Makarónsky žáner

Makarónsky spôsob vyjadrovania pôvodne slúžil ako nástroj na farbisté vyjadrenie literárnej paródie a spoločenskej satiry. Prvé zrelé makarónske literárne svedectvá majú taliansky pôvod. Pochádzajú z konca XV. Storočia, z hľadiska lexiky sa v nich miešajú prvky ľudovej reči a latinčiny, kým morfológia, metrika a syntax napodobňujú vo veľkej miere latinčinu.  Makarónčina mala predovšetkým zňevažovať vznešenosť latinčiny, lepšie povedané humanistickej novej latinčiny, ktorá v tých časoch fungovala ako všeobecný vedecký jazyk a bola predmetom štúdia súdobých učencov.

Podľa rôznych slovníkov a encyklopédií sa pôvod slova odvodzuje od diela Macharonea Michela di Bartolomea degli Odasi (ktorý je známy aj so svojím humanistickým menom ako Tifi Odasi alebo Typhis- Tifetus Odaxius). V názve svojo diela použil meno cestovín, ktorým sa v Benátsku hovorí “maccarona”. Keďže makaróny jedia tí najchudobnejší, makarónsky spôsob vyjadrenia označuje nízku tonalitu vyjadrovania a vzťahuje sa k ľudovým námetom, ktorých cieľom je vysmievať sa obyvateľstvu vyššej kultúrnej a spoločenskej triedy. Podľa iných výkladov slovo “makarónsky” prináleží kuchárom z kláštorov a ich komolenej latinčine, ktorej sa vysmievali humanisti.

Mnohí odborníci spochybňujú prvenstvo Michela di Bartolomeo degli Odasi a kladú do popredia jeho súčasníka, istého Corada a jeho dielo Tosetea. Okrem tohto sporu o zrode makarónskej tvorby, ktorý sa ešte definitívne nevyriešil, mali by sme pripomenúť, že okrem dvoch uvedených autorov pochádzajúcich z Padovy, môžeme nájsť priebehu 15. storočia a v predchádzajúcich storočiach príklady podobných skladieb aj v iných talianskych mestách. V týchto prípadoch ide skôr o príležitostné skladby, ktoré nedosiahli literárnu úroveň e nemôžu byť základom pre vytvorenie nového žánru. Pripomíname početné príklady stredovekej burlesknej literatúry ako frašky a sermons joyeux, satirické študentské piesne, medzi najznámejšie patrí Carmina Burana. Literárna obec sa zhoduje na fakte, že makarónsky štýl dosiahol literárnu úroveň v diele Baldus Teofila Folenga, ktorým sa inšpirovali autori z celej Európy a ktorý vytvoril základ pre vytvorenie skutočného literárneho žánru. Tento epos bol súčasťou širšieho korpusu textov v makarónskej latinčine Maccheronee (Macaronices libri, Opus macaronicorum), ktorého prvé vydanie pochádza z roku 1517 a posledné vydanie vyšlo po smrtia autora roku 1552. V rôznych prevažne anglosaských slovníkoch a encyklopédiách termínu makarónsky jazyk prislúcha širší význam viacjazyčnej poézie. Takýto výklad je nesprávny, pretože základnou vlastnosťou makarónskeho jazyka nie je poskytovať  výraz pre multikultúrne prostredie, ako to býva v prípade viacjazyčnosti, ale je tu prítomný jasný zámer parodovať jazyk spoločensky vyšších tried a jazyk vedeckých kruhov.