Pravdepodobný

[1] O odlíšení pravdy od pravdepodobnosti sa zmieňuje napr. francúzsky teoretik klasicizmu Nicolas Boileau v diele L’Art poétique, 1674 (Básnické umenie), keď hovorí: „Pravda môže byť niekedy nepravdepodobná“ („Le vrai peut quelquefois n’être pas vraisemblable“. (https://citaty-slavnych.sk/citaty/287348-nicolas-boileau-pravda-moze-byt-niekedy-nepravdepodobna/)

[2] „Z povedaného vyplýva, že nie je úlohou básnika rozprávať o tom, čo sa stalo, ale o tom, čo by sa mohlo stať, a to podľa pravdepodobnosti alebo nevyhnutnosti. Lebo historik a básnik sa líšia od seba nie tým, že hovoria vo verši alebo v próze (...), ale sa líšia tým, že jeden rozpráva, čo sa stalo, a druhý, čo by sa mohlo stať. (...) (...) Z toho je teda jasné, že skôr treba, aby básnik bol skladateľom dejov ako veršov, pretože básnikom je preto, že napodobňuje, a napodobňuje predsa činy. A aj keď sa mu občas prihodí, že zbásni skutočnú udalosť, predsa je básnikom, lebo nič neprekáža, aby sa niektoré zo skutočných udalostí nemohli stať pravdepodobne a možno, a práve preto je ich básnikom“ (Aristoteles, 2009, 24 – 25).

[3] „Treba však dať prednosť nemožnému, ktoré je pravdepodobné, pred možným, ale neuveriteľným. (...) Pretože básnik je napodobňujúcim zobrazovateľom, ako maliar alebo niektorý iný výtvarník, musí vždy zobrazovať veci jedným z týchto troch spôsobov: alebo také, aké boli či sú, alebo ako o nich vravia a akými sa zdajú, alebo aké majú byť. (...) Ak sú v básni veci nemožné, stala sa chyba. Ale je to v poriadku, ak tým umenie dosiahne svoj cieľ. A cieľom je (...), aby sa týmto spôsobom táto časť diela alebo niektorá iná stala pôsobivejšou“ (50-52). [Pozn. prekladateľa – V českých a vo francúzskych prekladoch je namiesto slova „neuveriteľné“ použité slovo „nepresvedčivé“ – „nepřesvedčivé“/„non persuasif“, ktoré je v tomto kontexte výstižnejšie].

[4] Premiéra hry v roku 1637 vyvolala vlnu nadšenia, ale aj kritiky zo strany teoretikov formujúceho sa klasicizmu, čo vyústilo do „sporu o Cida“, ktorý sa podľa G. Genetta týkal v konečnom dôsledku otázky pravdepodobnosti zobrazovaných dejov (Genette, 1969, 71).

[5] Ako hovorí G. Genette, „pravdepodobný príbeh je teda taký príbeh, ktorého deje, podobne ako mnoho použití a konkrétnych prípadov, zodpovedajú súboru maxim, ktoré publikum, ktorému je určené, prijíma ako pravdivé; avšak práve preto, že sú tieto maximy prijímané, zostávajú väčšinou implicitné“ („Le récit vraisemblable est donc un récit dont les actions répondent, comme autant d'applications ou de cas particuliers, à un corps de maximes reçues comme vraies par le public auquel il s'adresse; mais ces maximes, du fait même qu'elles sont admises, restent le plus souvent implicites.“) (1969, 76)

[6] „To, čo (...) definuje pravdepodobnosť, je formálny princíp rešpektovania normy, t. j. existencia vzťahu implikácie medzi konkrétnym správaním pripísaným určitej postave a určitou implicitnou a prijatou všeobecnou maximou. Tento vzťah implikácie tiež funguje ako princíp vysvetlenia: všeobecné určuje a teda vysvetľuje konkrétne, pochopiť správanie postavy (napríklad) znamená môcť ju prisúdiť uznanej maxime (...); naopak, určité správanie je nepochopiteľné, alebo extravagantné, keď ho prijatá maxima nedokáže vysvetliť.“

(„Ce qui (...) définit le vraisemblable, c’est le principe formel de respect de la norme, c’est-à-dire l’existence d’un rapport d’implication entre la conduite particulière attribuée à tel personnage, et telle maxime générale implicite et reçue. Ce rapport d’implication fonctionne aussi comme un principe d’explication : le général détermine et donc explique le particulier, comprendre la conduite d’un personnage (par exemple), c’est pouvoir la référer à une maxime admise (...) ; inversement, une conduite est incompréhensible, ou extravagante, lorque une maxime reçue n’en peut rendre compte.“) (Ibidem, 74-75).

[7] „Or le terme de motivation (motivacija) a été heureusement introduit (comme celui de fonction) dans la théorie littéraire moderne par les formalistes russes pour désigner la manière dont la fonctionnalité des éléments du récit se dissimule sous un masque de détermination causale.“ („Pojem motivácia (motivacija) našťastie zaviedli do modernej teórie literatúry (podobne ako termín funkcia) ruskí formalisti, aby ním pomenovali spôsob, akým sa funkčnosť prvkov príbehu ukrýva pod maskou kauzálnej determinácie“) (Ibidem, 76).

[8] „Celá klasická kultura žila po staletí v domnění, že reálno nemůže v žádném případě kontaminovat pravděpodobno především proto, že pravděpodobno je vždy pouze odsouhlasitelné, je cele podrobeno (veřejnému) názoru. (...) Pak také proto, že se o historii přemýšlelo jako o něčem, co je obecné, a ne jedinečné (odtud oná náchylnost fukncionalizovat v klasických textech veškeré detaily ...). A nakonec proto, že v pravděpodobnu není protiklad nikdy nemožný, neboť označení v něm vždy spočívá na většinovém, a ne na absolutním názoru“ (Barthes, 2006, 80).