Svetová literatúra

Pojem svetová literatúra je úzko spätý s literárnou komparatistikou. Ako prvý ho použil významný nemecký básnik a prekladateľ 18. storočia Christoph Martin Wieland. Pojem svetová literatúra sa však stal známym až vďaka J. W. Goethemu, ktorý ho použil v roku 1827. Tento pojem (Weltliteratur) je u Goetheho spätý s ďalšími podobnými pojmami, ktoré označujú nadnárodné predstavy: "Weltkommunikation", "Weltfrömmigkeit", "Weltbildung", ako aj starší pojem svetoobčan "Weltbürger". Pôvod tejto predstavy možno nájsť v Goetheho záujme o noviny a časopisy, ktoré prinášali správy o iných krajinách. "Ako si tieto časopisy," tvrdil Goethe, "postupne získavajú väčšie publikum, účinne prispejú k očakávanej všeobecnej svetovej literatúre" (Corbineau-Hoffmann 2004, 20). Pre Goetheho bola svetová literatúra forma literárnej komunikácie medzi žijúcimi, ale aj mŕtvymi autormi rozličných národov, t. j. určitý druh duchovnej výmeny s cieľom spoločenského pôsobenia. Svetová literatúra sa podľa Goetheho nevzťahuje na niečo klasické či kánonické, práve naopak, vzťahuje sa na súčasné, aktuálne, moderné. Treba ju teda chápať procesuálne. Nedá sa presne určiť, ktoré diela do nej patria, lebo ako sa permanentne mení aktuálnosť, mení sa aj svetová literatúra. Pojem literatúra je u Goetheho veľmi široký. Znamená všetko napísané (Schrifttum), bez ohľadu na to, či to má nejaké literárne kvality alebo nie. Preto tento pojem, ktorý je svojou procesuálnosťou veľmi blízky poňatiu svetovej literatúry slovenského teoretika Dionýza Ďurišina, môžeme chápať ako "literatúru sveta" založenú na permanentnom dialógu medzi "lokálnym" a "univerzálnym", na komunikačnej schopnosti jednotlivých literatúr vzájomne sa poznávať. Goetheho predstava v sebe nesie víziu do budúcnosti postulovaného "sna", pričom básnikovo "Gemeingut" tu znamená literatúru ako ideálne duchovné vlastníctvo spoločné celému ľudstvu bez akýchkoľvek bariér.

Na začiatku 20. storočia sa k svetovej literatúre vyjadril estetik Benedetto Croce, ktorý o nej hovoril axiologicky ako o špecifickej vrstve slovesnosti a tiež zdôrazňoval jej hermeneutické chápanie: svetovosť nie je fixnou kvalitou literárnych diel, ale vzniká ako výsledok nového spôsobu čítania, historickej interpretácie poézie, nadväzujúcej na Herderovu filozofiu ľudských dejín. Croce odvolávajúci sa na monografické štúdie E. Meriana-Genasta Voltaire und die Entwicklung der Idee der Weltliteratur oživuje tri odlišné poňatia pojmu svetová literatúra: kozmopolitické (národná literatúra zjednocujúceho charakteru, ktorá prekračuje svoje hranice ako istý komunikačný "univerzálny jazyk"), kanonické (normatívne chápanie literárneho celku ako istého súboru diel, ktorým sa priznáva všeobecná platnosť bez ohľadu na historickú determináciu) a organické (prirodzené koncipovanie svetovej literatúry ako univerzálnej, utváranej ako totalita básnickej tvorby ľudského rodu). Podľa Croceho iba posledné určenie vystihuje kvalitu a podstatu svetovej literatúry, pretože predpokladá existenciu všeobecného kultúrneho "vkusu", čo plne umožňuje pochopiť a prežiť diela najrôznejších národov a zároveň poskytnúť podmienky pre vznik nových textov.

V priebehu 20. storočia sa pojem svetovej literatúry stáva predmetom teoretických reflexií, ktoré môžeme zjednodušene traktovať v troch významoch: 1. svetová literatúra ako súhrn všetkých národných literatúr, či už tým máme na mysli, že literatúra sama osebe má "svetový" charakter, alebo že "svetovou" sa môže stať za určitých podmienok každá literatúra; 2. svetová literatúra ako výber, kompendium alebo "kultúrny panteón" literárnych textov. Idea "kánonu" sa tu axiologicky a esteticky vzťahuje na dopredu anticipovanú "vzorku" diel, ktoré sú vďaka svojmu ohlasu považované za "klasické"; 3. svetová literatúra ako "literatúra sveta", napr. v zmysle intertextuálnej a transkultúrnej siete či "mreže" ideí, poetík, žánrov, diskurzov a ďalších heterogénnych kontextov, prostredníctvom ktorých sa realizuje nenásilný dialóg kultúr.

Z hľadiska výskumnej orientácie môžeme svetovú literatúru vymedziť v ontologickom epistemologickom význame: v prvom význame je svetová literatúra historicky sa vyvíjajúcou formou existencie literárnych diel a ich vzťahov. Základom tejto koncepcie sa stáva morfologické poňatie svetovej literatúry ako súhrnu tvarov a štruktúr nadmiestneho a nadčasového určenia. V druhom epistemologickom význame má svetová literatúra podobu skôr výskumnej orientácie a vystupuje ako špecifický aspekt pohľadu na literárnu komunikáciu, v ktorej sú nachádzané isté idey.

Ak sa vrátime k prvému významu, v ontologickom poňatí svetová literatúra označuje pevne nedefinovanú množinu umeleckých výtvorov, ktorá sa reálnou entitou zahŕňajúcou literatúry celého sveta stáva už od staroveku, od vzniku univerzalistických ideí, a to napriek tomu, že takto chápaná svetová literatúra nemá ešte novodobý globálny charakter. Napr. český slavista Frank Wollman v období medzi dvoma svetovými vojnami interpretoval svetovú literatúru ako dialektický a dynamický pomer slovesných tvarov a štruktúr s tým, že do nej nevstupujú mechanicky jednotlivé národné literatúry, ale iba konkrétne texty. Dôraz na skúmanie analógií v literárnych tvaroch bez ohľadu na ich sprostredkovaní kontaktom, vplyvom či pôsobením, vytváralo základy "historicko-porovnávacieho štrukturalizmu" a anticipovalo rozvoj typologickej metódy v komparatívnych výskumoch v polovici 20. storočia (V. M. Žirmunskij).

Myslenie o svetovej literatúre v súvislosti so všeobecnou komparatistikou najviac ovplyvnil v 20. storočí Paul van Tieghem, ktorý sa svojím rozlíšením littérature générale (všeobecná literatúra ako druh komparatívneho výskumu zaoberajúci sa literárnymi faktami spoločnými viacerým literatúram) a littérature comparée ("porovnaná" literatúra ako druh komparatívneho výskumu študujúci binárne vzťahy medzi dvoma literárnymi javmi) pokúsil o reinterpretáciu svetovej literatúry ako výberovej koncepcie "literárnych klasikov" vychádzajúcej  ešte z dedičstva pozitivistickej vplyvológie. Takisto francúzsky komparatista Simon Jeune zväčšil pomyselný rozdiel medzi všeobecnou a "porovnanou" literatúrou tým, že "litteratúre comparée" sa má orientovať na chronológiu, zatiaľ čo "littérature générale" na výskum žánrových štruktúr prebiehajúci mimo časový rozmer. Van Tieghemovo poňatie, ktoré svojím geografickým a predmetovým vymedzením znamenalo hodnotový predstupeň svetovej literatúry záslužne prekonávalo zastaralú predstavu svetovej literatúry ako mechanického súboru národných literatúr. V polovici 20. storočia túto koncepciu podrobil radikálnej kritike americký komparatista českého pôvodu René Wellek. Svetová literatúra musí obsiahnuť súhrn všetkých textov v písomnej či orálnej podobe bez etnolingvistickej a politicko-náboženskej diskriminácie, ktorú v minulosti vytvárali viaceré europocentrizmy. Podobne Wellkovi myšlienkovo blízky René Étiemble spochybnil hranicu medzi všeobecnou a "porovnanou" literatúrou. Vo svojej monografii Essais de littérature (vraiment) générale (1974) upozornil na terminologickú a sémantickú mnohoznačnosť označenia littérature générale, littérature universalle (univerzálna literatúra) a littérature comparée: ich situovanie do oblasti presahujúcej hranice výskumu jednej národnej literatúry kolísalo od kontaktových vzťahov v bilaterálnych komparáciách až po historické syntézy niekoľkých literatúr.

Ak sa Wellek s Étiemblom v chápaní svetovej literatúry pokúsili do jej obsahu integrovať špecifické hľadisko estetickej hodnoty (intrinsic approach), nemecký teoretik Max Wehrli novo postuluje vedu o svetovej literatúre ako špecifický typ komparatívnych reflexií, ktoré sa tematicky a odborovo profilujú trojakým spôsobom: ako pomocnú vedu národných literárnych dejín, ako medzinárodnú encyklopediku národných histórií literatúr či ako nadnárodnú vedu vlastného a vyššieho charakteru. Samotná svetová literatúra je pre Wehrliho jednotou živých literárnych tradícií, nie statických poetík. Preto je potrebné k jej syntézam pristupovať skepticky. Súčasné realizácie totiž žánrovo oscilujú medzi fabulačnou tvorivosťou snaživého jednotlivca a kompilátorskou kronikou, za ktorou stojí bádateľskými direktívami zviazaný autorský kolektív. Písanie svetových literárnych dejín vytvára autonómny žáner, ktorý musí podľa maďarského komparatistu G. M. Vajdu zachytávať najvšeobecnejší "souvislosti, podrobnosti a typologické korespondence" (Vajda/Rákos, 1986, 336) a ktorý sa systémovo vyjavuje a technologicky realizuje nasledujúcimi spôsobmi: 1. ako dejiny ideí (napr. spor idealizmu s realizmom a pod.); 2. ako dejiny formy, resp. tých žánrov, ktoré presahujú rozmer národnej literatúry a 3. ako dejiny umeleckých a literárnych prúdov, t. j. histórie poetík, zlučujúcich aspekty štylistické a ideologické.

V druhom epistemologickom význame svetová literatúra filozoficky predstavuje hodnotový ekvivalent všeobecných ideí univerzalizmu a zároveň aj vrcholnú formu bytia literárnych vzťahov. V obsahu svetovej literatúry je tak prítomný výrazne antropologický podtext: dejiny svetovej literatúry sú dejinami hľadania zmyslu ľudskej histórie. Toto typologické rozlíšenie svetovej literatúry odráža jej vnútornú štruktúrovanosť a prirodzenú heterogénnosť, vyjadrenú dvoma významovými rovinami: svetová literatúra ako pojem a koncepcia. Zatiaľ čo pojem existuje ako všeobecne uznávaná a verbálne vyjadrená predstava javu, koncepcia je intencionálny, pragmatický konštrukt, teda súbor zásad modelujúci štruktúru svetovej literatúry, napr. v materiálnej podobe knižnej publikácie. Pojem v sebe koncentruje "filozofiu javu", koncepcia zase jeho technológiu. Svetová literatúra, ktorá v epistemologickom zameraní vychádza z tradície filozofickej hermeneutiky, tu stráca status fixnej kategórie, ide skôr o historicky premenlivú víziu "svetovosti" ako procesu postupného konštituovania topologického poľa, v ktorom sa realizuje vedomie multikultúrnosti, relácie medzikultúrne a medziregionálne ako vzájomné stretávanie, ako komunikácia a transfer hodnôt a ideí. Svetová literatúra generovaná momentom recepčnej ústretovosti a komunikačného prelínania jednotlivých textov prechádza do aspektu svetovosti ako viacúrovňový, pozvoľný a komplikovaný proces formovania axiologicky rovnocennej "medziliterárnej siete". "Svetovosť" vzniká ako výsledok subjektívnej interpretačnej aktivity, ale ide aj o bežnú schopnosť literárneho javu recepčný stimul pozitívne a trvalo prijať. V konkrétnej podobe sa "svetovosť" akéhokoľvek artefaktu intenzívne prejavuje napr. pri zistení, ako individuálny text kultúrne i poetologicky zasiahol odlišné a geograficky vzdialené oblasti, medzi ktorými sa hľadajú analogické komunikačné plochy. Napr. taliansky komparatista Armando Gnisci demonštruje tento proces na literárnej tvorbe Stredomoria ako polycentrického modelu svetovej literatúry, kde sa kontinuálne odohráva transfer, výmena a preklad literárnych hodnôt.  Na druhej strane pojem svetovosti môže negatívne konotovať i  "módnosť", ak explicitne označuje skutočnosť, že konkrétny text "odpútaný" od svojho prostredia a historického času sa stáva univerzálne zrozumiteľným slovesným produktom, ktorý sa v ére masmediálnej komunikácie planetárne rozširuje a ktorý je mechanicky konzumovaný bez ohľadu na svoju estetickú hodnotu.

Jedným z najvýznamnejších bádateľov, ktorý zasiahol v druhej polovici 20. storočia do diskusie o podstate, vývoji a fungovaní svetovej literatúry, je slovenský komparatista Dionýz Ďurišin, ktorý jej prirodzenú heterogénnosť vidí v objektívnejšej systematike založenej na kľúčových pojmoch: "medziliterárnosť", "medziliterárne spoločenstvá" a "medziliterárne centrizmy". V koncepcii svetovej literatúry Ďurišin vyšiel z pojmu F. Wollmana, ktorý tento projekt traktoval v troch rovinách: 1. ako súhrn národných literatúr celého kontinentu; 2. ako hodnotový výber toho najlepšieho, čo vzniklo v národných literatúrach; 3 ako útvar zahrnujúci vzájomne determinované vzťahy a súvislosti, t. j. geneticky a typologicky podmienené literárne javy, ktoré fungujú v medziliterárnom procese. V monografiách Čo je svetová literatúra? (1992) a Teória medziliterárneho procesu I (1995) Ďurišin zhrnul tri možné definície svetovej literatúry a zároveň vedy o svetovej literatúre: 1. aditívna, mechanická, priraďovacia, z ktorej vychádzali historiografické syntézy väčších literárnych celkov; 2. axiologická, výberová, literárnokritická koncepcia založená na platforme všeobecnej literatúry a prihliadajúca k školským a čitateľským potrebám; 3. literárnohistorické, funkčné poňatie ako prienik a presah predchádzajúcich dvoch kategórií odrážajúce literárne vzťahy a súvislosti medziliterárneho procesu. Ďurišin dospieva k názoru, že svetová literatúra je konečný medziliterárny fenomén pohybujúci sa na synchrónnej a diachrónnej ose slovesného vývinu. Svetová literatúra má svoj dôsledne ideálny rozmer, pretože zahrnuje skúsenosti a výsledky, ktoré literatúra ako umenie nadobudla vo svojom historickom vývine. Miera jej "svetovosti" zároveň závisí na "dodatočnom včleňovaní" hotových diel do literárneho systému. Z toho vyplýva bádateľovo presvedčenie, že svetová literatúra jednak vzniká v procese interpretácie, jednak existuje iba v podobe vývinovej historickej štruktúry, ktorú je možné anticipovať v každom jave literárneho procesu. Ďurišin tak v chápaní svetovej literatúry zavŕšil semiotickú premenu historickej štruktúry v rovine komunikácie na kód, na jej konštituovanie recepčným subjektom.

Ďurišinovo členenie veľkých medziliterárnych procesov na medziliterárne spoločenstvá (celky definované jazykovo etnickými kritériami) a medziliterárne centrizmy (celky definované geograficko-administratívnym princípom) je zároveň diferenciou medzi metaforickou intrakultúrnosťou a metonymickou interkultúrnosťou. Táto diferenciácia v podstate vytvára dva protikladné, komplementárne sa dopĺňajúce modely svetovej literatúry: prvý model vychádza z medziliterárnych spoločenstiev, redukuje svetovú literatúru na monokultúrnu jednotu, zatiaľ čo druhý sa opiera o teóriu centrizmom a vďaka recepčnému aspektu postuluje svetovú literatúru ako symbolickú polycentrickú množinu, ktorá uchováva individualitu jednotlivých častí. Výmena literárnych hodnôt medzi nimi prebieha ako dialóg, v ktorom sa prijímajúca kultúra dobrovoľne otvára "inakosti", aby lepšie porozumela sebe samotnej.

Ak Ďurišinova iniciatíva vyústila aj v postmodernistickom období krízy racionálneho myslenia do požiadavky novej disciplíny zaoberajúcej sa teóriou a dejinami myslenia o svetovej literatúre, ďalšie pokusy o uchopenie tohto fenoménu sa objavili až na začiatku 21. storočia. Napr. talianska komparatistka Franca Sinopoli sa sústredila na skúmanie kľúčových teórií dejín literatúry, predmetom ktorých sa stal pojem svetovej literatúry v období globalizácie literárneho procesu; vychádza pritom z analýzy tzv. literárneho kánonu a zo spôsobu jeho vyjadrenia. Svoju systematiku rozdelenú do šiestich predstáv svetovej literatúry viaže na použitie konkrétnej metódy a identifikácie istého myšlienkového základu: 1. svetová literatúra ako kánon západnej literárnej kultúry; 2. svetová literatúra ako dialóg a stret kánonu európskych literatúr a kánonu tzv. postkoloniálnych literatúr; 3. predstava svetovej literatúry ako dekonštruovaného kánonu západoeurópskej literárnej kultúry; 4. svetová literatúra ako preklad a recepcia všeobecných literárnych hodnôt smerovaných do národnej literatúry - rozumie sa tým recepčná teória a translatologické výskumy; 5. svetová literatúra ako postmoderná literatúra všeobecnej intertextuálnej siete a 6. svetová literatúra ako výraz vývinových centrizmou svetových literárnych kultúr založených na hermeneutických predpokladoch a intertextuálnom dialógu poetík v zmysle "rozhovoru" rozličných literárnych spoločenstiev.

Pojem svetová literatúra ako literárnoteoretický fenomén bol v posledných rokoch oživený v americkej komparatistike vďaka knihe Davida Damroscha What is World Literature? (2003). Damrosch nehovorí o svetovej literatúre ako o kánone, ale ako o cirkulácii a recepcii literárnych diel. Tvrdí, že diela získavajú štatút svetovej literatúry prekladom. Svetovú literatúru Damrosch vidí vlastne ako spôsob čítania:

Svetová literatúra vstupuje plne do hry, keď v našej mysli začne súčasne rezonovať niekoľko cudzích diel. Toto je ďalším riešením pretrvávajúcej paniky komparatistu: svetová literatúra nie je obrovský korpus materiálu, ktorý sa musí nejako zvládnuť, čo je nemožné; je spôsobom čítania, ktorý možno            zažiť s rovnakým efektom intenzívne s niekoľkými dielami ako extenzívne s veľkým počtom diel. (Damrosch 2003, 298-299)

Damrosch vychádza z americkej tradície close reading. V opozícii k nej stojí prístup Franca Morettiho (2000), talianskeho literárneho vedca pôsobiaceho na Stanforde, ktorý navrhuje distant reading, t. j. neusilovať sa porozumieť literatúre podrobným štúdiom jednotlivých textov, ale agregovaním a analyzovaním "veľkých dát", odhaľujúcich štruktúry literárnych javov. Moretti navrhuje konštituovať nový spôsob definovania a výskumu svetovej literatúry, ktorý sa inšpiruje Darwinovou teóriou evolúcie (vyjadruje heterogenitu, premenlivosť i zložitosť foriem v historickom vývine) a ekonomickými modelmi analytických systémov (jednota svetovej literatúry sa historicky vytvorila ako špecifický model ekonomickej globalizácie až v období kapitalizmu, ktoré zotrelo hranice medzi centrom a perifériou a jednotlivými prechodmi). Ak Moretti štúdium svetovej literatúry vzhľadom k pluralite metód a neujasnenosti predmetu skúmania v podstate považuje za problém, ktorý nie je riešiteľný výlučne možnosťami literárnej vedy, francúzská komparatistka Pascale Casanova prichádza s ideou "svetovej literárnej republiky" ako virtuálnej "medziliterárnej siete" bez hraníc a bariér (La République mondiale des Lettres), ktorá sa vracia ku Goethovej Weltliteratur. Casanova kritizuje koncept univerzálnej literatúry prekračujúcej národné, politické a lingvistické horizonty. Túto predstavu totiž vytvorili "najrozvinutejšie" kultúry, ako francúzska, nemecká či anglická, aby skryli svoju kultúrnu dominantnosť. Aby sme vymedzili "svetovosť" spisovateľa a jeho diela, musíme tento fenomén pochopiť prostredníctvom tzv. národnej kontextualizácie, t. j. dospieť k zisteniu, čím tento text, písaný vždy v národnom jazyku, prispieva k tvorbe všeobecných hodnôt.           

Z tejto skutočnosti vychádza slovinský bádateľ Marko Juvan, ktorý v nadväznosti na Morettiho upozorňuje, že štruktúra svetového literárneho procesu sa zakladá na axiologickom protiklade dominantného "centra" a podriadenej "periférie", kam je možné napríklad zaradiť literatúry stredo- a juhovýchodnej Európy. Ich cestu ku svetovosti preto legitimizujú kritériá odvodené zo západného kánonu. V literárnohistorickej praxi to znamená, že text ašpirujúci na svetovosť musí pochádzať z významnej krajiny a byť napísaný vo svetovom jazyku, najlepšie v angličtine, s čím súvisí spojená ekonomická sila, knižný trh, využitie intelektuálnej práce a pod. Svetová literatúra ako "veľký globálny naratív" sa tak stáva bádateľským predmetom ztotožňovaným výlučne s anglickým jazykom: v podtexte je zrejmá inšpirácia špecifickým modelom ekonomickej globalizácie, ktorá síce vytvára pomyselnú univerzálnosť svetovej literatúry, ktorej "srdce" či "jadro" však kladie do mocensky dominantného a jazykovo monolitného "centra", nie na bezvýznamnú perifériu. Na druhej strane však treba konštatovať, že vízia svetovej literatúry sémioticky založená na metonymickej interkultúrnosti, teda na rovnocennej komunikácii jednotlivých častí s rešpektovaním prirodzenej heterogenity však znamená doteraz nedosiahnuteľný ideál. Niektorí literárni teoretici preto hovoria skôr než o svetovej literatúre o "literatúre sveta" (H. Saussy), ktorá sa zdá byť menej elitárskym pojmom a ktorá intenzívne relativizuje istú homogenitu a predstavu štandardizovaného kánonu veľkých diel. Ak americký komparatista Haun Saussy zdôrazňuje akcent "inakosti" a odmieta sa pozerať na svetovú literatúru len z jedného kultúrneho a teoretického hľadiska, amerikanista Di Leo formuluje pojem "worlded literature" v zmysle literatúry poznamenanej, zasiahnutej svetom, t.j. Literatúry prepojenej cez globálne siete, preklady, migráciu a pod. Svetová literatúra sa tak sublimuje na literatúru "globálnu" či "globalizovanú", na nový typ kánonu, kde goethovsky nazeraný "výber literárnych výtvorov všetkých národov a časov" (Courbineau-Hoffmann 2004, 26) ako spoločné kultúrne dedičstvo sa transformuje v diktát inej politickej dominancie a kultúrnej rozmanitosti.

Heterogenita svetovej literatúry v zmysle jej viacúrovňovej sémantiky otvára závažný problém: mala by umožniť formuláciu novej predstavy o literárnej teórii traktovanej ako "univerzálny jazyk", prostredníctvom ktorého literatúra prekračuje svoje národné hranice. Aj keď u niektorých bádateľov panuje skepsa nad súdobými konceptmi svetovej literatúry, pretože abstraktné spoločenstvo veľkých diel vystupujúcich z mediálnych, žánrových, geografických, recepčných a ideologických kontextov považujú za špekulatívne konštrukcie – nedajú sa totiž presvedčivo popísať ich mechanizmy vzniku a štruktúrne transfery. Táto skepsa vyjadruje pochybnosti nad hodnotovou prevahou kontextu nad textom. Napriek postmodernej skepse výskum svetovej literatúry má svoje opodstatnenie a reálnu bádateľskú perspektívu, pričom metodologický diskurz tu nedisponuje jedným spôsobom a typom štúdia, naopak prebieha v rôznych jazykoch a v rozmanitých mocenských vzťahoch. Rozmanitosť a "nekonečnosť" slovesnej produkcie sveta však nemôže zabrániť tomu, aby sa svetová literatúra rozvíjala ako určitá bádateľská vízia, ktorá paradoxne aj v období metodologického chaosu a spleti jednotlivých -izmov bude formovať nové odvetvie literárnej vedy zaoberajúcej sa dejinami a teóriou svetovej literatúry.