Ilúzia
Ekvivalent pojmu v iných jazykoch
Illusion (D)
Illusion (En)
Explikácia pojmu
Zdanie skutočnosti (lat. illudere – se jouer, se
moquer de; lat. ludus – hra). Zámerná či nevedomá mystifikácia, ktorú
vytvára autor fikcie s cieľom zapôsobiť na čitateľov alebo divákov. Úzko
súvisí s fikciou, konkrétne s pojmom „mimézis“. Môže viesť
k presvedčeniu, že fikcia je klamstvo.
Teoretické ukotvenie pojmu sa spája
s Platónovým chápaním umenia v diele Štát, ktorý považoval umelecké zobrazenia za zavádzajúce
a odporujúce skutočnosti[1]. Vytváraním ilúzie, ktorá
živí „nižšiu (horšiu) časť duše, a tým ničí rozumovú časť“ (Platón 2009,
399), sa napodobovacie umenie stalo nežiaducim v dobre zriadenom štáte[2] (výnimkou sú iba hymny na
bohov a chválospevy na dobrých mužov).
Literárnym stvárnením rizika fikčných
ilúzií je notoricky známy príbeh románových postáv, Flaubertovej pani
Bovaryovej a Cervantesovho Don Quijota, ktorých neadekvátna interpretácia
literárnych textov priviedla k pomýleným predstavám o svete
(romantické predstavy pani Bovaryovej a komické činy dona Quijota sú
výsledkom ich stotožnenia sa s fiktívnymi postavami). Spomínané romány
upriamujú pozornosť na schopnosť fikcie „nachytať“ naivných čitateľov a
ovplyvňovať ľudské správanie a konanie.[3] O obdobnej sile
ilúzie v divadle vypovedá aj Stendhal v eseji Racine
a Shakespeare (Racine et Shakespeare,
1823), ktorá je manifestom romantizmu. Autor v nej spomína anekdotu
o vojakovi v Baltimore, ktorý počas divadelného predstavenia
vystrelil na herca predstavujúceho Othella, pretože podľahol ilúzii, že to, čo
vidí (zavraždenie Desdemony), je skutočné. Stendhal sa v tejto súvislosti
zmieňuje o „dokonalej ilúzii“ (l’illusion
parfaite), ktorú je divadlo schopné vytvoriť. Hoci spomínané príklady
predstavujú extrémne prípady kontaminácie skutočnosti fikciou, poukazujú na
princípy fungovania „fikčného ponorenia“ (immersion
fictionnelle), ktoré rozpracoval Jean-Marie Schaeffer v diele Prečo
fikcia? (Pourquoi la fiction?, 1999).
Ilúzii v tomto zmysle zodpovedá okamih stotožnenia fikcie
so skutočnosťou. Podľa Schaeffera však vo všeobecnosti existuje nástroj
zabraňujúci identifikácii „mylných predstáv“ so skutočnosťou (1999, 189). Čitatelia
(diváci) môžu postrehnúť nástrahy fikcie a napriek totožnej povahe emócií pri
čítaní a v skutočnom svete (napr. rozhorčenie nad krivdou alebo úprimný
súcit s utrpením postáv) zamedziť tomu, aby reagovali rovnakým spôsobom
ako v reálnom živote.
Jednotlivé literárne obdobia
a žánre môžu ilúziu prehlbovať (estetika baroka) alebo naopak narúšať
(efekt odcudzenia v divadle B. Brechta). V 60. a 70. rokoch 20.
storočia sa pod vplyvom obratu filozofie k jazyku stal pojem ilúzia v teórii literatúry
metaforou antimimetizmu, ktorá maskuje vzťah literatúry a skutočnosti
(Compagnon 2006, 118). Pojem referenčná
ilúzia naznačuje, že literárny text neodkazuje prostredníctvom jazyka na
skutočnosť, ale len na jej reprezentáciu. Riffaterre identifikuje referenčnú ilúziu na úrovni čitateľa,
keď v rovnomennej štúdii hovorí: „táto ilúzia je súčasťou literárneho
fenoménu, ako ilúzia čitateľa. Ilúzia je teda proces, ktorý má svoje miesto
v našej skúsenosti s literatúrou“ (1982, 93). V podobnom duchu
popierania referenčnosti literatúry sformuloval pojem „efekt reálneho“ Roland
Barthes, aby ním označil funkciu niektorých zdanlivo nepodstatných detailov
naratívnych textov, ktorou je vytváranie referenčnej
ilúzie: „Podstata této iluze je tato: ‚reálno‘, odstraněno
z realistické výpovědi jakožto denotační označované, se navrací jako
označované konotační, neboť právě v momentu, kdy jsou tyto detaily
pověřeny přímo denotovat reálné, nedělají nic jiného než to, že jej beze slova
označují“ (Barthes, 2006, 81).
[1] „[...] maliarstvo
a napodobovacie umenie vôbec robí svoje dielo veľmi vzdialené od pravdy;
stýka sa však v družnom priateľstve s tou časťou v nás, ktorá je
veľmi vzdialená od rozumu, bez akéhokoľvek zdravého alebo pravdivého cieľa“ (Platón
2009, 395).
[2] „[...] takéto básnictvo
nemožno brať vážne, akoby malo niečo spoločné s pravdou a bolo vážnou
vecou, ale že každý poslucháč sa musí zo strachu o svoj duševný stav pred
ním chrániť a veriť, čo sme o básnictve povedali“ (Platón 2009, 403).
[3] Flaubert bol svedkom
toho, aký účinok môžu mať vyhrotené podoby romantizmu, čo bolo napokon aj
námetom románu Pani Bovaryová, 2019 (Madame Bovary, 1857).
Bibliografia
BARTHES, Roland: „Efekt reálného“. Prel. Tomáš Jirsa. In: Aluze 2006, Roč. 10, č. 3. 2006 [cit. 25.12.2022], s. 78 – 81. Dostupné na internete: https://www.academia.edu/3567496/Roland_Barthes_Efekt_reálného_Leffet_de_réel_The_Reality_Effect
COMPAGNON, Antoine: Démon teórie. Prel. Jana Truhlářová. Bratislava: Kalligram, 2006.
PLATÓN: Štát. Prel. Július Špaňár. Bratislava: Kalligram, 2009.
RIFFATERRE, Michael: „L’illusion référentielle“. In Littérature et Réalité, Paris: Éditions du Seuil, 1982
SCHAEFFER, Jean-Marie: Pourquoi la fiction? Paris: Éditions du Seuil, 1999.
VAN GORP Hendrik, DELABASTITA, Dirk, D’HULST, Lieven, GRUTMAN, Rainier: „Illusion“. In Dictionnaire des termes littéraires. Paris: Honoré Champion, 2005.