Kontrafaktuálny naratív

Kontrafaktuálny[1] naratív je typ naratívu[2] označujúci alternatívne scenáre, resp. udalosti a deje, ktoré sa nestali, ale mohli sa stať. Adjektívum kontrafaktuálny,[3] resp. protifaktový (Doležel), sa používa nielen v súvislosti s fikciou v širšom slova zmysle (film, beletria a i.), ale aj v histórii (Ferguson), vo filozofii, v logike (napr. kontrafaktuálny výrok), v sociológii či v psychológii (kontrafaktové, resp. kontrafaktuálne myslenie) (Lewis 1973, Roese – Olson 1995, Tetlock – Belkin 1996, Ruseilová a kol. 2009). Kontrafaktuálny naratív rozvíja prostredníctvom príbehu hypotetické otázky o možnostiach v zmysle „čo by sa stalo, keby“ sa isté udalosti odohrali inak, aké dôsledky by z toho vyplývali a ako by vyzerala skutočnosť. V literárnej vede pojem odkazuje v prvom rade na kontrafaktuálnu (historickú) fikciu a kontrafaktuálnu históriu.

Kontrafaktuálnosť ako tendencia predstavovať si alternatívu k realite je univerzálnou ľudskou schopnosťou, ktorá je prítomná v každodennom živote a môže plniť viacero účelov (napr. je zdrojom poznávania alebo spôsobom vyrovnávania sa s negatívnymi emóciami). Predmetom literárno-teoretického uchopenia sa stala v posledných rokoch, najmä v súvislosti s postmodernou literatúrou.

Významným prínosom do uvažovania o kontrafaktuálnom naratíve v oblasti literárnej vedy je teória fikčných svetov inšpirovaná teóriou možných svetov, ktorú rozpracoval o. i. česko-kanadský literárny teoretik Lubomír Doležel. V práci Fikce a historie v období postmoderny (2008), ktorá bola reakciu na postmoderné stieranie rozdielov medzi fikciou a históriou, sa Doležel zaoberá problematikou stvárnenia dejín vo fikčnom i historickom rozprávaní, pričom upozorňuje na ich odlišnosti – fikčné texty konštruujú fikčné svety, ktoré sú alternatívou historických svetov, zatiaľ čo historické texty konštruujú historické svety ako modely aktuálnej minulosti. Doležel si osobitne všíma na jednej strane historickú fikciu, na strane druhej protifaktovú históriu (counterfactuelle history), kde sú vzájomné presahy najvýraznejšie.

V rámci historickej fikcie, t. j. fikčnej reprezentácie minulosti, rozlišuje dve oblasti pozostávajúce z dvoch typov entít (resp. aktérov, udalostí, miest atď.), a to fiktívnych (vymyslených, nezodpovedajúcich entitám v aktuálnej minulosti) alebo naopak historicky fikčných (t. j. entít zodpovedajúcich entitám v aktuálnej minulosti, ako napr. Napoleon u Tolstého, Stendhala a i., ktoré nemožno stotožniť s aktuálne historickými entitami). Čitateľovi stačí podľa Doležela minimum historického poznania na určenie povahy historickej fikcie, teda na to, aby zistil, či zodpovedá skôr aktuálnej minulosti alebo zobrazuje protifaktový svet). Pre historickú fikciu, a obzvlášť pre postmodernú fikciu (por. historiografická metafikcia), je príznačné miešanie fiktívnych a fikčne historických entít, resp. fiktívnych prvkov a prvkov skutočnosti, ba dokonca prekrúcanie historických faktov. Metafičkný a sebareflexívny charakter postmoderných fikčných textov prispel v 70. rokoch minulého storočia k reflexii o rekonštrukcii minulosti a k spomínanej nivelizácii fikčných a historických diskurzov, ktoré niektorí historici označili za konštrukty (H. White, P. Veyne a i.) (2008, 94 – 111).

Špecifickým typom historickej fikcie je kontrafaktuálna (protifaktová) fikcia (counterfactuelle fiction). V tejto súvislosti Doležel odkazuje napr. na dizertačnú prácu Edgara V. McKnighta (1994), ponúkajúcu prehľad vývoja a formovania tohto literárneho žánru v povojnovom období (2008, 121). Aj český literárny historik Erik Gilk zdôrazňuje, že počiatky tohto žánru možno vnímať v textoch od polovice 20. storočia, v ktorých však musí byť „patrný autorský záměr podat určitou dějinnou alternativu“ (2014, 123). Ten v textoch s kontrafaktuálnymi prvkami spred tohto obdobia v zásade absentoval. Gilk zároveň uvádza, že najčastejším námetom protifaktovej historickej fikcie sú udalosti druhej svetovej vojny (2014, 124). Podľa Doležela sa od žánru vedeckej fantastiky (sci-fi) líši tým, že sa vzťahuje na známy historický svet (122). Príkladom kontrafaktuálnej historickej fikcie sú prózy Peklo Beneš (2002) Josefa Nesvadbu, Munkdorf (2006) Jana Zenkla či The Alternation (Striedanie, 2004) Kigsleyho Amisa. Paródiou klasickej historickej fikcie je napr. román mexického spisovateľa Carlosa Fuentesa Terra Nostra (1975).

V oblasti historiografie má blízko ku kontrafaktuálnej historickej fikcii kontrafaktuálna história, ktorú možno nazvať alternatívna. Ide o históriu, ktorá nie je zachytená v historických prameňoch, nie je opatrená žiadnymi dôkazmi, ale vychádza z reálnych stôp alternatívnych scenárov, ktoré sa nestaly, ale mohli sa stať (Vykoukal 2001, 13 – 14). Rekonštrukcia minulosti zahŕňa v prípade kontrafaktuálnej historiografie konštrukciu alternatívnych a nerealizovaných možností. Kontrafaktuálni historici odmietajú determinizmus tradičnej historiografie (Vykoukal 2001, 14 – 15), berú do úvahy realitu historickej situácie, vrátane jej alternatív (Doležel 2008, 119). Takýto typ histórie/historiografie výstižne charakterizuje Doležel: „protifaktové historické narativy simulujú minulost tím, že nám představují alternativy protikladné k tomu, co se aktuálně stalo, mění aktuální dějinnou událost v její opak (bitva vyhrána – bitva prohrána; vůdce zůstává naživu apod.), a potom zvažují, jak by se lidské dějiny mohly vyvíjet po takovém protifaktovém zvratu“ (Doležel 2008, 116 – 117). Podľa Doležela môže historik zobraziť protifaktovú epizódu alebo skonštruovať protifaktový svet (121). Zároveň pripomína, že protifaktové uvažovanie sa objavovalo už v antickej historickej spisbe. Do istej miery boli predstaviteľmi protifaktovej konštrukcie sveta napr. francúzsky historik Fernand Braudel alebo britský historik David Stevenson, spomedzi ďalších autorov napr. Michael Burleigh, ktorý v štúdii „Nacistická Európa“ približuje možnú podobu Európu porazenej nacistickým Nemeckom. Ako konštatuje E. Gilk, kontrafaktuálna história funguje úspešne aj v českej historiografii, uvádza napr. súbor esejí Historie na rozcestí. Jak mohly dopadnout osudové chvíle Československa (2013) (Gilk 2014, 122).

Kontrafaktuálny historický naratív sa zdanlivo nelíši od fikčného naratívu. Pri ich porovnaní Doležel konštatuje, že svety protifaktovej histórie sú imaginárne rovnako ako svety historickej fikcie, pretože sú výsledkom procesu imaginácie. Nemôžeme sa preto pýtať na ich pravdivostný status, pretože výroky kontrafaktuálneho naratívu nezodpovedajú výrokom aktuálneho sveta. Kontrafaktuálny historický naratív môže implikovať riziko zneužitia fikčného prístupu ku konštruovaniu dejín, najmä v prípade neudržateľnosti debát o rozdieloch medzi beletriou a históriou a absencie ich jasného vymedzenia. Tomu predchádza napr. zakladateľ teórie alternatívnej histórie Niall Fergsuon definujúci súbor obmedzení (pravdepodobnosť, resp. uskutočniteľnosť kontrafaktuálu, dôkladné poznanie historického kontextu, a písomný záznam o hypotetických scenároch) (Ferguson 2001, 73 – 76), ktoré je potrebné zohľadniť pri písaní tohto typu histórie. O. Sládek poukazuje aj na viacero špecifík kontrafaktuálnej histórie, ako epistemologický a ontologický charakter medzier v poznaní, fakt, že jej svety sú fyzicky možné (nenájdeme v nich nadprirodzené bytosti ako vo fikcii) a mysliteľné, dôraz na konkrétne udalosti a vplyv intencionálnych a neintencionálnych faktorov. Na základe toho načrtáva typológiu svetov kontrafaktuálnej histórie podľa: 1. rozhodnutia/priania jednotlivca, 2. prírodných udalostí, 3. náhody (Sládek 2007, 142 – 147). Aj kontrafaktuálny historik sa vo výskume opiera o dokumenty a archívy, podobne ako iní historici, jeho hypotézy by mali byť historicky overiteľné. V opačnom prípade možno hovoriť skôr o kontrafaktuálnej historickej fikcii (Sládek 2008, 148). Sládek konštatuje tri základné rozdiely: 1. kontrafaktuálne historické hypotézy sú obmedzené na overiteľné predpoklady, 2. v alternatívnej histórii vystupujú postavy, ktoré zodpovedajú historickým postavám v aktuálnom svete, 3. úloha rozprávača a práca s jazykom sa v alternatívnej histórii odlišuje od kontrafaktuálnej historickej fikcie (Sládek 2008, 149). Kontrafaktuálna história tak môže byť napriek výhradám niektorých kritikov zdrojom historického poznania a prostriedkom konštruktívnej reflexie o minulosti.

V súčasnosti patrí kontrafaktuálny naratív k často pertraktovaným otázkam literárnovedného bádania vo svetovom kontexte. Medzi teoretické práce z tejto oblastia sa radia napr. publikácie Possible Worlds Theory and Counterfactual Historical Fiction (Teória možných svetov a kontrafaktuálna historická fikcia, 2020) britskej výskumníčky v oblasti naratológie R. Raghunath či Telling It Like It Wasn’t: The Counterfactual Imagination in History and Fiction (Povedať, ako to nebolo: Kontrafaktuálna imaginácia v histórii a fikcii, 2018) americkej historičky a literárnej kritičky C. Gallagher.