Životopis

Oblasti vedného poznania:

Autor:

Ekvivalent pojmu v iných jazykoch

Biographie (D)
biography (En)

Explikácia pojmu

(z gréc. biografia): vedecky alebo literárne spracované dielo o významnom spisovateľovi, hercovi, športovcovi, vedcovi alebo osobnosti z inej profesie (kňazskej, umeleckej, vojenskej a pod.). Osobitným typom biografie je spracovanie životného osudu prenasledovaných ľudí v totalitnej spoločnosti, či už za fašizmu alebo komunizmu. Životopisy sa zameriavajú na chronologický výklad udalostí, na opis a rekonštrukciu života ľudí, ktorí boli niečím výnimoční. V životopise zväčša nechýba hodnotiaci aspekt, čiže pri opise v chronologickom slede sa odkrýva aj významný prínos tejto osobnosti  pre literárny vývin či vedecký rozvoj alebo spoločenský pokrok. U týchto osobností sa ich život neraz končí tragicky, umierajú predčasne pod vplyvom nadmerného nasadenia v práci alebo v boji proti nepriateľovi či proti zlu (Jozef Gabčík, Milada Horáková, Pavol Peter Gojdič). V súčasnosti existujú aj slovníky, obsahujúce životopisy osobností; ako príklad možno uviesť Encyklopédiu osobností Českej a Slovenskej republiky. Takáto encyklopédia je založená na faktoch, na dokumentaristike a má skôr povahu administratívneho či náučného štýlu. Tento druh životopisu sa vyznačuje jazykovou úspornosťou, stručnosťou a možno ho pokladať za oznamovací a dokumentárny žáner (Mistrík, 1975, s. 194 – 195). Je v príkrom rozpore s umeleckým životopisom, ktorý sa síce buduje na faktoch, ale samotný text sa tvorí so zámerom vyvolať estetický zážitok alebo aspoň zážitok prostredníctvom narácie, dejových prvkov. Veľmi originálnym typom tohto žánru je dielo maďarského jazykovedca Gézu Bárcziho A magyar nyelv életrajza (Životopis maďarského jazyka), v ktorom autor v chronologickom slede spracoval dejiny rodného jazyka od počiatkov až po súčasnosť. V literárnej komunikácii rozlišujeme dva druhy životopisu.: 1. autobiografia (z gréc. auto = sám), t. j. vlastný životopis autora; 2. literárny životopis napísaný iným autorom.

 

 

Explikácia pojmu

 

Autobiografia používa subjektivizované a objektivizované postupy. Pri prevahe subjektívnych prvkov sa autor zameriava na seba a sústreďuje svoju pozornosť hlavne na vnútorný, t. j. psychologický alebo filozofický vývoj vlastnej osobnosti. Druhý typ autobiografie umiestňuje vlastné zážitky do širšieho spoločenského a historického kontextu. Autobiografia má bohatú tradíciu, jej začiatky siahajú až k sv. Augustínovi, ktorý napísal dielo Vyznania (397-398), ktoré sa vyznačuje silným subjektivizmom a sebareflexiou. Vznikli okolo roku 400 a zachytávajú duševné zápasy autora pred pokrstením. Majú teda konfesionálny charakter, odhaľujú problémy vlastnej osobnosti a jej dozrievania. Podobnými vlastnosťami oplýva aj dielo Jean Jacques Rousseeaua Vyznania (1782), ktoré je zamerané viac na apologetiku, na obranu kresťanskej viery a vlastnej cesty.  Niektorí autori uvádzajú ako prototypy či archetypy pre autobiografiu dokonca aj rímskych cisárov, z nich možno spomenúť predovšetkým Marca Aurelia a jeho filozofické úvahy, v slovenčine známe pod názvom Myšlienky k sebe, z ktorých niektoré časti vznikli dokonca na našom území, pravdepodobne kdesi pri Hrone. Keďže autobiografia je zväčša dielom spisovateľa, jeho postrehy sa stávajú vhodným prameňom pre literárnohistorické bádanie. Autobiografické vlastnosti sa uplatňujú aj v iných, príbuzných žánroch: a/ pamäti (memoáre), v nich sa vo väčšej miere pertraktujú významné osobnosti a udalosti ako v autobiografii (sú známe Kollárove Pamäti z mladších rokov života); b/ rozhovory (interview), zamerané na vyprovokovanie známej osobnosti o úspechoch a peripetiách jeho života (viaceré rozhovory Jána Strassera s významnými slovenskými osobnosťami, kniha Hany Lasicovej Všetko o mojom otcovi alebo rozhovory Antona Baláža s Rudolfom Dobiášom pod názvom Vyniesť na svetlo dňa príbehy dlhej noci); c/ korešpondencia, čiže listy adresované konkrétnej osobe/osobnosti; z novších kníh vyniká objemná kniha Dušana Teplana a Mariána Kamenčíka, vydaná pod názvom Slovenský nadrealizmus v korešpondencii (1935 – 1948); d/ denník, čiže zaznamenávanie osobných pocitov, dojmov a úvah, viazaných na konkrétny deň (v kresťanských kruhoch sú známe denníky Pavla Straussa a Jula Rybáka), ale hádam najznámejším príkladom na tento žáner je Denník Anny Frankovej.  

 V slovenskej literatúre napísal biografiu o sebe Ján Francisci-Rimavský (Vlastný životopis), Jonáš Záborský (Vlastný životopis), Ján Kalinčiak (Vlastný životopis) , v českej literatúre vytvoril dielo tohto druhu Vítězslav Nezval pod názvom Z mého života. Vlastný životopis autora môže byť podkladom aj pre vznik autobiografického románu; takýmito dielami sú aj romány Maxima Gorkého Detstvo, Vo svete a Moje univerzity. Z novšej slovenskej literatúry je známy Pokus o autoportrét  Rudolfa Slobodu, ale aj esejisticky spracovaný životopis Pavla Straussa Človek pre nikoho, v ktorom hneď na začiatku si autor položí otázku, to chcú byť filozofické memoáre (Strauss, 2000, s. 7). Už z toho vyplýva, že kniha je skôr uvažovaním o živote, než opisom biografických faktov.

Osobitným typom autobiografie je literárny životopis, ktorý patrí k literárnovedným žánrom. Tento typ životopisu nemusí byť nevyhnutne vytvorený v próze, môže mať aj básnickú podobu. Básnický životopis je žáner denotatívnej (vecnej) poézie, založený na faktoch a presných údajoch. Básnický životopis nebuduje  na výmysloch, na fantázii, uprednostňuje skôr holú skutočnosť (Žilka, 1978, s. 269-271, . Charakterizuje ho básnická skratka, jadrnosť, stručnosť, v istých prípadoch aj hravosť, napr. hra s jazykom. Básnický životopis je v príkrom rozpore so životopisom ako útvarom administratívneho štýlu. Údaje strácajú svoj operatívny zmysel, lebo nie sú v službách administratívnej strohosti a prísnosti, ale chcú zobraziť životnú púť básnika, vypovedať o človeku. Hoci básnický životopis sa vyskytuje aj v tvorbe Vojtecha Mihálika, ako príklad uvádzame text Ľubomíra  Feldeka, adresovaný detskému príjemcovi. Básnik v ňom vytvára originálne kalambúry, používa jednoduchú formu, no fakty sú vždy hodnoverné, autor uprednostňuje denotáciu pred konotáciou (Žilka, 2011, s. 72-73):

 

Narodil som sa v znamení Váh,

v Žiline, kde tečie rieka Váh.

Som vážený človek od Váhu,

keď neváham, mávam odvahu.

 

Diogenes obýval vraj sud.

A my sme zas obývali súd.

Tam som získal jasnosť úsudku,

len si nesmiem sadnúť ku súdku.

 

Moja žena – rodák z Martina.

Spolu máme syna Martina.

A Martin je zase Trstenec.

Rodina je zlatý prstenec.

 

Dodatočne robím opravy.

Žena tvrdí, že je z Oravy.

A pribudli ďalšie občianky –

Ľubka, Oľga, Bratislavčanky.

 

/A po tých dvoch prišla Anička.

Ďalší verš je ešte tajnička.

Ťažko sa mi z básne vymotá,

keď ju píšem podľa života./

 

Na rybníku rastie blatúšik,

vo mne rástla kniha Zlatúšik.

Hra pre tvoje modré oči tiež,

dúfam, že ju naspamäť už vieš,

 

Botafogo tiež je odo mňa.

Mnoho kníh som hodil do ohňa.

Mnoho nových píšem, prekladám,

do ohňa už uhlím prikladám.

 

Na fotkách mi hlavu vidíte

a nohy mám doma na byte.

Aké sú? Nuž, aké bývajú –

keď idem, sa sem-tam kývajú.

Ľubomír Feldek: Vlastný životopis

 

Životopis napísaný iným autorom je veľmi frekventovaným žánrom. Termín sa používa na texty opisujúce životný príbeh alebo iba fragmenty zo života zväčša významnej, prevažne kladnej osobnosti. Prvotne ide o historickú osobnosť alebo autora, ktorý sa výrazne pričinil o rozvoj literatúry či iný druh umenia. V súčasnosti sa okruh značne rozšíril, lebo sú známe životopisy aj z iných spoločenských oblastí (politika, šport, cirkev a pod.). Vždy však prevažujú životopisy známych osobností, nevynímajúc ani záporné typy (R. Heydrich, A. Hitler, J. V. Stalin, V. V. Putin). Možno tu uviesť príklady podľa profesie: spisovatelia (Igor Hochel: Príbeh ako princíp. Ladislav Ballek; Anton Baláž: Povedz slovo čisté o Štefanovi Krčmérym; Jan Novák: Kundera. Český život a doba); herci (František Cinger: Smějící se slzy aneb Soukromý život Jana Wericha, 2004; František Kožík: Největší z pierotů), športovci (Mojmír Staško: Útek na lavičku Barcelony o Ferdinandovi Daučíkovi; Ten, kvôli ktorému sa staval Camp nou o Ladislavovi Kubalovi); vedci (František Gel: Louis Pasteur: Přemožitel neviditelných dravců); politici (Ľuboš Jurík: Alexander Dubček / Rok dlhší ako storočie; Mariana Čengel Solčanská: Generál M. R. Štefánik; Proces s mŕtvym o J. Tisovi). Samotný životopis má veľmi širokú škálu a rozličné podoby, navyše často vzniká ako dráma (Jánošíkov život v rozličných spracovaniach, muzikál na základe libreta Daniela Heviera Povolanie pápež o Jánovi Pavlovi II.), môže to byť aj opera (Ferenc Erkel: Hunyadi László), ale aj film (filmy o Jánošíkovi, Dubčekovi, Palúchovi atď.).

Väčšina životopisov okrem konkrétnych faktov obsahuje aj charakteristiku osoby. Obyčajne tento žáner má vždy isté ambície zaradiť sa do umeleckej literatúry alebo aspoň sa priblížiť biografiám, ktoré sa vyznačujú umeleckou kvalitou. Najstaršie diela boli výrazne didaktické, mali zakódované vo svojom obsahu morálne zásady a im zodpovedajúce postoje opísanej osoby. Plutarchos, autor prvého významného životopisu, vkladal do svojho diela Paralelné životopisy (Vitae parallelae) aj anekdoty a iné fragmenty na oživenie textu, čím vytvoril hodnoverné portréty. Boli to dvojice životopisov významných gréckych a rímskych osobností, ktoré navzájom porovnával (23 dvojíc). Niektoré príklady: Alexander Veľký –  Iulius Caesar, Dion – BrutusDemetrios –AntoniusThéseus – RomulusAlkibiades – CoriolanusDemostenes – Cicero. K nim boli pripojené životopisy rímskych cisárov Galbu a Othona a životopis Arata zo Sikyónu a perzského kráľa Artaxerxa II. Dejiny a životopisy významných osobností mali didaktický zámer: podľa Plutarcha sú vzorom a poučením pre život, pre správanie sa ľudí i veľkých kolektívov. Jeho životopisy boli aj v neskoršom období východiskom pre nové spracovanie, čerpali z nich aj mnohí dramatici pre svoje diela (CorneilleRacineShakespeare).

V stredoveku boli vytvorené životopisy svätcov so silným výchovným zámerom, ale už v novom žánri. Týmto novým žánrom bola – legenda (Marsina, 1997, s. 15-16) . V legendách život svätca slúžil ako ideálny vzor pre veriacich, bol založený na chvále Boha, ale samotný dej často nadobúdal fiktívnu podobu. Svedčia o tom aj Legendy stredovekého Slovenska (Ideály stredovekého človeka očami cirkevných spisovateľov), vydané Richardom Marsinom. Kniha obsahuje celý rad idealizovaných životopisov významných cirkevných osobností: Život svätých pustovníkov Svorada vyznávača a Benedikta mučeníka; Väčšia legenda svätého Štefana kráľa; Legenda o svätom Gerardovi biskupovi; Život uhorského kráľa svätého Ladislava; O živote a smrti aj o zázrakoch svätej Alžbety; Život blahoslavenej Margity Uhorskej.

V renesancii sa zrodila historická biografia. Najznámejšie dielo tejto proveniencie vytvoril Giovanni Boccaccio pod názvom O osudoch slávnych ľudí. Obsahujú príbehy slávnych ľudí zamerané na morálne ponaučenie. Kniha má 56 biografií v latinskej próze, počnúc biblickým Adamom, cez osudy mytologických a starovekých ľudí, až po významné osobnosti zo 14. storočia. Treba tu spomenúť dielo Životy najvýznamnejších maliarov, sochárov a architektov (1580), ktorého autorom je Giorgio Vasari (1511 – 1574). Vďaka špecifickému zameraniu životopisov na výtvarných umelcov sa autor pokladá za prvého kunsthistorika a zakladateľa dejín umenia. Jeho biografie nie sú orientované iba na fakty o umelcoch, ale obsahujú aj opis ich dobových techník, ale aj anekdoty a klebety. V neskoršom období sa životopis rozvíjal hlavne v anglickej jazykovej oblasti. Za jednu z najlepšie napísaných životopisov pokladajú dielo škótskeho autora, Jamesa Boswella The Life of Samuel Johson (Život S. J., 1791), hlavne poľskí teoretici (Gazda – Tynecka-Makowska, 2006, s. 90-91). J. Boswell písal aj denník a zápisky z ciest (Juríček a kol., 1987, s. 77). V 19. storočí sa vytvoril osobitý typ biografie, ktorý pripomína život svätcov, ale je zameraný na legendarizáciu a mytizáciu konkrétnych predstaviteľov národných dejín alebo významných osobností kultúry (G. Byron, W. Scott, Ľ. Štúr, M. Jókai). Jozef Miloslav Hurban napísal stručný životopis Ľudovíta Štúra, ale už na samom začiatku ho velebí, ba priam glorifikuje:

Ľudovít zostane večne mladým mužom, večne výtvorom peknej mladosti, idealistom bez úhony, muž pri tom celý činu, ktorý i keď rozum jeho váhal, duch sa k činom niesol, jehož duch národa postavil a dejiny zapíšu ho po boku tých meteoristických velikých géniov, čo na kratší čas obsluhovali oltáre národnej osvety, poézie, vedy, slobody, ako boli Puškin, Mácha, Stanko Vraz, Michal knieža Obrenovič, knieža Danilo, ku ktorým tak blízkym sa byť cítil. On obetoval sa celý mládeži a Boh túto jeho obeť prijal, aníž je v našom pokolení kto, koho tak ctila by mládež, ako Štúra.

 

Jozef Miloslav Hurban: Ľudovít Štúr

 

V 20. storočí najviac rozvíjali tento žáner rakúsky spisovateľ Stefan Zweig (1881 – 1942) a francúzsky prozaik André Maurois (1885 – 1967). S. Zweig síce písal aj lyrické básne, aj eseje o tvorivých postavách európskej histórie a literatúry, ale sú známe predovšetkým jeho biografické romány. Vymenujeme aspoň niektoré zo slávnych osobností, ktoré umelecky stvárnil: Romain Roland (1921), Mária Antoinettová (1932), Mária Stuartová (1935), Joseph Fouché (1929), Balzac (1946), Magellan (1953). Za majstrovské dielo sa pokladá predovšetkým jeho životopisný román o Balzacovi. Zweigova tvorba tohto druhu sa vyznačuje kultúrno-historickými hodnotami (Juríček a kol., 1987, s. 602). A. Maurois napísal veľa životopisných románov, v ktorých citlivo, trefne a so širokým rozhľadom vykreslil svoje postavy: Shelleyho ((1923), Byrona (1939), Turgeneva (1931), Voltaira (1932), G. Sandovú (1952), V. Huga (1954), Dumasovcov (1957), A. Fleminga (1965). Na jeho tvorbu je príznačný aj jemný humor. A. Maurois bol aj teoretik a tvrdil vo svojej rozprave Aspects de la biographie, že neexistuje čistá literatúra, ani čistá história, ani čistá veda, ale všetky tieto prvky sa podieľajú umeleckom stvárnení životopisných podkladov.

Životopis ako žáner sa úspešne rozvíja aj v slovenskej literatúre a vo filme. V súčasnosti vznikajú životopisné romány akoby na bežiacom páse. Možno tu uviesť iba tie, ktoré sa oplatí čítať, ktoré majú umeleckú hodnotu: Ľuboš Jurík: Smrť ministra (Noc pred popravou Vladimíra Clementisa) (2011), Alexander Dubček / Rok dlhší ako storočie (2015), Ľubo Olach: Vavro Šrobár. Osudové prevraty 1918 – 1944 – 1948 (1017). Do tohto radu patrí román M. Č. Solčanskej Generál M. R. Štefánik  so všetkými znakmi kvalitnej životopisnej prózy: je pútavým príbehom o jednom z najväčších postáv slovenských dejín, podávajúci spoločenské, historické pozadie doby, v ktorej sa hlavná postava výrazne presadzovala a zasahovala do priebehu dejín.

 Román M. Č. Solčanskej je síce koncentrovaný na život hlavnej postavy, ale dostávame ucelený obraz aj o búrlivých časoch, ktoré nielen determinovali Štefánikov bohatý život, ale aj on sám zasahoval do  diania v politike, vo vojenských kruhoch, ako aj vo vede ako významný astronóm. V teórii sa rozlišujú dva typy životopisného románu (Vlašín, 1977, s. 48):

 

1.   Románová biografia, ktorá je podžánrom historického románu;

2. Román-dokument, ktorý patrí skôr do literatúry faktu a veľmi sa blíži k životopisnej monografii, ktorá vedecké alebo/aj publicistické fakty zoraďuje a opisuje tak, aby u čitateľa vyvolávali zážitok, aby zážitkovosť zakódovaná do textu ako výrazová kvalita rezonovala u čitateľa (Mocná, Dagmar, Peterka, Josef a kol., 2004, s. 63). Možno povedať, že román Generál M. R. Štefánik patrí jednoznačne do prvej skupiny, pokiaľ ostatné spomenuté diela nesú skôr znaky románu-dokumentu. To isté platí aj o ďalších dvoch životopisných románoch M. Č. Solčanskej, v ktorých spracovala demytizujúcim spôsobom J. Jánošíka a J. Tisu.

Obyčajne sa tematika životopisu významných osobností sa odbornej literatúre sústreďuje iba na romány či epiku väčšieho rozsahu, t. j. na románovú tvorbu, hoci sa často vykresľujú niektoré známe postavy z dejín či z umeleckej alebo vedeckej sféry aj v kratších útvaroch ako sú portréty. Vtedy sa životopisné údaje koncentrujú na istý aspekt, ktorý autor zvýrazňuje a preferuje. Možno tu uviesť ako príklad knihu Viliama Judáka Boží priatelia (Slovenské martyrológium). Autor sa sústredil na slávne osobnosti, ktoré sa zaslúžili o šírenie kresťanstva v minulosti (sv. Gorazd, sv. Štefan, sv. Ladislav atď.) alebo za vieru boli prenasledovaní či aj mučení v časoch fašistickej a komunistickej diktatúry (Pavol Peter Gojdič, Zdenka Cecília Schelingová, Tomáš Dezider Munk a František Munk, Titus Zeman atď.). Osudy Tomáša Dezidera Munka sú spracované v samostatnej monografii Ivana A. Petranského, ale obsahujú aj opis tragédie ostatných členov rodiny: rodičov Gizelu a Františka, mladšieho brata Juraja (Petranský, 2008, s. 7-27).

Literárne životopisy môžu byť podkladom pre filmové spracovanie. Dokumentárny film môže vzniknúť na podklade autobiografie, napr. Spomienky na Piešťany Ľudovíta Wintera dozaista poslúžili na vznik filmu o tomto budovateľovi piešťanských kúpeľov.  Dokumentárny film o Rudolfovi Dobiášovi patrí medzi najlepšie svojho druhu, ale sotva by sa zrodil bez jeho literárnej tvorby, ktorá je bohatá a rôznorodá. Ak teda hovoríme o životopise, nemožno zabudnúť ani na životopisné filmy, či už dokumentárne alebo umelecké. Aj čisto dokumentárne filmy majú ambíciu aplikovať aj umelecké prostriedky na vyvolanie väčšieho zážitku u diváka. 

Bibliografia

BÁRCZI, Géza: A magyar nyelv életrajza. Budapest : Gondolat, 1963, 462 s. Bez ISBN.
Encyklopédia osobností Českej a Slovenskej republiky. V. Londýn : BPH – British Publishing House LTD, 2017, 1568 s. ISBN 978-1-912100-99-6
GAZDA, Gregorz – TYNECKA-MACHOWSKA, Slovina (eds.): Slownik rodzajów i gatunków literackich. Kraków: UNIVERSITAS, 2006. ISBN 83-242-0474-1
JUDÁK, Viliam: Boží priatelia. Slovenské martyrológium. Trnava : Spolok svätého Vojtech, 2016, 635 s. ISBN 978-80-8161-222-0
HURBAN, Jozef Miloslav: Obrazy zo života. Výber z realistickej prózy. Bratislava : Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry, 1956, 329 s. Bez ISBN
JURÍČEK, Ján (ed.): Encyklopédia spisovateľov sveta. Bratislava : Obzor, 1987, 641 s. Bez ISBN.
MARSINA, Richard: Legendy stredovekého Slovenska. Ideály stredovekého človeka očami cirkevných spisovateľov. Nitra : vydavateľstvo RAK, 1997, 409 s. ISBN 80-85501-08-02
MISTRÍK, Jozef: Žánre vecnej literatúry. Bratislava : Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 1975, 215 s. Bez ISBN.
MOCNÁ, Dagmar – PETERKA, Josef a kol.: Encyklopedie literárních žánrů. Praha–Litomyšl: Paseka, 2004, 671 s. ISBN 80-7185-669-X
PETRANSKÝ, Ivan A.: Život pod hviezdou. Osudy Tomáša Dezidera Munka. Prešov : Vydavateľstvo Michala Vaška, 2008, 146 s. ISBN 978-80-7165-683-8
STRAUSS, Pavol: Človek pre nikoho. Bratislava : DAKA, 2000,192 s.ISBN 80-967378-6-4
VLAŠÍN, Štěpán a kol.: Slovník literární teorie. Praha : Československý spisovatel, 1977, 471 s. Bez ISBN
ŽILKA,Tibor: Poetický slovník. 2. vyd. Bratislava: Tatran, 1987, 437 s. Bez ISBN
ŽILKA, Tibor: Vademecum poetiky. Nitra : Univerzita Konštantína Filozofa v Nitre, Fakulta stredoeurópskych štúdií, Katedra areálových kultúr, 2011, 426 s. ISBN 978-80-8094-963-1

<< späť