Tvorivosť metafory

Rozširujúce sa výskumy figuratívneho jazyka, uplatňovaného v umení, ale tiež v bežnom živote, nemôžu obísť otázku tvorivosti metaforického myslenia. Formovanie, vyjadrenie a pochopenie obrazných procesov a ich produktov má svoju kognitívnu, lingvistickú, psychologicko-sociálnu a kultúrnu stránku. Výskumy sa preto zameriavajú na analýzu tvorivosti ako procesu i konečného produktu, na vlastnosti a funkcie tvorivosti pri využití metafory a obrazného vyjadrovania, emergenciu metafory, na spôsoby reprezentácie (vyjadrenia či predvedenia) metafory, jej multimodálnosť a medzimodálnosť (napríklad pri inscenovaní textu; pri spievaní a zároveň tanečnom stvárnení piesne) a tiež na metaforickú tvorivosť pri dosahovaní cieľov a riešení problémov v umeleckej i neumeleckej oblasti. Zásadné zistenie a zároveň hlavný stimul ďalších výskumov tkvie v tom, že metaforická tvorivosť dodáva ľudskému mysleniu emergentnú kvalitu. Napriek rôznym zameraniam a úlohám vo výskume metaforickej tvorivosti na rôznych úrovniach a s rôznou metodológiou, sa zároveň pracuje aj na určení kľúčových konceptov a budovaní všeobecného modelu pre integrovaný prístup k výskumu metafory a tvorivosti.

Skúmanie produktov metaforickej tvorivosti sa zameriava na metaforu a metonymiu v tvorivých objektoch, diskurzoch, predstaveniach a performanciách. Napríklad knižné dielo ako finálny tvorivý produkt je výsledkom činnosti autora, editora, vydavateľa, sponzora, ale do literárnej komunikácie patrí aj čitateľ, kritik, literárny historik, učiteľ, knižničný pracovník atď. Na úrovni uvedených aktérov možno sledovať, ako súbor procesov produkcie, interakcie a dohadovania (napríklad ustaľovanie významov metafor v básni) ústi do tvorivého výsledku. Tento proces sa sleduje ako „prúd“, skúma sa, prečo a z akých zdrojov vzniká, ako sa udržiava a ako sa rozvíja.

Rozlišuje sa medzi sémantickou, textovo-diskurzívnou a kontextuálnou analýzou metaforickej tvorivosti (Kövecses 2010; Semino 2008). V rámci sémantickej domény sa skúmajú originálne metafory, kreatívne adaptácie konvenčných metafor a tiež tvorivé spracovanie vstupných domén metafory. Výskumy metafory môžu byť akontextuálne i kontextuálne. Textovo-diskurzívny prieskum posudzuje celkovú textovú obraznosť, jej skladbu a charakteristiky, sleduje (intertextuálnu) interakciu určitého diskurzívneho typu či metaforického modelu s inými diskurzívnymi a tvorivými stratégiami (akou je napríklad humor), štýlmi a módmi. Zameranie na (re)kontextualitu sa venuje vplyvu kultúrnych a sociálnych faktorov na tvorivosť i adaptáciám metafor do nových kontextov a žánrových polôh. Metaforické výrazy často na seba nadväzujú, odkazujú, rozširujú a mixujú sa v kontinuitnom priebehu, pričom kontext sa môže meniť. Inovatívna rekontextualizácia už známych a bežných konceptov vedie k novým tvorivým stratégiám a výtvorom a zmena modusu (spôsobu vyjadrenia alebo predvedenia) metafory obohacuje skúsenosť, pomáha uvedomiť si, ako špecifický modus nesie i vyvoláva špecifický pocit, význam alebo činnosť. Tieto faktory podporujú komplexné vytváranie metaforického obrazu a významu, aj keď nikdy nie úplného a nemenného. Avšak celostná, holistická perspektíva spätne napomáha dynamickú, operatívnu kognitívnu analýzu multimodálnych reprezentácií.

Výskumné úrovne sa štiepia na osobitné projektové programy, ale navzájom sa ovplyvňujú, preto pri praktickom výskume treba mať na pamäti všetky dimenzie metaforickej tvorivosti.

Pozornosť sa sústreďuje na tri hlavné domény tvorivosti: adaptáciu, flow (prúd) a emócie. Originalita je väčšinou zahrnutá v doméne adaptácie. Pod adaptáciou sa rozumie novosť, originalita podmienená či podporená kontextuálnymi faktormi, akými sú napríklad modus alebo žáner. To znamená, že tvorivé procesy aj produkty sa síce vždy vyznačujú nečakanými, inovatívnymi vlastnosťami, ale zároveň by mali vyhovovať, adaptovať sa na zadania, obmedzenia a kontexty, ktoré vyplývajú a súvisia s dôvodom, kvôli ktorému vlastne vznikli (porov. Stenberg – Lubart 1999, 3). Tvorivosť (metafory) je väčšinou komunikačno-diskurzívnym výsledkom, podieľa sa na nej nielen autor so svojimi predstavami, ale tiež príjemca v jeho „vlastnom svete“ a mysli.

Pri zdôrazňovaní kontextu a komunikácie však netreba zabúdať ani na emergentné javy. Sú nenahraditeľnou súčasťou druhej domény tvorivosti, ktorou je tzv. flow (prúd). Flow sa objavuje pri pozitívnom nastavení mysle, keď mentálna alebo aj fyzická činnosť plynie temer automaticky, bez námahy, ale zároveň pri vysokej koncentrácii človeka. Vykonávaná činnosť môže byť aj zložitá, bolestivá či riskantná, ale i vďaka tomu sa do tvorivého procesu dostávajú novátorské a objavné javy a prvky (Csikszentmihalyi 1996, 110). Pre žiadúcu inovatívnosť metaforických procesov sú kľúčové nevedomé aktivity, ktoré umožňujú emergenciu, kvalitatívne „skoky“ v procesoch, a nielen postupný vývin, ktorý je výsledkom deliberatívneho (zámerného) vedomého rozhodovania (por. Hanák – Mikušková – Čavojová 2013). Zástancom nezámernej, automatickej emergencie metafory počas stavu „flow“ je Raymond Gibbs (Okonski ‒ Gibbs ‒ Chen 2020), ktorý pracuje s hypotézou, že zdrojová a cieľová doména metafory sú izomorfické. Na druhej strane, Gerard Steen odmieta rovnocenné chápanie zdrojovej a cieľovej domény a vo svojej teórii zámernej, deliberatívnej metafory (deliberate metaphor theory – DMT) považuje zdrojovú domému za referenčný bod pre cieľovú doménu, čím ich medzi sebou viac diferencuje (Steen 2017, 281). Obaja vedci majú pre svoje tvrdenia aj empirické argumenty, čo naznačuje zložitú architektúru metaforickej kognície.

Treťou vyzdvihovanou oblasťou tvorivosti sú emócie. Sú dôležitým motivačným faktorom metaforickej tvorivosti, ale podieľajú sa aj na interpretácii metaforických výrazov. Tvorivosť metafory má potenciál meniť city, pocity a vnemy (Gibbs ‒ Cameron 2008).  

Rôzne zamerania a úrovne výskumu tvorivosti metafory prepája proces perfomancie. Je to akt, keď metafora vzniká v rámci istého diskurzu a prebieha a napreduje ako emergentný, dynamický jav v kontexte (Gibbs ‒ Cameron 2008; Jensen ‒ Cuffari 2014). V procese performancie funguje metafora ako vtelesnený a enaktívny výkon. Vtelesnená skúsenosť v metaforicite je simulovateľná, opakovateľná, preto má aj kultúrnu dimenziu, dokonca môže byť kultúrne konštituovaná (Gibbs 2006, 37). Napríklad pri tanci alebo hre sú vtelesnená a kultúrna performancia prepojené. Pod enaktívnosťou, ktorá je druhým hlavným rozmerom metaforickej performancie, rozumieme myslenie ako práve uskutočňovanú činnosť  (Gibbs 2006, 265), dynamickú interakciu medzi človekom a prostredím, keď prebieha súhra rôznorodých multimodálnych, multisenzorických a kinetických podnetov, procesov a skúseností. Enaktívnosť znamená aktívnu účasť na istej úlohe, nielen pasívne prijímanie informácií. Zapájajú sa v nej imaginatívne, inferenčné a emočné kognitívne kompetencie. Metaforická performancia má preto potenciál meniť svojho nositeľa aj jeho okolie. Aj literárna komunikácia je enaktívnou činnosťou minimálne v tom zmysle, že čitateľ nielen „dostáva“, ale aj spracúva a interpretuje text v rámci svojho mentálneho aj fyzického sveta, a tiež v interakcii s aktuálnou externou situáciou. Jeho individuálny kultúrny výkon podlieha porovnávaniu s výkonmi ďalších účastníkov komunikácie a v závislosti od ich dohovoru dochádza alebo nedochádza k inovatívnym zmenám v kultúrnej tradícii a na spoločenskej úrovni.

V estetickej recepcii môže metafora pritiahnuť pozornosť a „rozochvieť“ príjemcu, ale jej kognitívnou funkciou je autorsky vyjadriť a recepčne si uvedomiť vnem (emóciu) alebo význam, ktorý nedokážeme formulovať bez použitia obrazných prostriedkov. Formulačné a komunikačné problémy sa vyskytujú bežne v rôznych každodenných situáciách a metafory sú ich tvorivým riešením na verbálnej úrovni, ale i v neverbálnych oblastiach.