Intencionálna ilúzia

Pojem intencionálna ilúzia (intentional fallacy) je vyjadrením tézy, že literárne dielo nemožno posudzovať cez prizmu autora. Zaviedli ho v roku 1946 teoretici New Criticism William K. Wimsatt a Monroe C. Beardsley, ktorí v rovnomennom článku („The Intentional Fallacy“) tvrdili, že poznanie intencie tvorcu nie je pre posúdenie umeleckého diela zásadné[1], čím odmietli zaužívané metodologické prístupy k literatúre a otvorili cestu k pluralite interpretácií. Pôvodne sa pojem vzťahoval na poéziu, ale jeho legitimita sa rozšírila na celú literatúru.

Ako vyplýva z anglického slova „fallacy“, ktoré má latinský pôvod (fallacia) a znamená „klam“ alebo „úskok“ (Plantin 1995, 249), tradičné spájanie (autorskej) intencie so zmyslom diela bolo založené na falošnej domnienke. Intencionálna ilúzia obracia pozornosť na chápanie umeleckého diela ako na artefakt, ktorý je do značnej miery autonómny voči okolitému svetu (Grüttemeier 2022, 132). Wimsatt a Beardsley vo svojom článku uvádzajú päť tvrdení, ktorými argumentujú v prospech intencionálnej ilúzie: teoretici priznávajú, že poézia vzniká na základe autorskej intencie (1), ale čitateľ nemá k dispozícii žiaden kľúč k tomu, aby vypátral jej pôvod (samotná báseň odzrkadľuje akt tvorby a intenciu autora) (2). Význam básne podľa nich spočíva v jej samotnej existencii a nie je nutné hľadať ho inde (3). Čitateľ by mal pripísať osobné pocity z básne intencii autora (4). Ak je autor schopný revidovať svoje dielo, znamená to, že to, čo považoval za svoj zámer v skutočnosti nebol jeho pôvodný zámer (5). Wimsatt a Beardsley tiež konštatujú, že báseň nepatrí kritikom ani autorovi, ale čitateľovi[2] (1946, 469-470). V roku 1954 vyšla revidovaná verzia štúdie (The Verbal Icon), z ktorej boli vypustené niektoré radikálne formulácie (napr. že autori nechcú robiť z básnika autoritu mimo básne) (Grüttemeier 2022, 142).

Koncept intencionálnej ilúzie evokuje snahy niektorých literárnych kritikov (napr. ruských formalistov) oslabiť tradičné východiská literárnej interpretácie a posilniť autonómne postavenie literatúry. Aj keď nie všetci teoretici zaujali voči konceptu intencionálnej ilúzie kladné stanovisko[3] (Hirsch, de Man), faktom je, že v rámci teórie literatúry a umenia mal vplyv na koncept intencie v postštrukturalizme (Grüttemeier 2022, 156) a otvoril otázky intencionálnosti, autobiografie či vplyvu kultúry na interpretáciu diela. Príkladom intencionálnej ilúzie v skutočnom svete je Da Vinciho obraz Mona Lisa, ktorý u kritikov vzbudzuje spornú otázku, či bol úsmev ženy zámerom tvorcu, a ak áno, aká bola jeho zamýšľaná podoba.