
[4] Miguel de Cervantes „ha dejado mayor impronta en la configuración de esta forma teatral breve“
(Estébanez Calderón 2004, 331).
Bibliografia
Bělič, Oldřich. 1968. Španělská literatura. Praha: Orbis.
Cervantes Saavedra, Miguel de. 1979. Príkladné novely, preložil a poznámky napísal Vladimír Oleríny, verše prebásnil Víťazoslav Hečko. Medzihry. preložil Ivan Štrpka. Pedro de Urdemalas, preložil Vladimír Oleríny, prebásnil Tomáš Janovic. Bratislava: Tatran.
Estébanez Calderón, Demetrio. 2004. Diccionario de términos literarios. Madrid: Alianza Editorial.
Findra, Ján – Eduard Gombala – Ivan Plintovič. 1987. Slovník literárnovedných termínov. Bratislava: Slovenské pedagogické nakladateľstvo.
Hořínek, Zdeněk. 2003. O divadelní komedii. Praha: Nakladatelství Pražská scéna.
Mocná, Dagmar – Josef Peterka a kol. 2004. Encyklopedie literárních žánrů. Praha: Paseka.
Pavis, Patrice. 1980. Dicctionaire du Théâtre. Termes et concepts de l’analyse théâtrale. Paris: Éditions sociales.
Petráčková, Věra – Jiří Kraus a kol. 2005. Slovník cudzích slov (akademický). 2. doplnené a prepracované vydanie. Bratislava: Slovenské pedagogické nakladateľstvo – Mladé letá.
Dostupné na:
https://slovnik.juls.savba.sk/?w=entrem%C3%A9s&s=exact&c=ffbd&cs=&d=scs# [cit. 10. 12. 2023]
Platas Tasende, Ana María. 2004. Diccionario de términos literarios. Madrid: Espasa Calpe.
Štraus, František. 2005. Príručný slovník literárnovedných termínov. Bratislava: Slovenský spisovateľ.