Literárne svedectvo
Ekvivalent pojmu v iných jazykoch
Zeugnisse (D)
Testimony (En)
Explikácia pojmu
Literárne svedectvo
je žánrom testimoniálnej literatúry, spájajú sa v ňom objektívne
informácie s umeleckým štýlom. Pojem označuje texty svedkov potvrdzujúce
priamo v texte úmysel svedčiť o prežitom vojnovom násilí a vyznačujúce
sa tým, že ich napísali preživšie obete,[1]
ktoré vydávajú svedectvo o svojej skúsenosti[2]
(Brunel 2014, 2; Lacoste 2011, 26). Literárne svedectvo vychádza z idey
svedectva ako „právneho aktu“ na základe „zmluvy o hodnovernosti“ (Détue –
Lacoste 2016) a predstavuje nástroj boja proti šíreniu (historickej) nepravdy. V tomto
zmysle má žáner svedectva predovšetkým spomienkový a výchovný charakter
(Rastier 2019, 28).
Svedectvo predstavuje
pomerne nový literárny žáner, ktorý však nie je jasne teoreticky vymedzený.
François Rastier ho považuje za sporný žáner, pretože je ťažké identifikovať
jeho umelecké formy (2010, 114). Vysvetľuje to tým, že svedectvo nemá miesto
v literárnej tradícii (2019, 307). Špecifikom svedectva je jeho
dokumentárna hodnota. Literárne svedectvo však nepredstavuje len historický
dokument, ktorý má slúžiť na archívne účely, ale prostredníctvom literatúry má
zaznamenať historickú pravdu do kolektívnej pamäti, vzdať úctu mŕtvym a
sprostredkovať intímnu skúsenosť násilia a smrti[3]
(Lacoste 2011, 547). Rastier neradí tento žáner do dokumentárnej prózy, resp. do
literatúry faktu (non-fiction) vzhľadom na široký záber tohto pojmu, ale skôr do
kategórie „literatúra skutočnosti“ (littérature du réel), ktorá zahŕňa okrem
iného memoáre, autobiografické romány, biografie a i. (2019, 30).
Svedectvo
charakterizuje zložitá situácia výpovede – napriek identite
rozprávača-autora-postavy, čo je zárukou autenticity výpovede a znakom
autobiografie, sa vymyká definícii Philippa Lejeuna, pretože sa vyznačuje
využívaním prvej osoby plurálu („my“ namiesto „ja“, pričom môže dôjsť aj
k odlíšeniu ja-rozprávač a ja-postava, resp. svedka a preživšieho).
Dôvodom je na jednej strane skutočnosť, že píšuci subjekt-svedok sa čiastočne
rozplynul v dôsledku traumatizujúcej skúsenosti, na druhej strane je
nerozlučne spätý s ostatnými obeťami, v mene ktorých o svojom
zážitku vypovedá (Brunel 2014, 3). Primárnym cieľom svedectva nie je vypovedať
o svojej skúsenosti, ale priniesť poznanie jednak o historickej realite,
jednak o nevypovedateľnej ľudskej skúsenosti. Toto poznanie je však už zo
svojej podstaty problematické, pretože je poznačené prežívaním svedka a/alebo
sa týka nájdenia vhodného spôsobu vyjadrenia (Viart – Vercier 2008, 179;
Rastier 2010, 119 – 120). Krehkosť svedkov – niektorí ho považujú za
konštitutívny znak svedectva (Brunel 2014, 6) – má dosah aj na jeho recepciu,
ktorá je spätá s očakávaniami, že čitateľ svedectvu nielen uverí, ale ho
aj ďalej sprostredkuje.
Hoci
počiatky literárneho svedectva siahajú do 19. storočia (vo Francúzsku do obdobia
parížskej komúny) (Rastier 2019, 21), ako žáner sa začalo formovať až v 30.
rokoch 20. storočia v súvislosti s udalosťami 1. svetovej vojny. Za
pôvodcu tohto žánru sa vo Francúzsku zvykne považovať vojnový veterán Jean
Norton Cru, ktorý sa v obsiahlej knihe Témoins
(Svedkovia, 1929), v skrátenej verzii Du
témoignage (O svedectve, 1930) pokúsil o teoretické uchopenie „dobrého“
svedectva v pozitivistickom duchu na základe kritickej analýzy troch
stoviek textov (článkov, spomienok, úvah, listov a románov) z rokov
1915-1928. Cru vyzdvihoval výpovede obyčajných vojakov, ktorí boli priamymi
účastníkmi bojov, čo vyvolalo v čase vydania diela vlnu nevôle. Zároveň
rozlišoval medzi „skutočnými“ účastníkmi vojny, ktorí môžu ako jediní pravdivo
svedčiť, a ostatnými, ktorí nemôžu vypovedať o realite vojny, pretože
ju osobne nezažili. Svedectvá vojakov sa usiloval povýšiť na historický
dokument, pričom odmietal využívanie estetických prvkov, ktoré považoval za
ohrozujúce pre historickú pravdu (Guillon 2014, 192).
Skutočný
zrod a rozmach žánru literárneho svedectva však nastal až po roku 1945
v kontexte udalostí 2. svetovej vojny a holokaustu (Lacoste 2011,
116). V prevažnej miere sa týkal
svedectiev deportovaných a preživších koncentračných táborov
a vojnových konfliktov nielen v Európe, ale aj v krajinách
tretieho sveta (Kambodža, Čína, Alžírsko, Vietnam a i.) (Rastier 2019,
28). Na vývin testimoniálnej literatúry mala vplyv zmena postavenia obete
v západnej kultúre, ktorej svedectvo nadobudlo význam v procesoch s nacistickými
vojnovými zločincami (Rastier 2019, 22; Detue – Lacoste 2016, s. p.). Proces
s Adolfom Eichmannom v roku 1961, ktorý sa opieral o emocionálne
vypäté svedectvá obetí holokaustu, znamenal podľa poprednej historičky Annette
Wieviorky zvrat vo vnímaní preživších – vytvoril totiž spoločenskú objednávku
na svedectvá a nastolil dobu svedka (1998, 117 – 118). Od 80. rokov 20.
storočia preto verejný diskurz o holokauste ovládajú najmä výpovede
jednotlivcov, častokrát na úkor objektívneho historického poznania (165).
Intenzívnejšie
skúmanie svedectva ako žánru sa spája s oneskoreným záujmom o svedectvá
Prima Leviho a Roberta Antelma či s úspechom filmu Holokaust (1978), ktorý sprostredkoval koncentračnú skúsenosť
širšej verejnosti prostredníctvom umenia a nie histórie (Coquio 2020, s.
p.). Otázka estetickej hodnoty svedectva a etickej zodpovednosti
autora/autorky, ktorú naznačil Cru vo svojom diele, charakterizuje minulé i súčasné
uvažovanie o žánri svedectva. Jednou zo zásadných otázok svedectva je postavenie
svedka.
V knihe
Exterminations et littérature. Les
témoignages inconcevables (Vyhladzovanie a literatúra.
Nepredstaviteľné svedectvá, 2019) Rastier identifikoval niekoľko typov svedkov:
1. „obyčajní“ svedkovia (les „simples“ témoins), ktorí neboli priamymi
svedkami, ale pozorovateľmi udalostí, ako napr. vojnový korešpondent Vasilij
Grossman, 2. preživšie obete (les victimes survivantes), ako Primo Levi alebo
Robert Antelme, 3. posmrtní svedkovia (les témoins posthumes), ako Anna Franková alebo Zalmern
Gradowski, 4. mŕtvi a umierajúci (les morts et les mourants), ako Varlam
Chalamov, alebo 5. kati (les bourreaux), ako postava Maximiliana Auea v románe
Les Bienveillantes (2006; slov. Láskavé bohyne, 2023) Jonathana Littella
(tá je súčasne aj nasledujúcim typom svedka) (302 – 307). Osobitú skupinu
tvoria nepraví svedkovia (les faux témoins), ako Binjamin Wilkomirski. Posledný
typ svedectva, nepravé svedectvo, ktorý čitateľským záujmom mnohonásobne
prevyšuje ktorékoľvek autentické svedectvo, imituje podľa Rastiera žáner
svedectva, ale rozchádza sa s ním v otázke etickej požiadavky (2010,
113).
Zo žánrového hľadiska Rastier
identifikuje štyri základné funkcie svedectva, ktoré sa premietajú aj do jeho
formálnej podoby: 1. podať svedeckú výpoveď, čo predpokladá vecný a objektívny
tón; 2. vzdelávať – svedectvo je záväzkom nielen voči obetiam, ale aj čitateľom.
Musí byť napísané prístupnou formou, z čoho vyplýva, že istá miery
štylizácie je nevyhnutná; 3. pripomínať minulosť v zmysle zachovania
dôstojnosti obetí (svedok odmieta pátos). V literárnom svedectve, ktoré
môže mať charakter epitafu, nenájdeme na rozdiel od mnohých nepravých
svedectiev (B. Wilkomirski) alebo historických románov (J. Littell) opisy obetí
v ponižujúcej situácii; 4. svedectvo implicitne predpokladá, že svedok
prekonal hanbu z prežitia či strach z odmietnutia. Autor svedectva je
svedkom i preživším, vzdelávanie je poslaním prvého, pripomínanie druhého (2019,
307-322).
Problematike žánrového
vymedzenia literárneho svedectva sa v súčasnosti vo Francúzsku systematicky
venuje napr. Charlotte Lacoste – Le
témoignage comme genre littéraire en France de 1914 à nos jours (Svedectvo
ako literárny žáner vo Francúzsku od roku 1914 po súčasnosť, 2011) – či François
Rastier. Napriek tomu svedectvo naďalej vzbudzuje pochybnosť, či možno naozaj
hovoriť o žánri. Spornou je totiž nielen otázka jeho chronologického
určenia, ale i vzťahu „autenticity“ a „literárnosti“, ktorý je predmetom historiografických,
ideologických a etických polemík (Jeannelle 2017, 762). Literárnemu svedectvu podľa
Rastiera konkurujú žánre ako historický román či nepravé svedectvo, ktoré
narúšajú jeho špecifickosť, pretože spochybňujú postavu preživšieho
a privlastňujú si legitimitu svedka (2019, 318). Otázka etickej
zodpovednosti je preto čoraz aktuálnejšia nielen v súvislosti so žánrom
literárneho svedectva, ale aj žánru fikcie.
[1] „Ainsi le genre du témoignage désigne des textes écrits
par des témoins affirmant dans leur texte leur intention de témoigner, se
caractérise par le fait que ce qui est transmis l’est par ceux qui l’ont
vécu, qui ont été des victimes rescapées de la violence guerrière [...]“ (Brunel 2014, 2):
[2] Les témoignages sont „les
textes écrits par des témoins directs qui ont survécu et témoignent de leur
expérience.“ (Lacoste 2011, 26).
[3] „Le témoignage littéraire n’est pas un document comme un autre ;
n’étant pas destiné uniquement à créer de l’archive, mais à être lu et relu, sa
textualité importe [...] Précisément: la littérature est ce qui impose la vérité historique à
la mémoire de tous, ce qui rend performativement hommage aux morts et ce par
quoi se transmet une connaissance intime de la réalité des violences et de la
mort vécues au plus près“ (Lacoste 2011, 547).
Bibliografia
Antelme, Robert. 1957. L’Espèce humaine. Paris: Gallimard.
Brunel, Magali. 2014. „Le genre témoignage: quel savoir, quel lecteur?“ In Narrative Matters
2014: Narrative Knowing/Récit et Savoir. Dostupné na: https://hal-univ-paris.archives-ouvertes.fr/hal-01089216 [cit. 26. 12. 2023].
Coquio, Catherine. 2008. „“Le récit du rescapé est un genre littéraire” ou le témoignage comme “genre de travers”?“ In La Licorne 82, Dominique Moncond’huy – Henri Scepi (ed.), 103 – 132.
Coquio, Catherine. 2020. „La construction de l’objet „témoignage littéraire“.“ Dostupné na:
https://eduscol.education.fr/odysseum/la-construction-de-lobjet-temoignage-litteraire [cit. 27.12. 2023].
Cru, Jean Norton. [1929] 1993. Témoins: essai d’analyse et de critique des souvenirs de combattants édités en français de 1915 à 1928. Paris: Allia.
Detue, Frédérik – Charlotte Lacoste. 2016. „Ce que le témoignage fait à la littérature“. In
Revue littéraire mensuelle, Europe 1041-1042: 187 – 196. Dostupné na: https://hal.archives-ouvertes.fr/hal-01362527/document [cit. 26. 12. 2023].
Detue, Frédérik – Charlotte Lacoste (ed.). 2016. Témoigner en littérature. Revue littéraire mensuelle, Europe.
Gradowski, Zalmen. 2001. Au cœur de l’enfer. Prel. Batia Baum. Paris: Kimé.
Grossmann, Vassili. 1945. L’enfer de Treblinka. Grenoble, Paris: Arthaud.
Gouillon, Jean-Marie. 2014. „Jean Norton Cru, littérature et témoignages de la Première Guerre mondiale“. In Cahiers d’Études Germaniques 66 (online). Dostupné na: http://journals.openedition.org/ceg/2077 [cit. 26. 12. 2023].
Jeannelle, Jean-Louis. 2017. „Témoignage.“ In Dictionnaire de l’autobiographie, Françoise Simonet-Tenant et al. (ed.), 761 – 765. Paris: Champion,. Dostupné na: https://ecrisoi.univ-rouen.fr/dictionnaire/temoignage [cit. 27. 12. 2023].
Lacoste, Charlotte. 2007. „Linvention d’un genre littéraire: Témoins de Jean Norton Cru.“ In Texto!, XII, 3. Dostupné na: http://www.revue-texto.net/Inedits/Lacoste/Lacoste_L-invention%20d-un%20genre.pdf [cit. 27. 12. 2023].
Lacoste, Charlotte. 2011. Le témoignage comme genre littéraire en France de 1914 à nos jours, dizertačná práca. Université Paris Ouest Nanterre La Défense/Université Paris VII Vincennes Saint-Dennis.
Lejeune, Philippe. [1975] 1996. Le pacte autobiographique. Paris : Seuil.
Levi, Primo. [1958] 2001. Je to človek? Prel. Terézia Gašparíková, Bohdana Beaudouin. Bratislava: Agora.
Littell, Jonathan. [2006] 2023. Láskavé bohyne. Prel. Alexander Halvoník. Bratislava: N Press.
Napoli, Gabrielle. 2016. „Pour une entrée du témoignage en littérature“. In Nonfiction (online). Dostupné na: https://www.nonfiction.fr/article-8210-pour-une-entree-du-temoignage-en-litterature.htm [cit. 26. 12. 2023].
Rastier, François. 2010. „Témoignages inadmissibles.“ In Littérature 159: 108 – 129. Dostupné na: https://www.cairn.info/revue-litterature-2010-3-page-108.htm [cit. 27. 12. 2023].
Rastier, François. 2019. Exterminations et littérature. Les témoignages inconcevables. Paris: Presses universitaires de France.
Šalamov, Varlam Tichonovič. [1978] 1992. Kolymské poviedky. Prel. Igor Otčenáš. Bratislava: Slovenský spisovateľ.
Viart, Dominique – Bruno Vercier. [2005] 2008. Současná francouzská literatura. Prel.
Jovanka Šotolová, Petr Dytrt a Ladislav Václavík. Praha: Garamond.
Wieviorka, Annette. 1998. L’ère du témoin. Paris: Plon.
Wilkomirski, Binjamin. 1995. Bruchstücke: Aus einer Kindheit 1939 – 1948. Berlin: Jüdischer Verlag.