Možné svety

Možné svety je pôvodne filozofický termín odkazujúci na spôsob, akým by náš svet mohol byť usporiadaný (Allén 2012, 25). V logike a vo filozofii tvorí základ teórie sémantiky možných svetov, ktorá vychádza z predpokladu, že „aktuálny svet je obklopený nekonečným množstvom iných možných svetov“[1] (Bradley a Swartz 1979, 2), tvorených entitami[2] (7-8). Táto téza, ktorá sa v literárnej vede stala teoretickým východiskom pre sémantiku fikčnosti, resp. skúmania špecifických rysov fikčného sveta literatúry, je v protiklade k sémantike jedného sveta.[3]

Pojem možné svety pochádza od nemeckého filozofa Gottrieda W. Leibniza, ktorý sa o ňom zmienil v diele Theodicea (2004)[4] v roku 1710 v nábožensko-filozofickom zmysle na zdôraznenie svojej tézy, že náš svet, pôvodcom ktorého je Boh, je najlepší z možných svetov. Vo svojom uvažovaní sa dotýka pojmov nutnosti, slobody či predurčenia. Moderný význam pojmu, oslobodený od metafyzických predpokladov Leibnizovej filozofie, zaviedol do modálnej logiky americký filozof a logik Saul A. Kripke (1963, 83-94).[5] Ten chápe možné svety ako abstraktné konštrukty či hypotetické situácie tvoriace neaktualizovanú časť sveta v protiklade k jeho aktualizovanej časti (realite). Pôvodne filozofický termín odvodený od latinského slova „posse“ (byť schopný) implikuje tri aspekty možného (predstaviteľnosť, realizovateľnosť a nerealizovateľnosť) (Allén 2012, 15) a vyjadruje všeobecné označenie súboru modálnych a referenčných termínov používaných v logike a sémantike, ktorý zahŕňa pojmy nutnosti a možnosti, sveta, množiny svetov a vzájomných vzťahov medzi svetmi (Ronanová 2006, 13-14). Dané pojmy sa stali predmetom diskurzu ďalších vedných disciplín, najmä lingvistiky, literárnej vedy, teórie umenia, či prírodných vied.[6] V literárnej vede sa pojem etabloval nielen pre lepšie pochopenie „fikčných svetov“ (Doležel, Pavel), ale aj pre rozlíšenie literárnych druhov (Doležel, Ryanová) či objasnenie procesu čítania (Eco) (18).

Rozpracovanie pojmového rámca možných svetov ako svetov, ktoré by mohli byť, však prinieslo viacero odlišných perspektív v rámci samotnej filozofie a logiky, vzťahujúcich sa predovšetkým na mieru reálnosti a platnosť výpovedí o možných svetoch. Ronanová v tomto zmysle uvádza tri základné názory: „modálny realizmus“, v ktorom sú všetky možné svety paralelné a existujúce (Lewis), „umiernený realizmus“, ktorý predstavuje napr. koncepcia možných svetov ako abstraktných entít (Kripke) alebo aktualizmus, podľa ktorého sú možné svety zložkami sveta aktuálneho (Plantinga, Rescher, Stalnaker) a nakoniec „antirealistický názor“ spojený s odmietaním reálnosti a explanačnej sily pripisovanej možným svetom (Goodman) (2006, 30-33). Napriek značným rozdielom prístupu jednotlivých filozofov sú možné svety vo všeobecnosti nástrojom objasnenia vzťahov medzi svetmi.

Do teórie literatúry bol pojem možné svety zavedený na základe argumentu, že fikčné svety ako neaktualizované stavy vecí tvoria podmnožinu možných svetov (Ronanová 2004, 63). Následne bol rozpracovaný na pozadí vývinu vedných disciplín v 80. rokoch 20. storočia a súvisel s paralelne prebiehajúcou zmenou ich nazerania na niektoré zásadné oblasti výskumu. Na poli filozofie došlo k radikálnemu prehodnoteniu tradičného chápania niektorých kategórií, v prvom rade „pravdy“[7], a vzťahov medzi svetom a jazykom[8]. Otázky referenčnej funkcie literatúry a fikčnosti (ontológia fikčných svetov a entít) vyvolali rovnako záujem literárnych teoretikov, ktorí už nepovažovali fikčnosť za vlastnosť literárnych textov (tento názor zastávala napr. Kate Hämburgerová), ale za vlastnosť danú pragmaticky (kultúrnym kontextom) (27-29). Práve spomínané problematické otázky – logický status fikčných zobrazení, predovšetkým pravdivostná hodnota a referencia fikčných výrokov, ako aj ontologická povaha fikčných entít – tvoria jadro bádania sémantiky možných svetov a teórie fikčných svetov, ktorých východiská a ciele zodpovedajú ich špecifickým potrebám.

V súvislosti s pojmom možné svety je pertraktovaná problematika „možnosti“ a „nutnosti“. Katégoria „možnosti“ sa v kontexte filozofickej logiky[9] vzťahuje na abstraktnú pravdepodobnosť výskytu, zatiaľ čo v oblasti literárnej teórie funguje v zmysle analógie s aktuálnym svetom. Možné svety sú považované za neaktuálne, rovnako ako fikčné svety, no na rozdiel od nich sú aktualizovateľné, resp. uskutočniteľné (Ronanová 2006, 63-64). Odlišný prístup k pojmom „nutnosť“ a „možnosť“ vo fikcii má vplyv aj na chápanie pojmu „medzisvetová identita“ (trans-world identity) týkajúceho sa identifikácie entít cez hranice svetov prostredníctvom vlastných mien a opisov.[10] „Prístupnosť“ zase označuje spojenie medzi možnými svetmi, resp. medzi skutočným svetom a fikčnými svetmi (sémantická prístupnosť) (Doležel 2003, 34).

Pojem možných svetov v logickej sémantike predstavuje interpretačný model, ktorý sa dá využiť na vysvetlenie logických a jazykových javov. Mimo logického diskurzu však nie je aplikovateľný bez potrebných úprav, čo vysvetľuje skutočnosť, prečo sa interpretácie pojmu v rámci logiky, literárnej vedy a ostatných vedných disciplín značne líšia. Ronanová poukazuje na to, že možné svety v teórii fikčných svetov slúžia na pomenovanie konkrétnych literárnych javov (1994, 90). Podľa B. Fořta predstavujú špecifické štruktúry zložené z fikčných jednotlivín, ktoré možno v kontexte týchto svetov skúmať a interpretovať (2016, 46). L. Doležel ich označuje pojmom „artefakty“ (2003, 29)[11].