Manierizmus

Pojem manierizmus je odvodený z francúzskeho slova „manière“, ktoré v období skorého stredoveku označovalo spôsob, ako sa správať v spoločnosti. Tento výraz sa objaví opäť v 16. storočí v talianskom kontexte ako „maniera“ (Shearman 1990 [1967], 17), konkrétne v diele historika umenia Giorgia Vasariho, ktorý ho používa v dvoch významoch. Označuje jednak štýl umelca a potom situáciu, keď umenie stráca priamy vzťah s prírodou a mení sa na vyprázdnený, vyumelkovaný, čistý akademizmus (Weise 1975, 22). Tento negatívny význam maniery bol rozšírený najmä v 17. a 18. storočí a označuje veľkú časť umenia druhej polovice 16. storočia, ktoré bolo považované za úpadkovú formu klasického renesančného umenia (Eco 2017).

Začiatok obdobia manierizmu sa zvykne spájať s rokom úmrtia Raffaella (1520) a za jeho koniec býva považovaný rok 1585, keď Annibale Caracci vniesol niektoré novinky do koncepcie umenia. Užší okruh literárnych vedcov považuje toto obdobie ako neskorý prejav renesancie, v podstate ako jej dekadentnú fázu a manierizmu tak odopiera samostatnosť a originalitu. Je pravda, že väčšina odbornej komunity uznáva manierizmus ako osobitý literárny jav, no kritici sa nevedia zhodnúť na jeho periodizácii. Najviac prijateľné sa zdá byť rozdelenie obdobia manierizmu na prvé obdobie (ca. 1520-30), stredné (ca. 1530-50) a neskoré obdobie (ca. 1550-85) (De Girolami Cheney 2004 [1997], XXV).

Literárna kritika sa začala zaoberať manierizmom iba pomerne nedávno, v dvadsiatych rokoch 20. storočia predovšetkým zásluhou Maxa Dvořáka z Viedenskej školy. V štúdii z roku 1920 a uverejnenej posmrtne roku 1928 spracoval štúdie a myšlienky Waltera Friedlaendera, ktorý vnímal manierizmus v pozitívnom svetle ako “skrytý manierizmus” a zároveň negatívne v zmysle “antiklasicizmu” (De Girolami Cheney 2004 [1997], XXVII). Podobne ako ďalší nemeckí kritici aj Friedlaender nachádzal istú príbuznosť medzi súčasnými umelcami a talianskymi manieristami z druhej polovice cinquecenta, z doby vyznačujúcej sa pocitom “duchovnej katastrofy” a “zdanlivého chaosu”. Táto koncepcia sa ustálila v nasledujúcich desaťročiach ako európska historiografická kategória európskeho významu, aby vysvetlila štylistickú premenu, ku ktorej došlo vnútri renesančného klasicizmu. (Raimondi 1975, 52). Napriek tomu, že diskusia o manierizme stále prebieha a ozývajú sa hlasy nesúhlasu, manierizmus už nie je chápaný výlučne ako úpadkový jav, ale ako akýsi nový zrod individuálnej obrazotvornosti umelca, ktorý odmieta klasické normy. Najvýznamnejší predstavitelia tohto smeru v maliarskom umení sú Michelangelo, Tintoretto a predovšetkým El Greco; v literárnej oblasti Torquato Tasso, François Rabelais, William Shakespeare a Miguel de Cervantes (Eco 2017).

Dvořákovu hypotézu prijímajú aj iní kritici, napríklad aj Arnold Hauser, ktorý charakterizuje manierizmus ako umelecký výraz politickej, ekonomickej a intelektuálnej krízy, ktorá postihla západné krajiny v 16. storočí (Tuinen 2023, 26) a ako prvý prejav moderného umenia, ktoré sa vyznačovalo oddelením reálna od ideálna a jeho esenciu vystihla smiešna a zároveň vznešená postava Dona Quijota (tamže).