Vedecký výskum literárnej komunikácie

V akademickom prostredí sa vo všeobecnosti pripúšťa, že prírodné a technické vedy disponujú systematickejšou metodológiou a objektívnejšími, experimentálne overiteľnými výsledkami oproti humanitným vedám, v ktorých je zjavnejší subjektívny prístup a individuálny názor (sem patrí aj literárna veda). V súčasnej vedomostnej spoločnosti sa však už hovorí aj o objektívnejšom výskume literatúry a literárnej komunikácie, pretože aj do literárnej oblasti už zasiahol empirický a experimentálny prístup, transdisciplinárna metodológia a technické prostriedky.

Začiatky vedeckého výskumu literatúry a literárnej komunikácie sa datujú do druhej polovice 20. storočia, keď sa literárne bádania obohacovali o poznatky a empirické metódy psychológie, lingvistiky a sociológie, vďaka čomu sa pragmatika literatúry rozširovala do širokospektrálneho výskumu literárnej komunikácie. Zároveň aj neliterárne disciplíny začali javiť väčší záujem o literárne procesy a aplikovali na literárnu komunikáciu svoje metodológie. Z týchto vzájomných interakcií a zdrojov, ktoré vo výraznej miere postupne dopĺňala najmä informatika a filozofia, ale aj iné vedecké odbory ako biológia, neurológia či štatistika, sa tvoril interdisciplinárny základ pre vedecký výskum literárnej komunikácie a literatúry. Rozširovanie a zdokonaľovanie vedeckej základne a zvládnutie nových technológií napomohlo vznik laboratórií na experimenty s veľkými vzorkami účastníkov a účastníčok (napríklad Max Planck Institute for Empirical Aesthetics). Vytvárali sa aj medzinárodné vedecké spoločnosti (napríklad International Society for the Empirical Study of Literature) a vznikali časopisy (Scientific Study of Literature), zamerané na odbornú i popularizačnú prezentáciu vedeckého výskumu literatúry a literárnej komunikácie.

Vývin vedeckého výskumu literárnej komunikácie umožnil formovať komplexnejšie teórie, podporené empirickými dátami, a rozšíril metodologickú rôznorodosť i prepracovanosť. Vedecký výskum literárnych javov štandardne zahŕňa: identifikáciu problému, formulovanie hypotéz, generovanie predpokladov, dizajn experimentu, vykonanie experimentu alebo pozorovania, zber zmysluplných dát, analýzu dát, použitie štatistických metód, závery z dát, vysvetlenie výsledkov a prezentovanie výsledkov (Wenning 2007). Tieto výskumné fázy určujú postup kvantitatívneho výskumu na veľkej vzorke účastníkov a účastníčok literárnej komunikácie, ale kognitívny aspekt uvedeného modelu je vhodný aj pre kvalitatívny výskum malej vzorky v dlhšom časovom období. O autentickom, reálne vedeckom bádaní hovoríme, ak zahŕňa širšie uznané i špecifické vedecké praktiky; má jasne stanovený objaviteľský postup, ktorý prináša nové poznatky alebo náhľady; na projekte spolupracuje tím výskumníkov a výskumníčok; výsledky rozvíjajú doterajšie poznanie a výskum možno zopakovať a overiť, pričom výskumné zistenia majú istý spoločenský a (inter)disciplinárny prínos (Auchincloss a kol. 2014).

Napriek určitej štandardizácii vedeckých metód výskum neraz prekračuje dovtedajšie hranice, pretože riešitelia a riešiteľky už nemusia natoľko zápasiť s metodológiou, ale môžu sa zamerať aj na nové hľadiská a témy bádania.

Vo výskume literárnej komunikácie dominujú projekty recepcie literatúry spôsobom close reading (je to pozorné a detailné čítanie, pri ktorom sú čitateľ/čitateľka sústredení na interpretáciu textu spolu s jeho formálnou analýzou) alebo distant reading (tu ide aplikovanie počítačových nástrojov a metód na literárny text, pričom vstupné i výstupné dáta sa uchovávajú vo veľkých digitálnych bankách a knižniciach). Príkladom distant reading je rozsiahly kvantitatívny výskum narativity pomocou učiacich sa algoritmov. Algoritmy umožňujú kvantifikáciu, charakteristiku a kategorizáciu zvolených vlastností textu, akými sú ich kognitívne, estetické, tematické, symbolické alebo sémantické kvality. Ďalšou fázou výskumu, podmienenou využitím digitálnych knižníc a dátových bánk, sú komparácie väčších súborov textov a čitateľskej recepcie, pričom sa kladie dôraz na vhodnosť a kompatibilitu analyzovaných čŕt pôvodne nekompatibilných, rôznorodých literárnych a recepčných zdrojov, čím sa postupne buduje pevnejšia, sofistikovanejšia a všeobecnejšia základňa výskumu literárnosti a literárnych javov. Vzhľadom na slovenskú tradíciu Mikovej školy, ktorá však nedosiahla fázu experimentálnych projektov, možno spomenúť posun práve týmto smerom vo výskumoch percepčných kvalít štýlu. Martin Siefkes (2017) najprv zaznamenáva rolu sémantických lingvistických a textových komponentov v literárnom štýle, ale následne sa sústreďuje hlavne na „zmeranie“ účinkov týchto textových prvkov a aspektov pri čitateľskej percepcii štýlu, vďaka čomu predostiera empiricky relevantnejší spôsob kategorizácie estetických kvalít literárneho textu.    

Rozvíja sa teda aj skúmanie čitateľských charakteristík. Patrí sem čitateľské pozadie (reader background), ktoré zahŕňa nielen široký komplex vlastností, motivácií, skúseností a vzdelania čitateľa/čitateľky, ale aj jeho/jej sociálne a materiálne prostredie či situačné očakávania a požiadavky. Význačným výskumným objektom je tu vtelesnenie/embodiment a emócie a empatia v literárnych procesoch. Vtelesnené a enaktívne, dynamické  literárne procesy sú kľúčové pre zistenie a vysvetlenie toho, ako sa prepája chápanie jazykových výrazov s estetikou, literárnosťou textu.  Výskum čitateľských charakteristík sa neustále prehlbuje, čo jednak podporuje korigovanie starších i vznik nových teórií čitateľskej typológie, ale tiež umožňuje presun pozornosti smerom k autorovi/autorke. Špecifickým predmetom bádania je napríklad potvrdzovanie alebo vyvracanie literárnej intuície autora/autorky, čo sa týka jeho/jej výberu konkrétnych štylistických prostriedkov za istým cieľom. Na autorskú doménu sú zamerané aj experimenty aplikovanej teórie literárnosti, ktoré sa uskutočňujú najmä na základe tvorby textov podľa zadaných kritérií zväčša žánrového písania.

Vtelesnené simulačné procesy si vyžadujú brať do úvahy aj empirický zreteľ. Empíria v aktuálnom výskume metafory a obrazotvornosti sa presadzuje cez rôzne dizajny. Výskum môže byť postavený na protokoloch kvalitatívnej analýzy, opiera sa o súbor písomných odpovedí respondentov alebo využíva počítačové jazykové programy rôzneho druhu či zdieľa údaje z digitálnych repozitárov. Tieto výskumy jednak odkrývajú univerzálne kognitívne postupy a procedúry, ktoré sú kultúrne nezávislé, ale zároveň dáta môžu presnejšie identifikovať kultúrne odlišnosti.

S empíriou sa spája aj literárna prax. Hoci Lena Wimmer a kol. (2021) argumentujú, že ich experimenty s čítaním fikčného rozprávania, nefikčného rozprávania a nefikčného textu nepotvrdili zlepšenie sociálnej a morálnej kognície čítajúcich, Mark Bracher a kol. (2019) vytvorili pedagogiku na kultivovanie súcitu literatúrou (Compassion-Cultivating Pedagogy) a podľa ich výsledkov sa tí študenti a študentky, ktorí/ktoré patrili do tried, kde sa vyučovalo novou metódou kultivovania súcitu literatúrou, zlepšili v sociálnej kognícii a zvýšil sa ich súcit voči spoločensky stigmatizovaným skupinám. Naopak, v triedach s konvenčným vzdelávaním k zlepšeniu nedošlo. Tieto zistenia ústia do argumentu, že pedagogika môže výrazne ovplyvniť to, či literárna komunikácia prispeje alebo neprispeje k sociálnej spravodlivosti. Na úlohu pedagogiky nepriamo poukazuje aj pozorovanie 14 až 15-ročných čitateľov a čitateliek v projekte Lotty-Sofie La Rosy a Aku-Villa Lehtimäkiho (2021), ktorí dospeli k argumentom, že v súvislosti s čitateľským „ponorením“ sa do literárneho rozprávania nezáleží na médiu, v akom je literatúra vnímaná (tlačená kniha, elektronická kniha alebo audiokniha), ale prediktorom je motivácia čítajúcich mladistvých. Tento výskum ilustruje vysoko aktuálny trend analýzy čítania u mladších generácií v kontexte virtuálnej reality a podľa modalít čítania v súvislosti s tým, či sa recipuje tlačený alebo digitálny text.

Pokroky vo vedeckom výskume literárnej komunikácie si vyžadujú rozvinúť aj výchovu mladej generácie literárnych vedcov. Osvedčilo sa inquiry teaching, čo znamená aktívne učenie sa prostredníctvom formulovania otázok v záujme praktického riešenia problémov a scenárov, ktoré sú prepojené s reálnym životom. Študenti a študentky sú v rámci vyučovaného predmetu alebo kurzu priamo zapojení/é do výskumných projektov a experimentov v takej miere, aby mohli uspokojovať svoju zvedavosť, získavať skúsenosti a zručnosti a v konečnom dôsledku si urobiť predstavu, čo všetko si vyžaduje vedecké skúmanie literatúry a zároveň čo prináša pre spoločnosť. Nezanedbateľným zámerom inquiry teaching je aj zapojenie študentov a študentiek do širšej vedeckej komunity prostredníctvom konferencií a publikácií, aby si zvykali na vedecký ohlas a získali povedomie, že aj ich prácou sa buduje a formuje literárna veda ako veda.

Vedecký výskum literárnej komunikácie a inquiry teaching potrebujú kvalitnú výskumnú infraštruktúru. V prípade, že inštitúcia alebo univerzita ju nemá na dostatočnej úrovni, riešením je spojenie viacerých pracovísk a spolupráca viacerých tímov. Čím je integrácia inštitúcií a škôl širšia, tým sa formujú rozsiahlejšie, respektíve paralelné projekty, ktoré si síce vyžadujú kvalitné riadenie, ale zároveň sa do výskumu môže zapojiť väčšia odborná a študentská základňa z rôznych vedných oblastí. Takýmto spôsobom sa vylepšuje metodológia a rozširuje sa rozsah riešenia výskumných problémov, čo prospieva aj spoločenskej praxi, lebo vo výskume je vďaka tomu čoraz viac prítomný aj reálny spoločenský život. Aktuálnym príkladom sú výsledky projektov skúmajúcich zmeny v literárnej komunikácii počas covidovej pandémie (Kukkonen – Østby 2022), kam patrí aj online vyučovanie literatúry. Akútnou výskumnou výzvou je prienik umelej inteligenciie (Chat GPT) do literárnej komunikácie.