Marinizmus
Ekvivalent pojmu v iných jazykoch
Marinismus (D)
Marinism (En)
Explikácia pojmu
Pojem
marinizmus (pôvodne marinismo, po taliansky) označuje básnický štýl typický pre
barokový literárny smer, ktorý sa uplatnil v lyrike a dráme. Pripomína
španielsky gongorizmus,
francúzsku préciosité, alžbetínsky euphuizmus, no predstavuje osobitý literárny jav
talianskeho pôvodu. Skôr ako o ozajstnej literárnej škole by sa dalo
hovoriť o akejsi tendencii vkusu. Tento pojem sa často používa ako rovnocenný
pojmu konceptizmus a secentizmus. Jeho názov je odvodený od mena
najznámejšieho básnika v čase baroka Gianbattista Mariniho, ale zahŕňa aj
básnickú tvorbu Mariniho súčasníkov a taktiež básnikov, ktorí tvorili pred ním.
Hlavným znakom marinizmu je odmietanie jednoduchosti a šablónovitosti talianskej
klasickej básnickej tvorby, odmietanie petrarkizmu a básnickej tradície 16.
storočia (Anonym 2006, 1431). Usiluje sa obnoviť poéziu hojným využívaním
básnických rétorických prostriedkov s cieľom zdôrazniť zmysel pre zázračno,
vyvolať zvláštnu atmosféru, vzbudiť údiv.
Z jazykového hľadiska Marino nedodržuje verne pravidlo
zachovania čistoty toskánčiny zo 14. storočia zavedené Pietrom Bembom, ktorej
vzorom v básnickej tvorbe bol Petrarca, ale uprednostňuje tendencie rozšírené v
druhej polovici 16. storočia u autorov ako Torquato Tasso, ktorí obohacovali
jazyk používaním novotvarov, vulgarizmov a nárečových prvkov. Kým petrarkizmus
uznával ako vzor výlučne Petrarcovu poéziu, marinizmus čerpá inšpiráciu z odlišných
literárnych zdrojov (Badini Confalonieri, 36).
Podmienky pre zrod marinizmu sa pripravili už v 16.
storočí, keď sa autori postupne vzďaľovali od petrarkizmu neskororenesančnej a
manieristickej literatúry. V tomto období považovali najmä Torquata Tassa za
autora, ktorý mohol čo najúspešnejšie súperiť s Petrarcom. Vynikol svojím
rétoricky vysoko prepracovaným štýlom, s využívaním extrémne vyhrotených
výrazov, hyperboly, veľkolepých, udivujúcich, originálnych obrazov, so
schopnosťou vymýšľať zápletku, ktorá podnecuje zvedavosť a vyvoláva atmosféru
fantastična. Používanie uvedených štylistických prostriedkov a vypäté technické
majstrovstvo sú typické pre tzv. konceptizmus. Autori, ktorí tvorili v duchu
konceptizmu, tvoria v 16. storočí pomerne heterogénny celok, ktorý sa vyznačuje
snahou tvoriť literatúru tak, aby formálna stránka prevažovala nad obsahovou a
pred rovnováhou a harmóniou klasicizmu dávali prednosť výrazovej slobode a
nedodržiavaniu pravidiel.
Marino si uvedomoval, akú dôležitú úlohu zohráva v
procese utvárania barokovej literatúry. V úvode k básnickej zbierke La lira (Lýra) z
roku 1614 sa predstavil ako „hlava vlastného štýlu“. V 17. storočí je viac než
marinizmus rozšírený pojem marinisti, ktorý odkazuje na imitátorov
Mariniho štýlu. Prvý raz tento pojem zaznamenali v liste Tommasa Stiglianiho z
roku 1636, ktorý sa veľmi ostro a odmietavo vyslovil na adresu tohto básnického
štýlu. V recenzii k eposu Adone označil Marina za „zakladateľa“ a „hlavu“
básnenia s nadmerným využitím metafory, ktorý mal veľa nasledovníkov, jeho
súčasníkov, ktorých nazývali marinisti a ktorí tento štýl ešte viac degradovali
(Badini Confalonieri 35). Podobne odmietavá bola koncepcia marinizmu, nazývaná „scuola
marinesca“ a chápaná v zmysle manieristickej imitácie bez výnimočnosti a
originality pôvodného štýlu, ktorá sa rozšírila predovšetkým v nasledujúcom
storočí a fungovala až do začiatku 20. storočia, pričom na seba zobrala
negatívnu nálepku nevkusnej estetiky, príklad úpadku umenia 17. storočia.
Takáto negatívna predstava o marinizme sa zaužívala a
zovšeobecnela, čo prispelo k tomu, že marinizmus začal byť stotožňovaný s
pojmami ako gongorizmus,
euphuizmus,
secentizmus, konceptizmus a alžbetínska metafyzická poézia, z ktorých sa
prakticky stali jeho synonymá. Toto stotožnenie je dôsledok v zásade chybného
zjednodušenia. Nemôžeme jednoducho stotožniť marinizmus s barokovou poéziou ako
takou. Všetky uvedené štýly z obdobia baroka majú niektoré spoločné prvky,
ale každý má aj svoje typické znaky. Ak porovnáme marinizmus
s metafyzickou poéziou Johna Donna, všimneme si, že napríklad John Donne
rád prekvapoval svojich čitateľov tým, že vnášal do poézie prvky, ktoré
narúšali zaužívaný poetický kánon. V básnických obrazoch používal
predmety, ktoré neboli považované za poetické, pretože boli priveľmi škaredé
alebo prozaické ako napríklad červy a blchy alebo čerpal pojmy
z oblastí, ktoré sa nepovažovali za rafinované ako mechanika a rôzne
svetské činnosti. Naopak Marino vytváral obvyklé básnické obrazy, ako obraz
slnka, mesiaca, hviezd, kvetov vtákov, zlata, striebra a drahých kameňov.
Autor vyvolával u čitateľa údiv neobvyklými spojeniami týchto prvkov, pri
opise ktorých zvýrazňoval ich menej podstatné vlastnosti alebo kombinoval
prídavné mená s podstatnými menami prekvapivým spôsobom. (Priest 1971, 107 – 108).
Fakticky je možné ľahko doložiť, že básnici súčasníci
Marina ako Angelo Grillo, Guido Casono, Tommaso Stigliani a ďalší používali
nadmieru metaforický štýl vo väčšej miere a ešte skôr ako Marino. Aj napodobňovanie
Tassovho štýlu a tematiky v antipetrarkistickom duchu nie je výlučne Marinovým
prístupom, stretáme sa s tým už začiatkom 17. storočia.
Bibliografia
Anonym. 2006. „Marinismo.“ Encyclopedia of Italian Literary Studies, eds. Gaetana Marrone – Paolo Puppa, 1431. London: Routledge.
Badini Confalonieri, Luca. 1988. „Marinismo.“ Grande Dizionario Enciclopedico Utet. Torino: Utet, 35 – 36.
Priest, Harold. 1971. „Marino and Italian Baroque.“ The Bulletin of the Rocky Mountain Modern Language Association, 25, 4: 107 – 111.