Euphuizmus

Euphuizmus je mimoriadne elegantný a prepracovaný dvorský literárny štýl bohatý na rétorické figúry a silne ovplyvnený talianskym a španielskym manierizmom. Týmto pojmom sa zvykne označovať anglická baroková literatúra vo všeobecnosti. Euphuizmus pripomína španielsky gongorizmus, francúzsky preciózny štýl, taliansky marinizmus, ale anglická verzia sa vyznačuje niektorými osobitými znakmi.

Názov literárneho štýlu je odvodený od románu Euphues: the Anatomy of Wit (Eufeus: Anatómia dôvtipu) od Johna Lylyho z roku 1578, po ktorom nasledovalo jeho pokračovanie Euphues and his England (Eufeus a jeho Anglicko). Literárna kritika zvykne hľadať vzor, ktorým sa inšpirovali prví Euphuisti, v spisoch španielskeho mnícha Antonia de Guevaru, ktoré boli preložené do angličtiny v rokoch 1574 až 1578. V skutočnosti nebolo preukázané, že by euphuizmus priamo čerpal z týchto preložených textov. Vyznačujú sa výnimočne extravagantným štýlom, ale nezdajú sa byť veľmi odlišné od rôznych iných dobových anglických textov napísaných v ozdobnej próze. V Anglicku je možné nájsť príklady manieristicky ladených textov už z obdobia pred Lylyho románom Eufeus, avšak až tomto románe sú znaky manierizmu koncentrované a využité originálnym spôsobom tak, že sa stali základom pre vznik školy nového štýlu (Gosse 1911, 900).

Morris W. Croll odmietol spájať pôvod euphuizmus s de Guevarom, označil ho ako prejav stredovekej tradície komplexnej a zložito štruktúrovanej prozaickej tvorby, ktorá pokračovala aj v 16. storočí. Croll presvedčivo obhájil stredoveký pôvod euphuizmus, ale podľa Ringlera (1938, 678) nie je možné dokázať, ako sa zo stredovekých vzorov dospelo k jedinečnej podobe euphuizmus, ktorá sa vyznačuje prísnou formálnou štruktúrou, bohatstvom učených podobností a tajomných narážok.

Euphuizmus zaznamenal mimoriadny úspech na dvore kráľovny Alžbety, stal sa módnou záležitosťou a mnohí sa ho usilovali napodobniť. Hoci trvanie tejto módnej vlny bolo pomerne krátke, ohraničené rokmi 1570 až 1590, viaceré výskumy dokazujú pretrvávanie tejto štýlovej tendencie v tvorbe početných autorov anglickej modernej literatúry minulých storočí až po súčasnosť. (por. Kesson 2014).

Morris Croll je autorom už klasickej definície euphuizmu, ktorú vyslovil v úvode k románu Eufeus vydanom v roku 1916. Podľa Crolla hlavným znakom štýlu je ustavičné používanie troch rétorických schém, ktoré sa vyznačujú osobitými zvukovými efektmi a pôsobia ako akási zvuková ozdoba. Tieto rétorické figúry majú podobné vlastnosti. Isokolon spočíva v rozdelení súvetia na dve a viac častí s totožnou syntaktickou štruktúrou, šírkou a rytmom. Parison, paralelné usporiadanie zodpovedajúcich gramatických členov, ktoré idú jeden za druhým. Paramoion, zvuková podobnosť paralelných častí súvetia v podobe aliterácie, asonancie, konsonancie alebo rýmu. Tieto tri rétorické prvky a potom predovšetkým paronomasia alebo aliterácia sa využívali s cieľom prepojiť dôležité súvisiace slová. Nasledujúca veta prináša príklad využitia euphuizmu: „Heere, yea, heere Eufhues, maiste thou see not the carued visarde of a lewde woman, but the incarnate visage of a lasciuious wanton, not the shaddowe of loue, but the substaunce of luste“ (Saccio 1969, 40 – 41).

Ďalšie typický znaky sú podľa Georgea Huntera (1962, 265) okrem parisonu opakovanie slov a opakovanie zvukov, používanie porekadiel a rétorických otázok, nakoniec výskyt podobností, ktoré čerpajú z prírody, skutočných ale aj vymyslených autorom.

K ďalším významným príspevkom k tejto téme patrí obrana euphuizmu Johna Barisha (1956), ktorý ho definoval ako štýl, v ktorom sa často využíva prostriedok protirečenia. Protirečenie nie je len hlavným rétorickým prostriedkom Lylyho štýlu, ale samotný štýl sa riadi logikou protirečenia. Myšlienky sú usporiadané tak, že výklad odzrkadľuje rozdelenie textu podľa rozličných spôsobov, nielen preto, aby si časti navzájom protirečili, aj preto, aby jednoducho plynuli vedľa seba a neprotirečili si, môžu byť postavené proti sebe, no navzájom sa nevylučovať, jedna časť môže dopĺňať druhú a tak ďalej. Výsledkom je pohľad na veľmi rozdrobenú skutočnosť, ale mimoriadne logicky usporiadanú (Saccio 1969, 42).

Podľa Gossa (1911, 899) je pre porozumenie euphuizmu najdôležitejšie uvedomiť si, že autori pri písaní mysleli predovšetkým na ženské publikum. Vynaliezavosť pri predstavovaní situácií a neobvyklých obrazov mala zaujať ženské publikum hravým spôsobom. Mali mať pocit, že sa pri čítaní namiesto nudného učenia zabávajú. Tým by sa vysvetľovalo prečo sa tento štýl stal rýchlo známym a úspešným a nielen že dominoval na anglickom dvore počas dvoch dekád, no tešil sa veľkej popularite aj v ďalších desaťročiach. Krajné prejavy euphuizmu vyvolali kritické ohlasy a vlnu parodovania už v čase jeho najväčšieho úspechu. Je známe, že Shakespeare (o vzťahu k euphuizmu por. Østermark-Johansen 2002, 13 – 15) ho parodoval v niektorých divadelných hrách, napríklad v prehovoroch Polonia a Osrica v Hamletovi alebo v kvetnatom jazyku kurtoáznych milencov Love´s Labour´s Lost. A predsa v jeho prozaickej tvorbe nájdeme prvky typické pre euphuizmus, ako nadmerné používanie komplikovaných metafor, slovných hier, hromadenie protirečení, zmysel  […] pre zvláštnu bizarnú atmosféru, tajomno, paradox (Granese 2024, 4).