Kultúrna antropológia

Kultúrna antropológia je spoločenská veda zaoberajúca sa holistickým a porovnávacím výskumom vzniku, vývoja, štruktúry a fungovania sociokultúrnych systémov (kultúr a subkultúr) v čase a priestore. Na rozdiel od fyzickej antropológie, ktorá sa zaoberá výskumom biologickej variability ľudského rodu, kultúrna antropológia skúma kultúrne rozmanitosti ľudstva. Korene antropologického myslenia je možné nájsť v dielach antických, renesančných či osvieteneckých cestovateľov, historikov a filozofov, ktorí venovali pozornosť komparatívnemu štúdiu zvykov, mravov a obyčají príslušníkov mimoeurópskych kultúr. Spochybnenie europocentrizmu najmä v druhej polovici 18. storočia malo za dôsledok útok na etnocentrizmus – odvekú ľudskú tendenciu poznávať, hodnotiť a interpretovať svet z perspektívy kultúry vlastného spoločenstva. No pre vznik modernej, antropologicky koncipovanej vedy o kultúre, nebol dôležitý iba nárast záujmu o štúdium „inakosti“ a odlišného spôsobu života mimoeurópskych etník, ale tiež jednoznačné vymedzenie predmetu výskumu kultúrnej antropológie. Kľúčovú úlohu z tohto hľadiska zohralo redefinovanie tradičného významu pojmu kultúra, ktorý sa v 20. storočí, okrem iného, stal ústrednou gnozeologickou kategóriou modernej kultúrnej antropológie. Až do 19. storočia mal pojem kultúra výrazne axiologický rozmer, vychádzajúci z humanistickej a osvieteneckej tradície používania tohto pojmu vo filozofii a umenovedách. Táto koncepcia obmedzovala rozsah triedy kultúrnych javov iba na sféru pozitívnych hodnôt, ktoré prispievajú ku kultivácii a humanizácii človeka, a k progresívnejšiemu rozvoju ľudskej spoločnosti v intenciách ideí osvietenstva a racionalizmu. Do kultúry boli preto tradične zahrňované také oblasti duchovných hodnôt spoločnosti, akými sú umenie, veda, literatúra, osveta, vyberané a pokrokové idey, a pod.

Redefinovanie axiologického významu pojmu kultúra a zrodenie moderného globálneho antropologického poňatia kultúry je späté s dielom nemeckého kultúrneho historika Gustava Friedricha Klemma (1802–1867). V ohnisku jeho výskumného záujmu už nestáli pozitívne hodnoty, ale aj najrôznejšie prejavy každodenného spôsobu života, ako sú lovecké a poľnohospodárske nástroje, dopravné prostriedky, obydlia, náradia, nádoby, statusové artefakty, ozdoby, ornamenty, náboženské predmety, hudobné nástroje, kresby, maľby, nápisy a jazykové prejavy. Na Klemmovu snahu etablovať pojem kultúra ako ústrednú kategóriu výskumu človeka naviazal britský antropológ Edward Burnett Tylor (1832–1917), ktorý je oprávnene považovaný za otca modernej antropológie. Za prelomové dielo je z tohto hľadiska možné označiť jeho knihu Primitívna kultúra (1871). V opozícii k tradičnému axiologickému chápaniu kultúry v nej autor predložil prvú zásadnú antropologickú definíciu tohto pojmu. Podľa Tylora: „kultúra alebo civilizácia... je ten komplexný celok, ktorý zahrňuje poznanie, vieru, umenie, právo, morálku, zvyky a všetky ostatné schopnosti a obyčaje, ktoré si človek osvojil ako člen spoločnosti.“ (Tylor 1871: 1).

Tylor položil základy antropológie ako integrálnej vedy o človeku, spoločnosti a kultúre v kontexte evolucionizmu druhej polovice 19. storočia. Evolucionisti sa programovo zaoberali rekonštrukciou univerzálnych štádií dejín ľudstva, evolúciou inštitúcií a výskumom vzniku či vývoja najrôznejších foriem materiálnej a duchovnej kultúry. Zároveň rozpracovali komparatívnu a štatistickú metódu ako nástroj štúdia kultúrnych javov a procesov, vymedzili základné tematické okruhy antropologických výskumov, čím prispeli ku konštituovaniu nielen európskej sociálnej antropológie, ale aj americkej kultúrnej antropológie. Vďaka prácam evolucionistov bola formulovaním teórie endogénnej (vnútornej) kultúrnej zmeny, ktorej zdrojom je ľudská inovácia a základnou formou ľudská invencia, rovnako významnou formou kultúrnej zmeny bola aj exogénna (vonkajšia) zmena, založená na vzájomnom kontakte rôznych kultúr. K spracovaniu teórie exogénnej kultúrnej zmeny v prvých dvoch desaťročiach 20. storočia zásadným spôsobom napomohla až difuzionistická antropológia. Za hybnú silu dejín difuzionisti považovali predovšetkým vonkajšiu (exogénnu) zmenu. Ako jej zdroj označili kontakt medzi príslušníkmi rôznych kultúr a šírenie kultúrnych prvkov a komplexov z jedného spoločenstva do druhého. Z tohto dôvodu pri štúdiu kultúry zdôrazňovali (1) geografický priestor naproti času, (2) konkrétny vývoj oproti abstraktne stanoveným štádiám, (3) migráciu jednotlivých etník a (4) difúziu kultúrnych prvkov a komplexov. V centre záujmu antropológov a etnológov už nebol význam evolúcie kultúry ľudstva, ale empirické štúdium mechanizmov difúzie kultúrnych prvkov a migrácia etnických systémov v priestore. Do popredia vystúpila problematika akulturácie – analýza procesu kultúrnej zmeny, ku ktorej dochádza prostredníctvom kontaktov dvoch odlišných kultúr, ktoré sa seba vyvíjajú tlak.

V Európe sa difuzionizmus rozvíjal v prvých dvoch desaťročiach 20. storočia v rámci nemecko-rakúskej školy, ktorými predstaviteľmi boli napr. William H. R. Rivers, Grafton Elliot Smith, William J. Perry ad. V Spojených štátoch amerických mal na formovaní difuzionizmu, označovaného ako historický partikularizmus, najväčšiu zásluhu americký antropológ nemeckého pôvodu Franz Boas (1858–1942). Tento zakladateľ modernej americkej antropológie považoval kultúrnu antropológiu za integrálnu súčasť všeobecnej antropológie, v ktorej bolo štúdium kultúry (kultúrnej antropológie) súčasťou výskumu jazyka (lingvistickej antropológie) a výskumu biologickej variability ľudstva (fyzická antropológia). Boasovi žiaci Alfred L. Kroeber a Clark Wissler sa podieľali na rozpracovaní difuzionistickej teórie kultúrnych oblastí. Išlo o klasifikačný princíp, ktorý umožnil antropológom triediť kultúrne prvky a kultúrne komplexy vo vzťahu k určitému geografickému územiu. Americkí difuzionisti vo svojich výskumoch venovali pozornosť (1) lokalizácii a opisu kultúrnych oblastí domorodej Ameriky, (2) vymedzeniu ich kultúrnych periférií, (3) stanoveniu kultúrnych typov charakteristických pre jednotlivé kultúrne oblasti a (4) zachyteniu vzťahov medzi vzdialenosťou, rozšírením a vekom kultúrnych prvkov.

Aj napriek tomu, že bola difuzionistická antropológia a etnológia na sklonku 20. storočia pre svoj schematický výklad kultúrnych procesov kritizovaná, stala sa silným stimulom pre vznik viacerých nových antropologických smerov. Jej vplyv sa najvýraznejšie odrazil v konfiguracionizme a výskumoch školy „osobnosť a kultúra“ (Personality and Culture Approaches). Tieto antropologické školy sa konštituovali ďalším rozpracovaním Boasových metodologických východísk v tridsiatych rokoch 20. storočia. V tomto období sa s definitívnou platnosťou presadil názov kultúrnej antropológie ako označenia pre americkú variantu výskumu človeka, spoločnosti a kultúry. V priebehu 1930–1960 došlo v prácach Boasových žiakov (Ruth Benedictová, Clyde Kluckhohn, Alfred Kroeber, Morris Opler a Edward Sapir) k rozpracovaniu novej antropologickej paradigmy, ktorú dnes označujeme ako konfiguracionizmus. Predmetom konfiguracionistických výskumov bolo hlavne štúdium (1) mechanizmov integrácie kultúry, (2) deskripcia kultúrnych vzorcov a (3) analýza procesov akulturácie a kultúrnej zmeny. Podstata každej kultúry bola chápaná v konfigurácii hodnôt, noriem, ideí a vzorcov správania sa, ktoré boli charakteristické pre skúmanú spoločnosť. Centrálnou kategóriou konfiguracionistickej analýzy kultúry sa stal pojem kultúrny vzorec. Prostredníctvom neho sa antropológovia snažili vyjadriť skutočnosť, že kultúra nepredstavuje náhodné zoskupenie kultúrnych prvkov, ale je založená na určitom organizačnom princípe, ktorý má integratívnu a selektívnu funkciu. Manifestom konfiguracionizmu sa stala kniha americkej antropologičky Ruth Fulton Benedictovej (1887–1948) Vzorce kultúry (1944) – kultúru prezentuje ako relatívne autonómnu oblasť, ktorá sa vyvíja podľa svojich vlastných princípov či zákonov, primárne determinuje chovanie a prežívanie človeka.

Paralelne s konfiguracionizmom sa od tridsiatych rokov 20. storočia rozvíjala etnopsychologicky orientovaná škola označovaná ako „osobnosť a kultúra“. Jej predstavitelia (Margaret Meadová, Abram Kardiner, Cora Du Bois, Ralph Linton, John Whiting ad.) svojimi terénnymi výskumami v transkultúrnej perspektíve sformulovali doktrínu kultúrneho determinizmu. Kľúčovú úlohu zohrávali predovšetkým výskumy Boasovej žiačky Margaret Meadovej (1901–1978). Jej zámerom bolo dokázať, že pri formovaní ľudskej osobnosti rozhodujúcu rolu nemajú genetické faktory, ale kultúrne vplyvy. Charakteristickým rysom takto orientovaného výskumu bola najmä snaha definovať vzťahy medzi metódami výchovy a typmi osobností pri dospelých, ďalej medzi inštitúciami a určitou štruktúrou hodnôt danej kultúry. V priebehu svojho života Meadová štúdiom národného charakteru a národných tradícií rozvinula moderne koncipovanú psychologickú antropológiu, a tým naznačila ďalší smer výskumu v oblasti. K rozvoju antropologických výskumov vzťahu osobnosti a kultúry v tridsiatych a štyridsiatych rokoch 20. storočia významne prispeli aj psychologické metódy a prístupy rozvíjané v rámci psychoanalýzy a behaviorizmu (S. Freud), založené na rozhodujúcej téze vplyvu raných detských zážitkov na formovanie osobnosti človeka.

Po druhej svetovej vojne sa hranice, ktoré od seba oddeľovali americkú kultúrnu antropológiu, britskú sociálnu antropológiu a európsku kontinentálnu etnológiu a etnografiu, značne uvoľnili. Najvýraznejšie sa v Spojených štátoch amerických presadzoval vplyv britského funkcionalizmu a francúzskeho štrukturalizmu. Za zakladateľa funkcionalizmu je v sociálnej antropológii možné považovať britských antropológov Bronislava K. Malinowského (1884–1944) a Alfréda R. Radcliffe-Browna (1881–1955). Charakteristickým rysom funkcionalistickej antropológie je odvrat od historickej perspektívy. Výskum premien spoločnosti a kultúr v čase (diachrónna perspektíva) bol nahradený ahistorickou analýzou spôsobu fungovania sociokultúrnych systémov v prítomnosti (synchrónna perspektíva). Zakladatelia funkcionalizmu boli presvedčení, že každý prvok systému plní nezastupiteľnú a pozitívnu funkciu, pretože prispieva k zachovaniu celku. Podľa Malinowského je kultúra tvorená systémom inštitúcií, ktorých úlohou je uspokojovať ľudské potreby v rôznych oblastiach. Hlbšie pochopenie a vedecké vysvetlenie kultúrnych inštitúcií preto vyplýva z vymedzenia a analýzy funkcií, ktoré plnia v rámci sociokultúrneho systému.

Pri hľadaní nových východísk sa v tejto dobe uplatnila štrukturálna antropológia, ktorá obzvlášť vo svojej francúzskej verzii výrazne ovplyvnila ďalší vývoj antropologického myslenia. Existujú určité rozdiely medzi francúzskym, americkým a britským štrukturalizmom. Pre francúzsku štrukturálnu antropológiu, spätú s dielom Clauda Lévi-Straussa, bola typická snaha odhaliť pod rozmanitosťou empirickej skutočnosti univerzálne štruktúry ľudskej aktivity. Na rozdiel od nich, výskum britských sociálnych antropológov, ktorí vychádzali z tradícií štrukturálneho funkcionalizmu A. R. Radcliffe-Browna, bol charakteristický tendenciou študovať sociálne štruktúry ako empirickú realitu. Pre americkú štrukturálne orientovanú antropológiu bola zase typická syntéza antropologických, lingvistických a matematických metód. Aj napriek uvedeným rozdielom je možné vytýčiť niektoré všeobecné princípy, ktoré zjednocujú rôzne varianty antropologického štrukturalizmu. Pre reprezentantov štrukturálnej antropológie je typické, že pri analýze sociokultúrnych systémov kladú dôraz na prvotnosť vzťahu pred prvkami skúmaného systému. Štrukturalisti zároveň preferujú synchrónnu metódu výskumu. Za rozhodujúce determinanty ľudského správania a prežívania považujú nadindividuálne objektívne štruktúry, ktoré podľa ich názoru tvoria podstatu sociokultúrnej spoločnosti. Lévi-Strauss vo svojom diele osobitným spôsobom naviazal na tradície európskej filozofie (J. J. Rousseau, K. Marx, E. Cassirer), psychológie (S. Freud), sociológie (A. Comte, É. Durkheim), etnológie (M. Mauss) a lingvistiky (F. de Saussure, N. S. Trubeckoj). Podľa Lévi-Straussa, ktorý systémovým prístupom zblížil antropológiu s exaktnými vedami, akými sú matematika, kybernetika, teória informácie, lingvistika a teória hier, žiadny prvok systému nemá sám o sebe zmysel. Nadobúda ho až tým, že vystupuje v opozičnom vzťahu k iným prvkom (lingvistická inšpirácia). Opozícia sa tak stáva kódom, ktorý umožňuje odhaliť významy skúmanej sociokultúrnej štruktúry. Teória binárnych kontrastov vychádza z Lévi-Straussovho predpokladu, že spojenie pomocou protikladov je všeobecným rysom myslenia a premieta sa do všetkých prejavov ľudskej spoločnosti. Lévi-Strauss štrukturálnu analýzu najprv úspešne aplikoval na štúdium príbuzenských systémov. V centre záujmu amerických štrukturalisticky orientovaných kultúrnych antropológov (P. Maranda, I. Rossi, D. W. Read, F. E. Guindi a i.) bol predovšetkým výskum kultúrnych javov v kontexte sociálnej štruktúry s dôrazom na štúdium logiky pravidiel a princípov klasifikácie, ktoré organizujú a determinujú sociokultúrnu realitu. Využitie lingvistických a matematických metód prinieslo pozitívne výsledky v budovaní nových explanačných modelov nielen v antropológii, ale aj v sociológii psychológii, archeológii, lingvistike, filozofii a histórii.

Nezávisle od štrukturálnej antropológie, v šesťdesiatych rokoch 20. storočia došlo v kultúrnej antropológii k obnoveniu záujmu o princípy evolučného myslenia, ktoré pod vplyvom difuzionizmu, funkcionalizmu a štrukturalizmu čiastočne ustúpili do pozadia. Neoevolucionisti predpokladali, že kultúrna evolúcia predstavuje nepretržitý rast a pokrok od jednoduchých k zložitejším a diferencovanejším sociokultúrnym systémom. Zakladatelia neoevolucionizmu americký antropológ Leslie A. White (1900–1975) a kultúrny ekológ Julian H. Steward (1902–1972) sa domnievali, že kultúra tvorí nadbiologický adaptívny systém, vďaka ktorému príslušníci rodu Homo pretvárajú vonkajšie prostredie a uspokojujú svoje potreby. Podľa ich názoru je možné dejiny ľudskej kultúry študovať z makroevolučnej perspektívy ako evolúciu všeobecných vývojových trendov v kontrole energie (L. A. White) alebo z mikroevolučnej perspektívy ako multilineárnu evolúciu rôznych kultúr v konkrétnych ekosystémoch (J. H. Steward). Whitea a Stewarda pritom spojuje hypotéza, že rozhodujúcou hybnou silou kultúrnej evolúcie sú materiálne faktory, najmä technologická a ekonomická infraštruktúra spoločnosti. V tejto súvislosti najvýznamnejší pokus o uplatnenie ekologického prístupu v kultúrnej antropológii predstavuje koncepcia kultúrneho materializmu amerického antropológa Marvina Harrisa (1927–2001) – vymedzuje kultúrny materializmus ako procesuálnu a globálnu výskumnú stratégiu, ktorá sa pri interpretácii opiera o divergentnú, konvergentnú a paralelnú evolúciu kultúrnych systémov, ako aj o analýzu materiálnych faktorov. Podľa Harrisa výrobné podmienky a spôsob demografickej reprodukcie života spoločnosti („infraštruktúra“) determinujú organizáciu rodiny, príbuzenských systémov, ekonomiky a politickej organizácie („štruktúru“), ktoré potom ovplyvňujú vedu, umenie, literatúru, hudbu, tanec, rituály, hry a ďalšie symbolické systémy („superštruktúru“). Tento princíp „kauzálnej priority infraštruktúry“ pri štúdiu kultúry vyžaduje venovanie pozornosti stimulujúcej role materiálnych podmienok pre fungovanie sociokultúrnych systémov.

Od začiatku šesťdesiatych rokov 20. storočia sa v americkej kultúrnej antropológii popri ekologickej antropológii paralelne rozvíja vedecko-výskumná orientácia označovaná ako nová etnografia. Tá zahrňuje široké spektrum metód a techník výskumu človeka a kultúry rozpracovaných predovšetkým v rámci smeru kognitívnej antropológie, symbolickej antropológie, etnosémantiky a etnovedy. Nová etnografia zúžila pojem kultúry tak, aby obsahoval menej a odhaľoval viac, teda aby vytvoril užšiu, viac špecializovanú a gnozeologicky efektívnejšiu kategóriu. V protiklade k širokému poňatiu kultúry ako adaptačného systému, ktoré bolo rozvíjané reprezentantmi kultúrnej ekológie a kultúrneho materializmu, tak vzniklo niekoľko koncepcií kultúry ako kognitívneho alebo symbolického systému. Z tohto hľadiska predstavuje nová etnografia množstvo princípov, metód techník a postupov, ktoré vychádzajú z predpokladu, že jednotlivé kultúry sú jedinečnými systémami znalostí, symbolov, kategórií, pravidiel a organizačných princípov správania sa, ktoré si človek ako člen určitej spoločnosti osvojil.

Z metodologického hľadiska je nová etnografia spätá s lingvistikou, čo sa prejavuje v aplikovaní lingvistických metód v antropologickom výskume, obzvlášť uplatnením komponentovej analýzy. Predstavitelia novej etnografie usudzujú, že jazykové štruktúry priamo odrážajú princípy, na ktorých je založené ľudské myslenie, a preto skúmajú domorodé klasifikačné sústavy („folktaxonómia“). Tieto výskumy stáli pri zrode etnovedy, ktorá sa programovo orientuje na štúdium princípov klasifikácie a konceptualizácie, prostredníctvom ktorých členovia určitej spoločnosti interpretujú vonkajšiu realitu. S výskumami etnovedy je úzko spojená etnosémantika (etnografická sémantika), ktorá sa zaoberá sémantickou analýzou terminologických systémov a štúdiom úlohy významov pojmov a kategórií v kognitívnych systémoch rôznych kultúr. Cieľom etnosémantických výskumov je zistiť, ako príslušníci určitej kultúry vnímajú, popisujú a hodnotia prírodnú a sociokultúrnu realitu, resp. aký význam pripisujú svetu, ktorý ich obklopuje. Pri analýze terminologických systémov antropológovia vychádzajú z názoru, že existuje určitý pevný a obmedzený súbor princípov a pravidiel, ktorý tvorí špecifickú „kultúrnu gramatiku“ každej spoločnosti. Vo svojich výskumoch sa preto zameriavajú na analýzu „vnútorných modelov reality“. Spoločným znakom, ktorý spája rôzne smery a školy novej etnografie, je snaha antropológov o vnútornú tzv. emickú deskripciu kultúry. Koncepciu „emického“ a „etického“ štúdia kultúry do antropologických výskumov zaviedol americký lingvista Kenneth L. Pike (1912–2000), ktorý dokazoval, že metodologický aparát lingvistiky, konkrétne fonemická a fonetická analýza, môže byť využitý nielen pri štúdiu jazyka, ale aj pri výskume kultúry. Emické hľadisko („emic“ z „phonemic“) reflektuje vnútorný, imanentný aspekt skúmaného sociokultúrneho systému, zatiaľ čo etické hľadisko („etic“ z „phonetic“) reprezentuje vonkajší aspekt skúmanej reality.

Aj napriek tomu, že reprezentantov novej etnografie spája štúdium kultúry ako ideového systému, vo vnútri tohto myšlienkového prúdu je možné vymedziť dva základné smery – kognitívnu antropológiu a symbolickú antropológiu. Podľa predstaviteľov kognitívnej antropológie (Ward Goodenough, Stephen Tyler) dáva poznanie kognitívneho systému, konkrétne znalosť pojmov, skrz ktoré členovia spoločnosti vnímajú realitu, a normatívnych princípov, ktoré im umožňujú v štandardných situáciách adekvátne konať, možnosť predikovať správanie jednotlivca v rámci daného sociokultúrneho systému. Kategória kultúry je preto zúžená na systém spoločných znalostí, ktoré členovia určitej spoločnosti používajú na interpretáciu skúseností a vytváranie sociálneho správania. Do pojmu „kognitívny systém“ antropológovia zahrňujú široké spektrum poznávacích procesov, v ktorom na jednej strane kontinua stojí percepcia a deskripcia, na strane druhej konceptualizácia a interpretácia javov prírodnej a sociokultúrnej reality. Už v druhej polovici 20. storočia je v rámci novej etnografie možné sledovať stále narastajúcu divergenciu medzi symbolickou a kognitívnou antropológiou. Z toho vyplýva, že kognitívna antropológia sa usiluje o výklad významov a štruktúry textov – hermeneutickú interpretáciu danej kultúry. Metodologicky sa kognitívna antropológia opiera skôr o scientistický model vedy (matematické, štatistické, kybernetické a lingvistické formalizmy), zatiaľ čo symbolická antropológia stále viac preferuje humanistické a interpretatívne poňatie antropológie ako umenia a literárneho žánru, a pri analýze určitej kultúry využíva literárne a umenovedné prístupy, zdôrazňujúce zhustenie, polysémiu a interpretačnú virtuozitu.

Za najvýznamnejšieho reprezentanta symbolickej antropológie možno označiť amerického antropológa Clifforda Geertza (1926–2006), ktorý nepovažoval kultúru za konkrétny vzorec správania sa, ale ju chápal skôr ako súbor mechanizmov, plánov, pravidiel a inštrukcií – analógiu počítačových programov, ktoré vystupujú ako verejne šírené determinanty činnosti ľudí, zapojených do symbolického konania. Podľa Geertza je kultúra verejná, pretože verejné sú aj významy, ktoré ľudia svojmu konaniu pripisujú. Jeho symbolická antropológia tak bola v harmónii s postmodernistickými snahami, ktoré odmietali redukovať ľudské konanie na skryté pravidlá implicitného očakávania, a tým do antropológie implantovali detailné opisy blízke umeleckej výstavbe literárneho diela. Geertzov názor, že najlepšie antropologické diela sú predovšetkým formou literárneho umenia, výrazne ovplyvnil spôsob prezentovania antropologických dát. Súčasťou antropologických interpretácií cudzích kultúr sa vďaka Geertzovi stalo prekvapenie, napätie a kúzlo prežitku, teda formálne postupy typické pre diela autorov krásnej literatúry. Z tohto hľadiska Geertz prispel ku konštituovaniu a rozvoju postmodernej antropológie, ktorá od konca 70. rokov 20. storočia programovo dekonštruuje tradičný predmet a metódy antropologických výskumov. Postmoderní antropológovia vo zvýšenej miere využívajú prostriedky umeleckej literárnej tvorby a kultúru študujú ako multidimenzionálnu, polysémantickú a kaleidoskopickú realitu.

Zblíženie výskumných prístupov britskej sociálnej antropológie a americkej kultúrnej antropológie viedlo k tomu, že dnes pre ne stále častejšie používame jednotné označenie sociokultúrna antropológia. Za špecifikum americkej kultúrnej antropológie možno označiť skutočnosť, že je súčasťou širšieho komplexu antropologických vied. Ide o tzv. všeobecnú antropológiu, ktorú tvoria štyri základné antropologické subdisciplíny. Každá z nich predstavuje samostatný uhol pohľadu umožňujúci zachytiť, opísať a interpretovať štyri dimenzie ľudskej existencie. Antropologickou vednou disciplínou študujúcou biologickú dimenziu človeka je fyzická antropológia. Vďaka nej je možné rekonštruovať priebeh evolúcie ľudského rodu alebo pátrať po príčinách či dôsledkoch biologickej rozmanitosti ľudstva. Antropologickou vedou študujúcou historickú a prehistorickú dimenziu evolúcie človeka je antropologická archeológia. Prostredníctvom nej je možné rekonštruovať svet dávno zmiznutých archeologických kultúr. Antropologickou vedou študujúcou kultúrnu dimenziu ľudského rodu je kultúrna antropológia. Na rozdiel od dávno zaniknutých archeologických kultúr je v centre jej záujmu svet súčasných kultúr, subkultúr a kontrakultúr – kultúrna variabilita doposiaľ existujúcich spoločností. Antropologickou vedou študujúcou vzťah ľudského jazyka, myslenia a kultúry je lingvistická antropológia. Ide o komplementárnu perspektívu, ktorá rozširuje antropologické výskumy ľudského tela, artefaktov a kultúry o dimenziu symbolickej komunikácie. Lingvistická antropológia tak uzatvára fatálny kruh štyroch kľúčových antropologických disciplín, tvorený fyzickou, archeologickou a kultúrnou (sociokultúrnou) antropológiou. Zvláštne miesto v systéme antropologických disciplín zaujíma aplikovaná antropológia, ktorú je možné označiť za piatu subdisciplínu všeobecnej antropológie, ktorej cieľom je využiť antropologické poznatky v praxi, napríklad k riadeniu procesov modernizácie a sociokultúrnej zmeny. Vzhľadom na širokú výskumnú oblasť spolupracuje kultúrna antropológia s niekoľkými ďalšími vednými disciplínami. Zo spoločenských vied využíva hlavne poznatky folkloristiky, kultúrnej histórie, politológie, psychológie, religionistiky a sociológie. Z okruhu prírodných vied sa zbližuje predovšetkým s antropogeografiou, evolučnou biológiou, demografiou, ekológiou, etológiou, genetikou a paleoantropológiou, ktoré jej poskytujú informácie o fylogenetickom a ontogenetickom vývoji človeka, pôvode a rozšírení ľudských rás či antropologických typov v rôznych historických, geografických a klimatických podmienkach.

Nezávisle od týchto trendov aj dnes dochádza ku kritickému postmodernému prehodnocovaniu predmetu a metód antropologického výskumu a hľadaniu novej reflexivity (postmoderná antropológia). Aj keď sa kultúrna antropológia doposiaľ nedokázala zjednotiť v rovine prístupu ku štúdiu človeka a kultúry, naďalej predstavuje jednu z najdynamickejšie sa rozvíjajúcich spoločenských vied, ktorej výsledky vzbudzujú značnú pozornosť aj u širokej verejnosti. Navzdory rozmanitosti antropologických škôl, smerov a paradigiem sa kultúrni antropológovia zhodujú v názore, že každý kultúrny prvok alebo komplex je nutné študovať a interpretovať v širšom sociokultúrnom kontexte. Záleží však na konkrétnom antropológovi, či pri svojom výskume bude klásť dôraz na obsah, funkciu, štruktúru alebo na význam kultúrneho fenoménu, ktorý je predmetom ich vedeckého záujmu. Antropológovia zároveň sami rozhodujú o tom, či objekt ich výskumu budú študovať z diachrónnej alebo synchrónnej perspektívy. Súčasných antropológov tiež spája vedomie, že kultúru nie je možné redukovať na jednoduchý adaptačný mechanizmus, slúžiaci k uspokojovaniu ľudských potrieb. Nad utilitárnou dimenziou každého kultúrneho predmetu alebo javu totiž jestvuje svojbytný svet symbolov a významov, ktoré z kultúry robia unikátny jav „sui generis“ – relatívne autonómnu vrstvu reality, ktorá sa vyvíja podľa svojich vlastných utilitárnych zákonov. Predpokladom kultúrneho antropológa je schopnosť exaktne postihnúť utilitárne funkcie kultúr a zároveň mať vlohy na to, ako ju čítať ako svojbytný semiotický text. Navzdory premenám antropologických paradigiem, daných prirodzenou variabilitou predmetu a bádateľských postupov, aj naďalej zostáva základnou metódou kultúrnej antropológie terénny výskum založený na pobyte medzi príslušníkmi študovanej spoločnosti. Rozpor medzi hermeneutickým porozumením kultúre a jej racionálnou analýzou preto americký kulturológ Cliford Geertz výstižne charakterizoval prirovnaním „umením žiť tam a písať tu“ (Geertz 1988a, 32).