Fikcia

Pojem fikcia má latinský pôvod (podstatné meno fictio je odvodené od slovesa fingere, fingo a znamená vymýšľať, modelovať, ale aj predstierať) a vyznačuje sa sémantickou viacznačnosťou. Najčastejšie sa ním označuje reprezentácia zobrazujúca imaginárny svet (Schaeffer 2013, s. p.), alebo imaginatívna literatúra. V angličtine sa za fikciu vo všeobecnosti považuje naratívna próza (román, novela alebo poviedka), resp. beletria (fiction) v protiklade k náučnej literatúre (non-fiction) (por. dokumentárna próza). V literárnovednom výskume je používanie pojmu značne rozkolísané – okrem žánrového významu sa fikcia používa aj vo významoch ako nepravda, pojmová abstrakcia, literatúra alebo naratív (Cohn 2009, 15 – 16). V úzkom slova zmysle ide o imaginárny naratívny príbeh v tretej osobe (Kate Hämburger, Dorrit Cohn) alebo o (hravé a zdieľané) predstieranie (Kendall Walton, Jean-Marie Schaeffer). V súčasnosti sa fikcia podľa viacerých teoretikov a teoretičiek nevzťahuje iba na naratívnu prózu, ale chápe sa širšie ako kultúrny artefakt založený na predstavivosti, ktorý nepodlieha overovaniu vo vzťahu k vonkajšiemu svetu (Lavocat 2016, 33). Pre fikciu je charakteristická aj terminologická nejednotnosť v rôznych jazykoch.[1] Vo filozofickom diskurze má pojem odlišný význam,[2] pretože nereferuje k literatúre alebo k naratívu, ale k pojmu či k idei (Cohn 2009, 17 –18).

Pojem fikcia sa často používal jednak na označenie úmyselného klamstva, ktorého cieľom bolo vytvoriť falošné presvedčenie,[3] jednak na označenie umeleckej literatúry vychádzajúcej z predpokladu, že predstieranie sa chápe ako predstieranie (Schaeffer 2013). V západnej kultúre sa pojem vyvíjal v priebehu storočí v niekoľkých fázach. Z perspektívy súčasnosti sa za teoretické východisko považuje Aristotelova Poetika, najmä kapitola IX, ktorá poukazuje na odlišnosti v prístupe historika a básnika.[4] Kľúčovým pojmom (umeleckej) fikcie však nebol latinský pojem fictio, ale grécky pojem mimézis (Schaeffer 2013, s. p.; Cohn 2009, 24). Na vývin fikcie ako žánru mal vplyv dobový literárny kontext, v období „druhej sofistiky“ najmä grécky román, neskôr stredoveký rytiersky román, ako aj rozmach nových literárnych foriem v období Renesancie a klasicizmu či popularita realistického románu v 19. storočí (v Anglicku v 18. storočí), ktorá priniesla ustálenie pojmu v zmysle nereferenčnosti (por. referenčný). Hoci sa dejiny fikcie vo všeobecnosti prelínajú s vývinom románu,[5] možno ich chápať v prvom rade ako neustálu osciláciu medzi úmyslom klamať a klamstvo iba predstierať (Lavocat 2019, 19-26).

Záujem o teoretické uchopenie fikcie vzrástol najmä v 80. a 90. rokoch 20. storočia v súvislosti s poznatkami analytickej filozofie (teórie rečových aktov Johna Searla) a logiky (teórie možných svetov Saula Kripkeho) v 70. rokoch, či kognitívnych vied v 90. rokoch. Diela literárnych teoretikov a teoretičiek fikcie, okrem iných Umberta Eca ([1979] 2010), Kendalla Waltona (1990), Thomasa Pavela ([1986] 2012), Marie Laure-Ryan (1991), Gérarda Genetta ([1991] 2007), Lubomíra Doležela ([1998] 2003), Dorrit Cohn ([1999] 2009) či Jeana-Marie Schaeffera (1999) predstavovali obrat v dovtedajšom chápaní fikcie a viedli k prehĺbeniu problematických otázok fikčnosti, rerefenčnosti a reflexívnosti (Lavocat 2016, 15). Otázka literárnej pravdivosti a podobnosti fikcie so skutočnosťou bola podnetom viacerých teoretických úvah v rámci fikčnej sémantiky (T. Pavel, L. Doležel, Marie-Laure Ryan, Ruth Ronen).

Jedným z teoretických východísk uvažovania o fikcii v 20. storočí bola kniha nemeckého filozofa Hansa Vaihingera Die Philosophie des Als Ob: System der theoretischen, praktischen und religiösen Fiktionen des Menschheit (Filozofia akoby: Systém teoretických, praktických a náboženských fikcií ľudstva, 1911) ktorý v nej prostredníctvom vedeckých a filozofických pojmov načrtol tézu, podľa ktorej nemôžeme poznať svet; budujeme si preto myšlienkové systémy, o ktorých sa domnievame, že zodpovedajú realite – majú status „akoby“ (Als Ob). Vaihingerova teória v mnohých ohľadoch rezonovala s tézami britského osvietenského filozofa a právneho teoretika Jeremyho Benthama načrtnutými v jeho diele Theory of Fictions (ed. C. K. Ogden, 1932) (Cohn 2009, 19). Hoci sa Vaihinger explicitne nezmienil o literárnych fikciách, niektoré jeho myšlienky, napr. koncept „užitočných fikcií“ (nützliche Fiktionen), našli neskôr uplatnenie v psychoanalýze (Fludernik – Nielsen 2020, 13). Voči Vaihingerovmu chápaniu literatúry v zmysle „akoby“ sa v 50. rokoch vyhranila nemecká filozofka a literárna teoretička Käte Hamburger. V knihe Die Logik der Dichtung (Logika básnictva, 1957) konštatuje, že ak vnímame literárne postavy „jako fiktivní, nezakládá se toto vnímaní na jakoby-strukturě, nýbrž spíše, mohli bychom říci, na jako-struktuře“ (Cohn 2009, 19 – 20; por. Hamburger 1973, 58). Pojem fikcia podľa kritičky bežne označuje dve jasne oddelené oblasti: na jednej strane fikcia podľa nej znamená predstieranie (pretense), ktoré je simuláciou skutočných výpovedí, a charakterizuje nefaktuálny naratív v prvej osobe, na strane druhej fikcia predstavuje vlastnú fikciu (fiction proper), ktorá je simuláciou imaginárnych svetov, a vymedzuje nefaktuálny naratív v tretej osobe. Hamburger považovala za fikčný naratív len druhý prípad, čím z fikcie vylúčila román napísaný v prvej osobe (Schaeffer 2013, s. p.). Logicko-syntaktické argumenty, na ktorých Hamburger postavila svoju teóriu fikcie, neskôr spochybnil Gérard Genette v eseji „Récit fictionnel, récit factuel“ (1991; čes. „Vyprávení fikční a vyprávění faktuální“, 2007).

V 60. a 70. rokoch sa fikcia dostala do pozornosti v súvislosti s radikálnymi myšlienkami Rolanda Barthesa („The discourse of History“, 1967; čes. „Diskurz histórie“, 2007) a Haydena Whitea („The Fiction of Factual Representation“, 1976; slov. „Fikcia faktickej reprezentácie“, 1998), ktorí popierali tradičné rozdiely medzi históriou a fikciou. Vychádzali z názoru, že aj historický diskurz je len imaginárnym výtvorom (Barthes 2007, 824), resp. historický text je literárny artefakt (White [1978] 2009). Poukázali na totožný spôsob konštruovania historických a fikčných naratívov, čím naratívnu históriu stotožnili s naratívnou fikciou (Doležel 2008, 28). Paul Ricœur naopak rozlišuje medzi dvoma typmi naratívu, hoci zdôrazňuje, že ich konfigurácia je totožná (t. j. v jednom aj druhom prípade ide o naráciu) (2004, 13). V diele Temps et récit I (1983; čes. Čas a vyprávění, 2000) upozorňuje na to, že slovo fikcia sa používa v dvoch odlišných významoch, na označenie jednak naratívnej konfigurácie textu, jednak imaginárneho konštruktu, ktorý predstavuje protiklad historického naratívu (2000, 104 – 105). V rámci uvažovania o čase a rozprávaní Ricœur narába s pojmom fikcia v zmysle druhého významu, ktorý zohľadňuje otázku referenčnosti a pravdivosti.[6] Naratologička Dorrit Cohn definuje fikciu v podobnom duchu ako Ricœur ako „literární nereferenčný naratív“ (2009, 15). Súčasne však upozorňuje na to, že takéto chápanie fikcie platí iba v jeho špecifickom žánrovom význame. Fikcia chápaná ako nereferenčný naratív (por. referenčný) znamená, že fikčné dielo nereferuje ku skutočnému svetu, ale samo si vytvára svet, ku ktorému referuje, t. j. fikčný svet.[7] Cohn navrhla charakteristiku fikčných naratívov podľa troch kritérií – označuje ich ako signály fikčnosti –, na pozadí historických naratívov. Považuje za ne synchrónny dvojúrovňový model príbeh/diskurz bez nutnosti referovať mimo textu, špecifickú naratívnu situáciu vyjadrujúcu vedomie postavy (s využitím napr. vnútorného monológu, nepriamej reči a i. ) a rozdvojenie naratívnej inštancie na autora a rozprávača (Cohn 2009, 138 – 163). Signály fikčnosti navrhnuté D. Cohn boli v rámci ďalšieho naratologického uvažovania o fikcii rozšírené o paratextové prostriedky, formulácie typické pre určitý žáner (napr. kde bolo, tam bolo), metafikčný komentár a i. (Fludernik 2021, 16).

Nad tým, čo konštituuje umelecké dielo a utvára jeho špecifickosť v porovnaní s inými typmi naratívov, sa zamýšľal aj Gérard Genette v eseji „Fiction et diction“ (1991; „Fikce a dikce“, 2007).[8] Konštatuje v nej, že „fikční literatura je taková literatura, která se vyznačuje imaginárním charakterem svých témat“ (2007, 23) a odkazujúc na Aristotela navrhuje prekladať mimézis pojmom fikcia v zmysle zobrazenia imaginárnych príbehov (9). Signály fikčnosti, o ktorých sa Cohn zmieňuje, nie sú podľa Genetta výlučnou súčasťou fikcie, pretože ich môžeme identifikovať aj vo faktuálnych textoch (2007, 65 – 66). Na tézu o nemožnosti jednoznačne určiť fikčný/faktuálny status diela nadviazal Tilmann Köppe v štúdii „Die Institution Fiktionalität“ (Inštitúcia fikčnosti, 2014), v ktorej zdôraznil inštitucionálny rámec fikčnosti (jej vnímanie ovplyvňujú variabilné konvencie) a miesto recepcie (Fludernik 2020, 17).

            Prínosom do problematiky fikčnosti bola v posledných rokoch kognitívna literárna veda, ktorá o. i. skúma kogníciu a emócie v procese produkcie a recepcie literárnych textov, využívajúc pritom poznatky kognitívnej psychológie, antropológie, lingvistiky a pod. Spoločným východiskom jednotlivých konceptov v rámci kognitívnej literárnej vedy je teória mysle zaoberajúca sa ľudskou schopnosťou produkovať fiktívne svety, ktorú v anglofónnom prostredí načrtáva napr. dielo Why We Read Fiction. Theory of Mind and the Novel (Prečo čítame fikciu. Teória mysle a román, 2006) Lisy Zunshine a vo frankofónnom najmä dielo Pourquoi la fiction? (Prečo fikcia?, 1999) Jeana-Marie Schaeffera. Obohatením pre skúmanie fikcie je najmä koncept simulácie či imerzie, ktoré majú uplatnenie aj mimo fikcie.

Pragmatický prístup k fikcii vyzdvihuje ľudskú schopnosť imaginácie a predstierania imaginárnych situácií (hra na ako), ktorú načrtáva napr. teória predstierania (game of make-believe) Kendalla Waltona. Aj podľa teórie fikčných svetov Thomasa Pavela považujú čitatelia fikčný svet počas trvania „hry“ za pravdivý.[9] Podľa Jeana-Marie Schaeffera je základom fikcie hravé a zdieľané predstieranie (feintise ludique et partagée).[10] Myšlienku, že fikcia je založená na predstieraní bez úmyslu klamať, pôvodne načrtol americký filozof John Searle[11] v štúdii „Logical Status of Fictional Discourse“ („Logický status fikčného diskurzu“, 1975). Predstieranie, resp. „hra na ako“ odlišuje fikciu od vážne mieneného predstierania (podvádzania), a umožňuje dobrovoľnú a vedomú účasť recipienta (čitateľa) na zdaní skutočnosti. Argument zdieľaného predstierania podľa Schaeffera vylučuje možnosť fikcie ako klamstva, pretože sa opiera o zhodné rozpoznanie povahy fikcie všetkými čitateľmi (alebo prinajmenšom jej väčšiny), a to na základe implicitnej autorsko-čitateľskej dohody.[12] Atribút hravé, ktorým J.-M. Schaeffer charakterizoval predstieranie, kladie zase dôraz na aspekt hravosti vo fikcii. Takto chápaná fikcia je analogická s detskou hrou, t. j. s hypotetickou situáciou, o ktorej jej účastníci vedia, že nie je skutočná. Searlova definícia fikcie ako úmyselného predstierania však podľa niektorých jeho oponentov nedokázala objasniť skutočnosť, že čitatelia recipovali niektoré faktuálne naratívy ako fikcie. Podľa Waltona fikčný zámer nemôže definovať fikciu, pretože fikciou je akýkoľvek predmet, ktorý slúži pri predstieraní ako rekvizita (prop) bez ohľadu na úmysel. Zásadnou je preto skutočnosť, že ide o zdieľaný zámer, ktorý môžu sprostredkovať textové alebo paratextové prostriedky (Schaeffer 2013, s. p.).

Súčasný výskum v oblasti fikčnosti sa zameriava predovšetkým na otázku dištinkcie faktov a fikcie s intermediálnym záberom, ako naznačujú nedávne publikácie, okrem iných Fait et fiction (Fakt a fikcia, 2016), Faktuales und Fiktionales Erzählen (Faktuálne a fikčné rozprávanie, 2015), či Fictionality, factuality, and reflexivity across discourses and media (Fikčnosť, faktuálnosť a reflexívnosť v diskurzoch a médiách, 2021). Aktuálnu reflexiu fikcie ako súčasného kultúrneho artefaktu pre mladých v kontexte moderných technológií ponúka aj súbor štúdií Mondes fictionnels, mondes numériques, mondes possibles: adolescence et culture médiatique (Fičkné svety, digitálne svety, možné svety: adolescenti a mediálna kultúra, 2016). Osobitý prístup k fikcii predstavuje výskum rétorickej fikčnosti, ktorá rozlišuje medzi žánrovým vymedzením fikcie (román, poviedka, film a i.) a fikčnosťou ako typom diskurzu v rámci žánrov a médií. Túto orientáciu v literárnovednom výskume (fikcia ako žáner vs. fikcia vo všeobecnosti), ktorá nadväzuje na tézy Hansa Vaihingera a Käte Hamburger, reprezentujú Henrik Skov Nielsen, James Phelan a Richard Welsh (Fludernik – Nielsen 2020, 18).