Lingvistické prístupy k prekladu
Explikácia pojmu
Definovanie
prekladu na základe vzťahu prekladateľskej aktivity k ovládaniu jazyka ako
nástroja komunikácie patrí k najstarším rámcom uvažovania o preklade. V
kontexte literárnej vedy možno lingvistické prístupy k prekladu definovať ako
prístupy k prekladateľskej problematike vychádzajúce z prirodzenej odvislosti
prekladu od jazyka (veď preklad je jazyková operácia), ktoré vychádzajú z
koncepcií modernej lingvistiky formujúcich sa od začiatku 20. storočia najmä v
štrukturalizme, pričom za kľúčové obdobie rozvoja týchto teórií možno považovať
prelom 50. a 60. rokov daného storočia. Nosnými témami lingvistických prístupov
k prekladu sú otázky preložiteľnosti, jednotiek prekladu, typológie
prekladateľských riešení a ekvivalencie.
Ambivalentný vzťah lingvistiky a
uvažovania preklade možno dobre ilustrovať na „osudoch“ konceptu
preložiteľnosti, ktorý sa v lingvistike od sklonku 19. storočia interpretoval
podľa Raquel De Pedro (1999) dvoma spôsobmi: univerzalisticky a monadisticky.
Prvý prístup, ktorého prínos najlepšie signalizujú práca E. Nidu (1964 [2003])
vychádzajú z viery v lingvistické univerzálie, na základe ktorých oprávňujú
preklad. Zástancovia druhého prístupu, ktorého reprezentantom sú napríklad
teórie E. Sapira, tvrdia, že každý jazyk je do seba uzavretým mikrokozmom
tvorby a prezervácie významu, z čoho vyplýva rozličná miera pochybností v
možnosti prekladu.
Otázky jednotky prekladu ležia na
prieniku lingvistických „taxonómií“ jazyka (na tzv. jazykové roviny) a funkcií
jazyka (v translatológii sa často v tomto kontexte skloňujú práce R. Jakobsona)
a reálnej prekladateľskej práce. V praxi ide o odpoveď na otázku, ktorú
jednotku textu možno považovať za najzásadnejšiu pri pokusoch o jeho adekvátne
pretlmočenie. Hoci moderné uvažovanie o preklade uznáva opodstatnenosť
prekladateľských riešení na jednotlivých jazykových rovinách (napr.
fonematický, morfematický, slovný preklad a pod.), zástancovia integrálnych
teórií prekladu by isto súhlasili s konštatovaním A. Popoviča, že „[p]reklad na
rovine textu najlepšie zachováva invariantnú informáciu“ (in Originál/preklad,
1983, s. 223). V tomto kontexte treba ozrejmiť, že čoraz komplexnejšie chápanie
prekladovej jednotky súvisí s nárastom dominancie štylistiky v uvažovaní o
preklade (na Slovensku signalizovanej prácami a výskumami F. Mika), v dôsledku
ktorej dochádza k hlbšiemu uvažovaniu o funkciách jazykových jednotiek v
komplexe textov a ich prekladu. Naše storočie, v ktorom sa prekladateľskej
praxi začali čoraz viac využívať softvéry na počítačom podporovaný preklad a
strojový preklad, však na stôl vrátilo témy jednotky. Ide totiž o to, že
prekladateľský softvér tým, že text najčastejšie segmentuje na vety a ponúka
počas prekladu návrhy ekvivalentov z glosára alebo podobne preložené segmenty z
prekladateľskej pamäte, vnáša do syntagmatiky situačne ukotveného prirodzeného
jazyka umelú paradigmatiku (porov. Pym, 2014), čo pred teóriou otvára nutnosť
opätovne riešiť mnohé staršie otázky (najmä) lingvistického charakteru.
Typológia prekladateľských riešení
je téma, ktorá často lingvistické prístupy k prekladu (neraz aj v očiach
odbornej verejnosti) sprofanizovala ako preskriptívne, akoby mali diktovať, ako
prekladať. V translatológii existujú mnohé známe typológie prekladateľských
riešení a prístupov, ktorých spoločným menovateľom je snaha typologizovať kroky
v rozhodovacom procese prekladu a ponúknuť prekladateľom odporúčania a
usmernenia. Neprekvapí preto, že ide o tému často skloňovanú vo výučbe
prekladu.
- K tomu pozri Pym: Translation Solutions for Many
Languages (2016)
◦
V publikácii autor rieši dejiny uvažovania o
preklade práve cez prizmu formulácií rôznych typológií prekladateľských riešení
a konštatuje pritom, že sa v nich premietali nielen rozličné lingvistické
prístupy (formalizmus, štrukturalizmus), ale aj rozličné ideológie (národné či
politické), a označuje tieto typológie za „zmarený sen“.
Ekvivalencia
- Pymovo (2014) delenie na prirodzenú (angl. natural)
a smerovú (directional) dobre sumarizuje prístupy k tomuto pojmu:
◦
V prvom prípade ide o prístupy, ktoré ekvivalenciu
medzi jazykmi, resp. jazykovými javmi, chápu v paradigmatickom zmysle ako dané,
už existujúce, pričom úlohou prekladateľa je ekvivalentné riešenie nájsť.
„Skúškou správnosti“ ekvivalencie je v tomto prípade spätný preklad.
◦
V druhom prípade ide o prístupy, ktoré
ekvivalenciu chápu ako jav, ktorý nastáva na syntagmatickej rovine tvorby textu
na základe jeho významového invariantu. Túto ekvivalenciu prekladateľ dynamicky
tvorí na základe kontextu a komunikačnej situácie. Spätný preklad v takomto prípade
nie je možný.
Explikácia
pojmu
Pojem
„lingvistické prístupy k prekladu“ vznikol až post hoc. Skloňuje sa v prácach
historikov translatológie (okrem už citovaného Pyma, 2014 napr. aj
Snell-Hornby, 2006) a v pedagogickej praxi sa často využíva aj dosť nefunkčne
na označenie akýchsi už prekonaných teórií. Mnohé závery starších lingvisticky
orientovaných bádateľov sa v novších translatologických prácach priam tradujú,
aby sa voči autori vymedzili, v dôsledku čoho sa splošťujú či zjednodušujú (ako
na to v súvislosti s J. C. Catfordom upozornil A. Chesterman, 2017).
Dva zásadné
lokálne tradície lingvistického uvažovania o preklade:
- Nemecká: oblúk od teoretikov sklonku 50. a 60.
rokov 20. storočia (významne najmä O. Kade), ktorí sa usilovali o vedecky
striktné definovanie aspektov prekladateľskej práce na základe
lingvistických teorém, po teoretikov 80. rokov, ako bol H. Vermeer.
Dochádza tu k čoraz širšiemu chápaniu ekvivalencie, ktorá sa postupom času
„oslobodzuje“ spod esencialistického chápania a smeruje k chápaniu
prekladu ako účelovej aktivity (tzv. teória Skoposu).
- Ruský, resp. sovietsky kontext: Je dosiaľ napriek
našej jazykovej blízkosti málo prebádaný. Najnovšie výskumy (A. Pym, B. J.
Baer, I. Kupková) najlepšie sovietske koncepcie ani zďaleka neboli
simplicisticky lingvistické. Ich plnému doceneniu bráni „mentálna železná
opona“ (v zmysle, akom ho definujú M. Djovčoš a E. Perez, 2017), neznalosť
kontextu, dobového inotajného jazyka a tradícií sovietskej lingvistiky.
[Work in Progress]
Táto práca bola podporená
Agentúrou na podporu výskumu a vývoja na základe Zmluvy č. APVV-20-0179.
Bibliografia
De Pedro, Raquel. The Translatability of Texts: A Historical Overview. In Meta, 1999, roč. 44, č. 4, s. 546-559.
Djovčoš, Martin; Perez, Emília. Bridging the mental Iron Curtain, or, re-exploring the “old” in new contexts. In World Literature Studies, 2017, vol. 9, no. 2, p. 3-11.
Chesterman, Andrew. Catford revisited. In Chesterman, Andrew. Reflections on Translation Theory: Selected papers 1993 - 2014. Amsterdam; Philadelphia: John Benjamins, 2017, s. 71-80.
Nida, Eugene A. Toward a Science of Translating: With Special Reference to Principles and Procedures Involved in Bible Translating. 2, illustrated, reprint. Leiden: Brill, 2003.
Originál/Preklad: Interpretačná terminológia. Ed. Anton Popovič. Bratislava: Tatran, 1983.
Pym, Anthony. Exploring Translation Theories. Second edition. London; New York: Routledge, 2014.
Pym, Anthony. Translation Solutions for Many Languages: Translation Solutions for Many Languages. London: Bloomsbury, 2016.
Snell-Hornby, Mary. The Turns of Translation Studies: New paradigms or shifting viewpoints?. Amsterdam; Philadelphia: John Benjamins, 2006.