Poslucháč

Pojem poslucháč (fr. narrataire) odkazuje na adresáta prehovoru rozprávača (fr. narrateur), ktorý nie je totožný s čitateľom. Je to fiktívna inštancia, na ktorú sa rozprávač pri prehovore obracia[1] (Prince 1973, 178). Postava poslucháča vpísaného do textu umožňuje klásť otázky, napríklad akým spôsobom text konštruuje svojho adresáta, akými stratégiami vťahuje čitateľa do hry a pod.

Francúzsky pojem „narrataire“ odvodený od francúzskeho slovesa narrer (rozprávať) je do slovenčiny ťažko preložiteľný, preto sme použili slovenský ekvivalent, ktorý je významovo najbližší francúzskemu originálu.

Pojem poslucháč (narrataire) sa objavuje v prácach Rolanda Barthesa v druhej polovici 60. rokov 20. storočia,[2] ale ako kategóriu symetrickú k pojmu rozprávač (fr. narrateur) ho navrhol a rozpracoval Gérard Genette v rámci skúmania naratívu (récit) v románe À la recherche du temps perdu (1913 ; slov. Hľadanie strateného času, 2001) Marcela Prousta. V diele Figures III (Figúry III, 1972) Genette definoval pojem ako zložku naratívnej situácie, akou je aj rozprávač, pričom obidve zložky, rozprávač aj poslucháč, fungujú na rovnakej úrovni diegézy. Tak ako sa rozprávač nestotožňuje s autorom, tak sa ani poslucháč nestotožňuje s čitateľom[3] (1972, 265). Genette rozlíšil dva typy poslucháčov: intradiegetického (fr. narrataire intradiégétique), t. j. poslucháča, ktorý je súčasťou diegézy a postavou príbehu, a extradiegetického (fr. narrataire extradiégétique), t. j. poslucháča, ktorý nie je súčasťou diegézy ani postavou príbehu, ale predstavuje abstraktného adresáta, ktorý je vpísaný do textu, resp. zodpovedá virtuálnemu čitateľovi. Genettove úvahy o adresátovi naratívu podnietili záujem o výskum kategórie čitateľa. Základné vlastnosti poslucháča sa pokúsil zadefinovať Gerald Prince v štúdii „Introduction à l’étude du narrataire“ („Úvod do výskumu poslucháča“,1973). Opísal v nej „nultý stupeň“ poslucháča (fr. le degré zéro du narrataire), ktorý rozumie jazyku rozprávača (t. j. denotáciám všetkých znakov a gramatike) a disponuje určitými kognitívnymi schopnosťami a pamäťou (predstavujú kladné črty poslucháča), no na druhej strane mu chýba psychologická a spoločenská identita, či skúsenosť (v tomto zmysle má poslucháč záporné črty). Každý naratív podľa Princa konštruuje svojho adresáta tým, že modifikuje vlastnosti, ktoré tvoria nultý stupeň rozprávača (1973, 79 – 82). Zároveň zdôrazňuje, ktoré prvky týkajúce sa poslucháča si treba v texte všímať, aby bolo možné opísať čitateľa, ktorého text generuje (napr. priame oslovenie adresáta, využívanie osobných zámen 2. osoby a ukazovacích zámen, kladenie otázok, výskyt záporu, prirovnaní či analógií a i.). Ako však upozorňuje Vincent Jouve, pojem poslucháč mení význam podľa toho, či odkazuje na naratív (récit), resp. na text ako taký, alebo na príbeh (histoire), resp. na opisované udalosti. Vychádzajúc z teoretických prác Genetta a Princa a so zreteľom na posun od príbehu k naratívu Jouve rozlišuje tri typy poslucháča: 1. poslucháč-postava (fr. narrataire-personnage) predstavuje poslucháča, ktorý je súčasťou príbehu, a zodpovedá mu Genettov intradiegetický poslucháč ; 2. vzývaný poslucháč (fr. narrataire invoqué) je adresátom prehovoru, ktorého rozprávač oslovuje, ale v texte nie je prítomný (nie je jednou z postáv príbehu), ide teda o anonymného poslucháča ; 3. vymazaný poslucháč (fr. narrataire effacé) je implicitný adresát prehovoru, ktorého rozprávač neoslovuje, no predpokladá sa uňho istá úroveň vedomostí, umožňujúca mu pochopiť obsah prehovoru. Tomuto typu poslucháča zodpovedá Genettov extradiegetický poslucháč. Podľa Jouva práve posledný typ, vymazaný poslucháč, predstavuje model virtuálneho čitateľa, ktorého možno nájsť v existujúcich teóriách čitateľa, napr. u Isera (implicitný čitateľ), u Lintvelta (abstraktný čitateľ) či u Eca (modelový čitateľ) (1993, 27 – 29).

            Podľa Nathalie Piégay-Gros sa podoby poslucháča v texte rôznia, často je prítomný v osobných zámenách ako my, vy (vo fr. neurčité zámeno „on“, ktorá sa prekladá ako „človek“, „my“ a pod.) alebo v neosobných formuláciách, príp. je oslovený či spomenutý  v texte ako čitateľ. V epištolárnom románe môže byť poslucháč adresátom listu alebo môže adresáta nahradiť, napr. v románe Les Liaisons dangeureuses (1782 ; čes. Nebezpečné známosti, 2022). Aj funkcie poslucháča bývajú rozmanité, rozprávač ho môže vyzvať, aby príbeh pozorne sledoval, zapamätal si niektoré pasáže, doplnil príbeh alebo modifikoval svoje predstavy (Piégay-Gros 2002, 239 – 241). S tým súvisí aj skutočnosť, že text nielenže konštruuje svojho adresáta, ale snaží sa usmerniť čítanie. Text totiž môže u čitateľa rôznymi prostriedkami stimulovať fikčné ponorenie (napr. vtedy, keď sú postavy uveriteľné, zápletka je lineárna a i.) alebo, naopak, môže vzbudiť jeho odstup (napr. vtedy, keď text akcentuje, že je artefaktom) (Jouve 2020, 193 – 201).

            Genette, Prince, Jouve a ďalší teoretici prispeli k jasnému odlíšeniu dvoch rozdielnych ontologických kategórií, ktoré boli dovtedy homonymné: na jednej strane čitateľa stvárneného v texte, ktorého rozprávač oslovuje slovom „čitateľ“ alebo osobným zámenom (vy, ty), na druhej strane reálneho čitateľa. Kým prvý čitateľ má textuálnu povahu (charakterizuje ho len súbor výpovedí obsiahnutý v texte), reálny čitateľ odkazuje na skutočnú osobu, ktorá číta knihu a ktorú nemožno jednoznačne charakterizovať. Je to „živé telo, ktoré v čase čítania so sebou prináša svoj vlastný príbeh, svoju pamäť, dvojakú skúsenosť – sveta a knižnice,“[4] ako konštatuje Christine Montalbetti (2004, 2). Používanie osobných zámen ako ty a vy však nie je vždy neklamným znakom poslucháča ; rozprávači v dielach mnohých autorov či autoriek nimi označujú sami seba či hlavnú postavu, napr. v románe La modification (Premena, 1957) Michela Butora alebo Un homme qui dort (1967 ; čes. Muž, který spí, 2016) Georgea Pereca. Navyše, hoci je poslucháč postavou čitateľa, reálny čitateľ sa s ňou nemusí stotožniť, ako konštatuje Montalbetti. Naopak, môže sa stotožniť s hlavnou či s vedľajšou postavou, ale aj s rozprávačom, pretože sú mu myšlienkovo, hodnotovo alebo inak blízke. V tomto zmysle sú si jednotlivé inštancie naratívnej situácie rovnocenné (2002, 8 – 10).