Historiografická metafikcia
Ekvivalent pojmu v iných jazykoch
Historiografische Metafiktion (D)
Historiographic metafiction (En)
Explikácia pojmu
Pojem historiografická metafikcia zaviedla kanadská
literárna teoretička Linda Hutcheon v eseji Beginning
to Theorize the Postmodern (Počiatky teoretického myslenia o postmoderne,
1987) a podrobnejšie sa ním zaoberala v práci A Poetics of Postmodernism (1988; čes. Poetika postmodernismu, 2023) v súvislosti s uvažovaním
o postmodernizme. Označuje ním postmoderné „romány, které jsou na jednu
stranu silně reflexivní, na druhou si dosti paradoxně přivlastňují historické
události a osoby“ (Hutcheon 2023, 22).
Dvojslovné pomenovanie odkazuje na
metafikciu (gr. predpona „meta“ – za, uprostred – vyjadruje odstup,
sebareflexiu, zatiaľ čo fikcia
– gr. „fictio“ utváranie – označuje v užšom slova zmysle román), a súčasne na historiografiu,
t. j. na písanie o histórii. Podľa poprednej teoretičky metafikcie Patricie
Waugh, autorky knihy Metafiction: The
Theory and Practice of Self-Conscious Fiction (Metafikcia: Teória
a prax sebaodhaľujúcej fikcie, 1984), termín metafikcia označuje „fikciu,
ktorá vedome a systematicky upozorňuje na svoje postavenie artefaktu, aby
nastolila otázky o vzťahu medzi fikciou a skutočnosťou[1] (Waugh 1984, 2). Vyznačuje
sa autoreferenčnosťou a sebareflexivitou,[2] resp. kritickým prístupom
k textu. Čitateľa/čitateľku upozorňuje na textuálny a fiktívny rozmer
diela, teda na to, že ide o konštrukt a nie o rozprávanie o
skutočnosti. Pojem metafikcia, ktorý sa pôvodne objavil v knihe Fiction and the Figures of Life (Fikcia
a postavy zo života, 1970) amerického kritika a spisovateľa Williama
H. Gassa (Waugh 1984, 2–3), reflektuje dominantné literárne postupy v postmoderných
románoch viacerých, prevažne anglofónnych autorov a autoriek, ktorí
prostredníctvom fikcie (estetickej praxe) skúmajú jej fungovanie (teóriu) (Waugh
1984, 2). Ide napr. o spochybnenie a paródiu literárnych konvencií,
metalepsu a s tým spojenú hru rozprávača s poslucháčom, vytváranie
alternatívnych svetov, či o masívne využívanie intertextuality (Ryan-Sautour
2003, s. p.). Metafikčné stratégie nepredstavujú nový prístup v literatúre,
nájdeme ich aj v skorších románoch, ako napr. El ingenioso hidalgo don Don
Quijote de la Mancha (1605, 1615; slov. Dômyselný
rytier Don Quijote de la Mancha, 1965) Miguela de Cervantesa alebo The Life and Opinions of Tristram Shandy,
Gentleman (1759 – 1767; čes. Život
a názory blahorodého pana Tristrama Shandyho, 1963) Laurenca Sterna.
Postmoderná metafikcia však posúva hranice (žánrov, jazyka, sebareflexivity) do
extrémnej polohy, pričom zásadnú úlohu tu zohráva čitateľ, ktorý sa aktívne podieľa
na utváraní významu diela (por. Omundsen 1990).
Metafikcia umožňuje podľa P. Waugh
nielen „skúmať základné štruktúry naratívnej fikcie, ale tiež zaoberať sa eventuálnou
fiktívnosťou sveta mimo literárneho fikčného textu“[3] (2). V mnohých
postmoderných románoch je „skutočnosť“ konštruktom, rovnako ako i
autor/autorka, ktorých vyprodukovali už existujúce texty (Waugh 1984, 16). Metafikčné
postupy v texte nastoľujú o. i. otázky ontologickej povahy, t. j. otázky o tom,
či môžeme poznať skutočnosť aktuálneho sveta prostredníctvom jazyka alebo či sa
dá vymaniť z kultúrne a ideologicky podmieneného jazyka a poznať
pravdu (Ryan-Sautour 2003, s. p.). Predmetom kritickej reflexie preto často nie
je len samotný text metafikcie, ale napr. aj kultúra či spoločnosť.
Osobitým typom metafikcie, ktorú
Linda Hutcheon nazýva historiografická, je žáner, ktorý si kladie otázky
spojené s historickým diskurzom a jeho vzťahom k literatúre,
napr. otázky o naratívnej forme, intertextualite, úlohe jazyka a
reprezentácií, či o vzťahu medzi historickou skutočnosťou a prežitou
udalosťou (Hutcheon 2023, 15). Označenie tohto žánru Hutcheon zdôvodňuje tým,
že romány, ktoré mu zodpovedajú, svojou metafikčnosťou „odhalují způsob, jimiž jsou
konstruovány, uspořádány, a volbu prostředků, ale vždy s vědomím,
že jde o historicky podmíněné akty“ ( 2023, 140). Na rozdiel od názoru
niektorých kritikov (Fredric Jameson) sa L. Hutcheon domnieva, že postmoderný
román nie je ahistorický, ale naopak navracia dejiny do románovej praxe[4] (Nagy 2023, 327). Zároveň
odmieta bežné metódy rozlišovania medzi historickým faktom a beletriou
a vyvracia názor, že jedine história má nárok na pravdu (140). Hutcheon vo
svojich úvahách vychádza z postmodernej kritiky historického diskurzu,
ktorý sa už nechápe ako prostriedok objektívneho poznávania minulosti, ale ako
konštrukt, podobne ako beletria (P. Veyne, M. de Certeau, H. White).[5] Táto skutočnosť, že „psaním
se minulost nutně konstruuje (Doležel 2008, 99), sa premieta aj do
historiografickej metafikcie, ktorá „nám cílevědomě připomíná, že ačkoli se
události odehrály v reálné empirické minulosti, my tyto události výběrem
a narativním umístěním pojmenováváme a konstituujeme jako historická
fakta. A co je ještě podstatnější, o těchto minulých událostech víme
jen díky jejich diskurzivnímu zápisu, díky jejich stopám v současnosti“
(Hutcheon 2023, 145). Historiografická metafikcia preto odhaľuje snahu nielen demaskovať,
ale spochybniť tradičné premisy, ako napr. „všeobecne známe fakty“, jednotné ja
alebo objektivitu historikov. V súlade s estetikou postmodernizmu,
ktorý formou subverzie spochybňuje základné princípy literárnej
a kultúrnej (liberálne humanistickej) tradície i spoločnosti, historiografická
metafikcia problematizuje dejiny, subjektivitu i vzťah jazyka k jeho
referentom, resp. podrýva našu vžitú predstavu o tom, čo história
a referencia znamenajú (77). Jej podstatou je rozporuplnosť spočívajúca
v tom, že „nastoluje a posléze podkopává své vlastní mimetické
spojení se světem“, riadi sa žánrovými konvenciami, no zároveň ich podrýva
(42). Za príklad historiografickej metafikcie Linda Hutcheon považuje diela ako
Cien años de soledad (1967; slov. Sto rokov samoty, 1984) Gabriela Garciu
Márqueza, Die Blechtrommel (1959;
slov. Plechový bubienok, 2018) Güntera
Grassa, Shame (1983; čes. Hanba 1990) Salmana Rusdieho, A Maggot (1985;
čes. Larva, 2000) Johna Fowlesa, The Woman Warrior (1976; čes. Válečnice,
1998) Maxine Hong Kingstonovej, a i. Tie poukazujú o. i. na to, že
neexistuje univerzálna pravda, iba pravdy v množnom čísle (Hutcheon 2023,
161).
Hutcheonovej historiografická
metafikcia prepája podľa slov samotnej teoretičky literatúru, históriu
a literárnu teóriu (22). Pojem nie je len výstižným vyjadrením
postmodernej literatúry v 2. polovici 20. storočia, ale implikuje aj jej
teoretické ukotvenie v kontexte dobového diskurzu o vzťahu literatúry
a histórie (H. White, R. Barthes, P. Veyne) (Nagy 2023, 328). Hoci podľa
Hutcheon nejde v prípade historiografickej fikcie iba o metafikciu,
ani o ďalší druh historického románu alebo literatúry faktu (non-fiction)
(2023, 22), niektorí kritici ním označujú inovatívne postupy historického
románu. Vzhľadom na úzku prepojenosť pojmu s postmodernou literatúrou, ktorá
je považovaná za uzavretú, sa jeho aktuálnosť vytratila v prospech iných
termínov, ktoré výstižnejšie reflektujú charakter súčasnej literatúry.
[1] „Metafiction is a term given to fictional
writing which self-consciously and systematically draws attention to its status
as an artefact in order to pose questions about the relationship between
fiction and reality. In providing a critique of their own methods of
construction, such writings not only examine the fundamental structures of
narrative fiction, they also explore the possible fictionality of the world
outside the literary fictional text“ (Waugh 1984, 2).
[2] V anglofónnom prostredí
sa pojem self-reflexivity zvykne používať v spoločenských
a humanitných vedách i v umení paralelne s pojmami
„self-reflexiveness“ a „self-reflection“. Všetky označujú jav, keď predmet,
reprezentácia, fiktívna alebo skutočná osoba reflektuje (na) samu seba (Fülüp
2021, 5).
[3] „In providing a critique of their own methods
of construction, such writings not only examine the fundamental structures of
narrative fiction, they also explore the possible fictionality of the world
outside the literary fictional text.“ (Waugh 1984, 2).
[4] ... spisovatelé
... se vydávají zkoumat minulost a zároveň si kladou otázku, zda ji lze vůbec poznat ... a pokud ano, tak
zda ji lze popsat a jak“ (Nagy 2023, 327)
[5] Postmoderní psaní
o historii a literatuře nám ukázalo, že historie a beletrie jsou
diskurzy, že obojí tvoří systémy významů, díky nimž chápeme minulost
(„úsilí formující a uspořádávající představivosti“). Jinými slovy význam
a výsledná podoba nespočívajú v událostech samých, ale
v systémech, které minulé „události“ přetvářejí v současná historická
„fakta“. Nejedná se tedy o žádný „neupřímný útěk před pravdou“, ale
o uznání významotvorné funkce lidských konstruktů.“ (Hutcheon 2023, 135).
Bibliografia
Cervantes Saavedra, Miguel de. [1605, 1615] 1965. Dômyselný rytier de Quijote de la Mancha I-II. Prel. Jozes Felix. Bratislava: Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry.
Fowles, John. [1985] 2000. Larva. Prel. Jiří Hanuš. Praha: Volvox Globator.
Fülüp, Erika – Graham Griest – Richard Saint-Gelais (eds.). 2021. Fictionality, Factuality, and Reflexivity across Discourses and Media. Berlin, Boston: De Gruyter.
Gass, William, H. 1970. Fiction and the Figures of Life. New York: ....
Grass, Günter. [1959] 2018. Plechový bubienok. Prel. Katarína Széherová. Bratislava: Premedia.
Hutcheon, Linda. 1987. Beginning to Theorize Postmodernism. In Textual Practice 1.1: 10 – 31.
Hutcheonová, Linda. [1988] 2023. Poetika postmodernismu: historie, teorie, beletrie. Prel. Markéta Musilová. Praha: Univerzita Karlova, nakladatelství Karolinum.
Kingstonová, Maxine Hong. [1976] 1998. Válečnice. Prel. Marcel Arbeit – Eva Vaccová. Praha: Mladá fronta.
Marquéz, Gabriel García. [1967] 1984. Sto rokov samoty. Prel. Ivan Puškáč. Bratislava: Tatran.
Nagy, Ladislav. 2023. Doslov. Vážnost v hravosti, minulost v přítomnosti, 323 – 331. In Linda Hutcheonová: Poetika postmodernismu: historie, teorie, beletrie. Praha: Univerzita Karlova, nakladatelství Karolinum.
Omundsen, Wenche. 1990. The reader in contemporary metafiction: freedom or constraint. In AUMLA, vol. 74, 169 – 184.
Rushdie, Salman. [1983] 1990. Hanba. Prel. Pavel Dominik. Praha: Odeon.
Ryan-Sautour, Michelle. 2003. „La métafiction postmoderne.“ In Métatextualité et métafiction. Théorie et analyses. Laurent Lepaludier (ed.), 69 – 78. Rennes: Presses universitaires de Rennes. Dostupné na:
https://books.openedition.org/pur/29662 [cit. 16. marca 2022].
Sterne, Laurence. [1759 – 1767] 2014. Život a názory blahorodého pana Tristrama Shandyho. Prel. Aloys Skoumal. Praha: Academia.
Waugh, Patricia. 1984. Metafiction: The Theory and Practice of Self-Conscious Fiction. London, New York: Routledge.
Žilka, Tibor: Metafikcia v slovenskej postmodernej próze. In Postmodernismus: smysl, funcke a výklad: (jazyk, literatura, kulturu, politika). Ivo Pospíšil – Josef Šaur – Anna Zelenková (eds.). Brno: Masarykova univerzita, 2012, s. 131 – 138. Dostupné na: https://digilib.phil.muni.cz/sites/default/files/pdf/133560.pdf