Intencia

Pod pojmom (autorská) intencia sa chápe zámer autora, ktorý riadi genézu diela. Je zosobnením myšlienky, že tvorca textu má privilegované postavenie pre pochopenie významu. S touto myšlienkou narába literárna teória a estetika pri interpretácii diela, no značnú pozornosť venuje intencii ako takej aj filozofia[1].

            Pojem intencia je súčasťou literárneho diskurzu od čias klasickej rétoriky. Intenzívnejšie sa ním zaoberali predstavitelia hermeneutiky (H.-G. Gadamer). Literárna kritika dlho stotožňovala autorskú intenciu so zmyslom diela, a tým pripisovala jeho autorovi postavenie autority, ktorá má priniesť náležité pochopenie (napr. pozitivizmus). Dominantné literárne prúdy v 20. storočí (štrukturalizmus, formalizmus) však ideu autora odmietali, pretože okrem iného symbolizovala hodnoty, ktoré zaznávali (napr. buržoázia, kapitalizmus), a svoju pozornosť zamerali výlučne na text a jeho analýzu (Compagnon 2006, 47-49). Radikálne stanovisko voči autorovi, a tým aj voči intencii, zaujal Roland Barthes vo svojom článku „Smrť autora“ (La mort de l’auteur), ktorý vyšiel v roku 1968. Podobne ako Michel Foucault vo svojej prednáške z roku 1969 s názvom „Co je to autor?“[2] (50), Barthes deklaroval smrť autora. V štúdii Barthes mapuje dominantné postavenie autora v prístupe tradičnej literárnej kritiky[3] k interpretácii diel a jeho zakorenenosť v kultúrnych štruktúrach, zmieňuje sa o pokusoch samotných spisovateľov o jeho spochybnenie (Mallarmé, Proust, Brecht) a pojem autora nahrádza autoritou textu[4] a poukázaním na perspektívu čitateľa[5]. I keď Barthesov postoj narazil na tvrdý odpor[6], pojem autora a intencie prestal predstavovať pre časť literárnych teoretikov (novú kritiku) prvoradé kritérium porozumenia literatúry.

            Zmierlivý postoj k autorskej intencii načrtol Umberto Eco, ktorý v roku 1990 definoval v knihe Meze interpretace (2005) (Les limites de l’interprétation) tri typy hermeneutickej intencie: intention auctoris (intencia autora), intention lectoris (intencia čitateľa) a intention operis (intencia diela), ktorými sa snažil rozložiť zložky interpretácie. Ako však konštatuje A. Compagnon, jeho pojmoslovie implicitne zastieralo nevyhnutný návrat autorskej intencie do literárnej teórie a pripisovalo intenciu niečomu, čo ju nemá, t. j. textu (2006, 89).

Význam autorskej intencie možno v súčasnosti vidieť aj vo svetle postavenia fikcie vo vzťahu k referenčným naratívom. Podľa Christine Montalbetti totiž autorská intencia predstavuje dôležitý identifikátor správnej interpretácie literárneho diela vzhľadom na tvrdenie amerického filozofa Johna Searla o tom, že „neexistuje žádná vlastnost nějakého textu, ať už syntaktická či sémantická, která by jej identifikovala jako fikční dílo“ (2007, 64)[7]. Intencia musí byť preto zrejmá z paratextových prostriedkov, ako je napríklad uvedenie žánru na obálke knihy („román“), publikovanie diela v edícii vydavateľstva zameranej výlučne na beletriu, alebo vyjadrenia autora naznačujúce či potvrdzujúce imaginárny charakter diela (Montalbetti 2001, 231). Ani fikčná intencia (zámer autora potvrdzujúci fikčný status diela) však sama osebe nezaručuje správne fungovanie fikčného mechanizmu, ako to dokazuje recepcia diela Marbot[8] (2002) nemeckého spisovateľa Wolfganga Hildesheimera (Marbot, 1981), ktoré podrobil dôkladnej analýze Jean-Marie Schaeffer.