Dejiny prekladu

Dejiny prekladu skúmajú špecifické dejinné aspekty prekladu a prekladania v nadväznosti na konkrétne relevantné súvislosti dejín spoločenského, kultúrneho a politického života. Podľa A. Popoviča ich možno v širšom zmysle definovať ako „modelovanie prekladateľského procesu v diachronickom aspekte“ (1983, s. 270) a chápe ich ako súčasť literárnohistorického procesu. V užšom zmysle sú potom dejiny prekladu dejiny prekladateľských programov a koncepcií a dejiny prekladateľských metód. Popovičov výskumný model dejín prekladu je empirický a zohľadňuje interný vývoj prekladateľstva s ohľadom na historickú poetiku. Predstavuje induktívny sled metodických krokov od prípravných bibliograficko-štatistických prác cez praxeológiu prekladu, vývoj metód prekladu až po otázky súvisiace s postavením a fungovaním prekladu vo vývoji literatúr a medziliterárnych procesov.

            Popovičov model poddisciplín translatológie nie je jediný – v r. 1972 vlastný model formuloval aj J. S. Holmes, v ktorom sa explicitne dejinná poddisciplína objavuje len na jeho okraji (porov. Holmes, 1975). K tomu autor konštatuje, že okrem dvoch základných vetiev (čistej a aplikovanej) má translatológia aj dve ďalšie „dimenzie“, konkrétne historickú a metodologickú, ktoré prechádzajú každou z jej vetiev. Z grafického zobrazenia jeho modelu, ktoré sa neskôr v translatológii kanonizovalo (napr. Toury, 1995), dimenzie vypadávajú, čím sa teda zdá, akoby Holmes na dejiny prekladu nemyslel.

 

Explikácia

V translatológii sa tak dajú rozlišovať dve paradigmy prístupov k dejinám prekladu. Prvú paradigmu by sme mohli nazvať paradigmou funkcionalistických prístupov k dejinám prekladu. Do jej rámca by zapadali modely dejín prekladu v rámci deskriptívnej translatológie, teórie skoposu a teórie polysystémov. Tieto metodologické orientácie vychádzajú z formalizmu a štrukturalizmu a ich základnou tendenciou je interpretácia funkcie textov vo vzťahu k ich kontextom. Interpretácia dejín prekladu v nich vychádza z modelov literárnej komparatistiky. Základnými konceptuálnymi metaforami týchto prístupov sú reifikácia, depersonalizácia činiteľov literárnej komunikácie (autor a čitateľ ako kategórie textu) a s tým súvisiaci personifikačný pasív ako stavebný prvok textovej ontológie (formulácie typu „text si vyžaduje“ a pod.). V štýle textov sa prejavuje snaha o objektivistické a scientistické vyjadrovanie. Na poli dejín prekladu sa táto paradigma prejavuje pokusmi o rozšírenie semiotiky do sociálnej a kultúrnej sféry. Typickými príkladmi výskumu je napr. historický výskum noriem prekladu a pseudoprekladov (G. Toury) či chápanie dejín prekladu ako dejín prepisu a manipulácie (A. Lefevere, 1992). Sem možno zaradiť aj slovenské chápanie prekladu ako súčasti dejín národnej literatúry a kultúry.

            Do druhej paradigmatickej orientácie dejín prekladu možno zahrnúť tzv. sociokultúrne prístupy k prekladu a dekonštruktivizmus. Tieto metodologické orientácie vychádzajú z novej historiografie (napr. škola Annales, tzv. dejiny každodennosti, oral history či sociálna a kultúrna historiografia), kulturológie (najmä v americkom rámci Cultural Studies), kritickej sociológie a antropológie. Interpretácia dejín prekladu eklekticky kombinuje prístupy menovaných disciplín, zreteľné sú aj snahy o relativizáciu štatútu dejín prekladu ako takých. Základnými konceptuálnymi metaforami sú: archeológia (Foucault), zámerná agentnosť a personálnosť (preferencia 1. osoby typická pre antropológiu) a viachlasnosť (fragmentárnosť výkladu, rozličné uhly pohľadu a svedectvá „zdola“). Pre štýl týchto textov je charakteristická autoreferenčnosť, ironickosť a vyššia subjektívnosť výrazu. Pokiaľ ide o základné ciele výskumov, s ohľadom na dejiny prekladu sa doceňuje historická úloha prekladateľa a jeho prostredie, sociálna funkcia, mocenské vzťahy, politika a ideológia. Príkladmi výskumu sú interdisciplinárne projekty kombinujúce dejiny prekladu s dejinami iných disciplín (napr. dejinami vedy) a tiež so všeobecnými dejinami.

 

Konkrétne dejiny prekladu možno s ohľadom na oblasť záujmu, šírku témy a druh syntézy deliť do troch skupín, ktoré však majú medzi sebou skôr priechodné hranice:

1. metodológia dejín prekladu
2. syntetické dejiny prekladu
3. prípadové štúdie z dejín prekladu

 

            Prvú skupinu výskumov predstavujú publikácie zaoberajúce sa metodológiou dejín prekladu a kritikou metodiky konkrétnych výskumov. Evidujeme len veľmi málo integrálnych pokusov o náčrt metodológie dejín prekladu (nateraz len Pym, 2010 [1998]; na Slovensku najmä v podobe súborov metodologických reflexií, najmä v zborníkoch K otázkam teórie a dejín prekladu na Slovensku); skôr možno usmernenia o tom, ako robiť výskum v oblasti dejín prekladu, nájsť v širšie koncipovaných prácach o translatologickej metodológii.

            Druhú skupinu výskumov charakterizujú snahy o komplexnejší obraz na konkrétny historický problém (obdobie) prekladu, miera syntézy je v nich najvyššia a rámec najširší. V prvom rade sa pri zahraničných výskumoch dá vidieť tendencia zostavovať bibliografie prekladov a aplikovať prístupy deskriptívnej translatológie (napr. chápanie prekladu ako vektora interkultúrneho transferu) na výskum tendencií fungovania prekladu v kultúrach konkrétnych národných spoločenstiev. V druhom rade je vo výskumoch v zahraničí badať tendenciu budovať syntetické, komparatívne dejiny prekladu postavené na báze kultúrne prepojených areálových spoločenstiev.

            Tretí druh dejín prekladu predstavujú prípadové štúdie o konkrétnych udalostiach z dejín prekladu. Metodológia prípadovej štúdie sa v konkrétnych prácach nerealizuje vždy konzekventne.

Metodologickým i materiálovým základom prípadovej štúdie je vymedzenie prípadu. Prípad treba chápať ako súbor vzájomne previazaných ľudských aktivít zasadený (angl. embedded) v skutočnosti. Prípad nie je príklad a ani vzorka, pretože jeho zmysel je práve v jeho kontexte, a nie v reprezentácii niečoho iného. Keďže možno preklad a fenomény literárneho života s ním súvisiace chápať aj s ohľadom na spoločenské inštitúcie, predstavuje prekladanie ako činnosť so spoločenským dosahom prirodzenú škálu historiografického výskumu. Okrem toho však možno na výskum dejín prekladu uplatniť aj škály experimentálne – t. j. možno škálovať (zužovať a rozširovať rámec) analýzy podľa potreby vo vzťahu k iným spoločenským fenoménom či fenoménom literárneho a spoločenského života. Prípad je podľa Saldanhaovej a O’Brienovej (2013) prípadom preto, že je vymedzený.

 

[Work in Progress]

 

Táto práca bola podporená Agentúrou na podporu výskumu a vývoja na základe Zmluvy  č. APVV-20-0179.