Rétorika alebo rečníctvo (z starogréc. ῥητορική, po grécky rhétoriké techné ) je rečnícke umenie a náuka o verbálnom prejave, náuka o tom, ako pôsobivo formulovať myšlienky a získavať poslucháčov na svoju stranu. Jednak je to spôsob prejavu s dôrazom na jeho komunikačný dosah, jednak je to súbor pravidiel a návodov, ako takýto prejav pripraviť a realizovať.  Rétorika vznikla v antickom Grécku, kde sa rečník mohol slobodne vyjadriť a ovplyvniť poslucháčov svojimi argumentami. Umenie hovoriť, presvedčiť publikum bolo v antickom Grécku a neskoršie aj v Ríme hlavným predpokladom spoločenskej prestíže a úspechu na verejnom živote. Rétorika sa zákonite sa stala teóriou jazykového prejavu, ktorá obsahovala súbor praktických návodov ako pripraviť a predniesť politické agitačné prejavy, súdne reči, ale aj prejavy oslavné či smútočné. Osobitný dôraz sa síce kládol na argumentáciu v prejave, ale na druhej strane tieto dôkazy bolo treba predniesť presvedčivo. Táto presvedčovacia sila spočívala v súbore štylistických kvalít prejavu, ktoré mal rečnícky prejav obsahovať. Rétorika kládla dôraz na jasnosť a zrozumiteľnosť vo vyjadrovaní rečníka, na gramatickú správnosť použitých prostriedkov, ale aj na krásu a estetické kvality prednesu. Okrem toho sa zameriavala aj na vhodnosť a primeranosť použitých prostriedkov s prihliadnutím na tému, situáciu ako aj na zloženie poslucháčstva. Z rétoriky sa vyvinula aj štylistika ako samostatná vedná disciplína. Spája ich hlavne zameranosť na použitie vhodných štylistických prostriedkov vzhľadom na funkciu prejavu ako aj na spôsob dosiahnutia jeho účinku na poslucháča. Vzhľadom na túto príbuznosť sa hovorí v súvislosti s antickou rétorikou o troch základných štýloch:

–        vysoký štýl, ktorý je patetický, vznešený a používa sa pri slávnostných prejavoch a v reprezentačných textoch, ktorý používa často tzv. ozdobné prostriedky,

–        stredný štýl, ktorý sa pokladá za praktický – je to reč vychovávateľov a kazateľov, táto reč sa používa pri poučovaní a vysvetľovaní, oproti vysokému štýlu je tento štýl striedmejší a neutrálnejší,

–        nízky štýl, ktorý je určený pre ľudové publikum, využíva sa aj v komédii a v satire, charakterizuje ho jednoduché vyjadrovanie, opiera sa o hovorový jazyk –  v antických komédiách sa vyskytujú aj vulgárne výrazy.

Rozlíšenie vysokého a nízkeho štýlu sa dodnes sa používa a dotýka sa aj štýlu umeleckej literatúry. Prirodzene, ak je funkčne opodstatnený tzv. nízky štýl,  ovplyvňuje hodnotu literárneho diela (porov. Haškovho Švejka). Na druhej strane niektoré žánre priam vyžadujú prevahu výrazov, oplývajúcich pátosom  alebo vážnym ladením (óda, elégia).

---

Rétorika ako náuka o rečníctve vznikla pred vyše 2000 rokmi v starovekom Grécku.  Bola súčasťou trívia spolu s gramatikou a dialektikou, ktoré bolo základom vyššieho vzdelania. Za miesto vzniku rétoriky sa pokladá Sicília v 5. storočí pred. Kr., kde mohol každý slobodný občan svoju osobnú alebo verejnú záležitosť predniesť u súdu alebo na verejnom zhromaždení. Keďže takýto prejav vyžadoval istú zručnosť, vytvorila sa inštitúcia učiteľov rečníctva, ktorí pripravovali záujemcov na pôsobivý prednes svojho prejavu. Významnú úlohu v starom Grécku zohrali sofisti, ktorí zhromažďovali mládež okolo seba, pripravovali ich na agitačnú a propagačnú prácu. Sofisti sa takto stali učiteľmi krasorečnenia. Známymi rečníkmi a teoretikmi sa v Grécku stali Georgias z Leontín, Protagoras, Demostenes, Sokrates, Demokritos, Platón a Aristoteles. Georgias z Leontín (483 – 380 pred Kr.) bol sofista a napísal prvú učebnicu rétoriky, jeho zásluhou sa preniesla sicílska rétorika do Atén. Bol prvým teoretikom, ktorý sa venoval ozdobným rečníckym figúram. V Aténach bol o rečníctvo veľký záujem vďaka Solonovým reformám, ktoré priniesli pre občanov ústavné právo a zároveň aj slobodu prejavu. Sokrates (469 – 399 pred Kr.) bol majstrom dialógov. Konverzačná forma vyučovania dodnes sa nazýva metódou sokratovskou. Sám propagoval dialóg ako rečnícku formu, jeho otázky boli sformulované provokatívne, čím vynucoval odpovede a nútil poslucháčstvo k dialógu. Jeho nasledovníkom bol Platón (427 – 347 pred Kr.), ktorý ďalej rozvíjal dialogickú formu v rámci rečníctva. V jeho spisoch je veľa priamych poučení o rečníckom umení. Prvú knihu pod názvom Rétorika napísal Aristoteles (384 – 322 pred Kr.), ktorý sa pokladá za najväčšieho mysliteľa staroveku. Popri poetike položil základy aj rečníckeho umenia.

Starogrécka teória sa zakladala na rozlíšení trojakých rečníckych žánrov: 1. Politické prajavy, 2. Súdne prejavy, 3. Príležitostné oslavné prejavy. Takéto členenie zodpovedalo trom štýlom: 1. nízky štýl, 2. stredný štýl, 3. vyšší, ťažší štýl. Možno si všimnúť, že politický prejav sa nachádza na najnižšom stupni, mal všetky znaky „nízkeho“ štýlu. V stredoeurópskych pomeroch tento stav naďalej pretrváva, „nízky štýl“ aj v súčasnosti dominuje v politickej praxi.

Zo súčasného hľadiska je dôležité, že antické rétoriky mali päť kapitol, lebo tri z nich dodnes zachováme ako základné metódy vyučovania slohu v školskej praxi. Možno ich klasifikovať takto:

1.      Výber témy a zhromažďovanie faktov (inventio)

2.      Rozvrhnutie látky, jeho logické členenie (dispositio)

3.      Štylistické sformovanie nazbieraného a roztriedeného materiálu (elocutio)

4.      Zapamätanie pripraveného prejavu a príprava na prednes (memoria)

5.      Prednes, zrealizovaný prejav (pronuntiatio).

Kým prvý bod aj v súčasnosti voláme invenciou a týka sa zbierania materiálu a zhromažďovania faktov. Členenie témy je základom kompozície, pričom samotná kompozícia podľa Cicerona má mať štyri časti:

a/ Úvod (principium) má slúžiť na získanie poslucháčov na svoju stranu (captatio benevolentiae) a na vymedzenie obsahu prejavu (propositio). K tomu ešte možno pridať samotné členenie, klasifikáciu (distributio). Táto časť môže obsahovať 3-4 body.

b/ Narácia (narratio), čiže vysvetlenie toho, čo predchádzalo udalostiam, o ktorých chce rečník hovoriť pred začatím najdôležitejšej časti prejavu.

c/ Hlavná časť prejavu, čiže argumentácia (confirmatio), ktorej predchádza vyvrátenie predchádzajúcich tvrdení – protiargumentácia. Tu sa má zachovávať istá gradácia, čiže najsilnejší argument treba ponechať na samý koniec.

d/ Záver (peroratio) má obsahovať povzbudenie poslucháčov a treba v ňom načrtnúť istú perspektívu. Záver má byť krátky, stručný, ale na konci záveru by mal rečník upozorniť poslucháčov, že svoj prejav skončil. Môže to byť aj krátka veta: „Ďakujem za pozornosť“, „Dovoľte mi ukončiť moje úvahy citátom...“ a pod.

Jazykové spracovanie, čiže tretí bod je základom súčasnej štylistiky. Má tri samostatné časti: správnosť, zrozumiteľnosť a ozdobnosť prejavu.

–        Jazyková správnosť je otázkou kultúry reči. Často sa vyskytujú v prejave nesprávne výrazy typu „neni“ namiesto nie je, „zahájiť“ rokovanie namiesto začať rokovanie a pod. V našich podmienkach aj funkcionársky (politický) slang môže negatívne ovplyvniť jazykový prejav. Isté stereotypy sa zachovali z obdobia totality alebo na spôsob totalitných prejavov sa udomácnili nové javy (nechajte ma dohovoriť, nechajte mi dokončiť myšlienku atď.).

–        Zrozumiteľnosť prejavu sa dosahuje jasnosťou myšlienok, používaním zrozumiteľných výrazov. Často sa stáva, že rečník skomolí slová, na základe podobnosti použije celkom iný výraz. Ďalej sem treba zaradiť nezrozumiteľné, nejasné vety. Tzv. brebty sa u niektorých rečníkov vyskytujú častejšie, u iných sú zriedkavým javom. Často táto stránka prejavu znižovala úroveň jazykového prejavu bývalého prezidenta Slovenskej republiky, Ivana Gašparoviča. Uvedieme tri známe brebty bývalého prezidenta:

“Slovensko niekedy žiaľbohu, a niekedy je to aj chvalabohu, že žiaľbohu, že na Slovensku predsa len tá pracovná sila je ešte stále lacnejšia a teraz chvalabohu, že je lacnejšia."

“Ja som veľmi rád, že aj v Organizácii spojených nádorov, názorov, spojených nádor, spojených národov."

“Rozhodnúť sa kandidovať do funkcie prezidenta hlavy štátu nie je jednoduché."

–        Ozdobnosť jazykového prejavu je otázkou použitia synoným, trópov, štylistických figúr. Táto oblasť jazykových prostriedkov sa dlho pokladala za hlavný predmet rétoriky, tvorili ho figúry a trópy. Ide tu o špecifické výrazové prostriedky, ktoré sú spojovacím článkom pre  rétoriku, štylistiku a poetiku. Niekedy sú figúry zastrešujúcim termínom pre túto skupinu výrazových prostriedkov, ale v súčasnosti sa skôr rozlišujú pod názvom štylistické (rétorické) figúry a básnické trópy. [1] Figúry sa charakterizujú ako jazykový obrat, ako odchýlka od bežného vyjadrovania. Prostredníctvom nich sa ozvláštňuje reč, a to v zvukovom, lexikálnom, syntaktickom alebo v rečníckom pláne jazyka. Väčšina figúr sa zakladá na opakovaní hlások, slabík, slov, slovných spojení, viet, v iných prípadoch dochádza k ozvláštneniu výrazu prostredníctvom zmeny slovosledu, intonácie alebo vypustenia výrazu. Štylistické figúry môžu byť zvukové (aliterácia, paronomázia), slovné (epizeuxa, hendiadys), vetné (asyndeton, polysyndeton) a rečnícke (rečnícka otázka, oslovenie, zvolanie). Trópy sa charakterizujú ako nepriame pomenovania, slovo, výraz sa použijú v prenesenom význame. K základný trópom zaraďujeme metaforu, metonymiu a symbol. Ostatné trópy sa pričleňujú k týmto základným trópom (epiteton, personifikácia, synestézia, synekdocha, hyperbola, perifráza a pod.).  Práve figúry a trópy sú tými „ozdobami“ reči, ktoré sú východiskom pri chápaní štýlu ako ozdobného prídavku, výrazového „vyšperkovania“ textu. Zároveň sú tými „odchýlkami“, ktoré umožňujú programovo chápať štýl (hlavne umelecký) ako deviáciu, ako odklon od neutrálnej normy. Podľa tohto názoru sa štýl stáva príznakovým práve vďaka výskytu štylistických figúr a trópov v umeleckom texte.[2]

Štvrtou súčasťou antickej rétoriky je memoria. Staroveký rečník si musel svoj prejav dôkladne pripraviť a zároveň sa ho naučiť naspamäť. Používal pritom aj rozličné mnemotechnické pomôcky.

Piatou súčasťou rétoriky je pronunciatio, čiže samotný prednes. Samotná realizácia musela byť dôkladne pripravená a premyslená. Vyžadovala výrazný a efektný prednes, dokonalú prácu s hlasom, intonáciou a akcentom. V niektorých častiach vyžadovala predloha aj prednes rytmizovaný, rozčlenený. Presne bolo stanovené aj užívanie gest, pohybu, teda toho, čo v súčasnosti označujeme slovom kinestetika prejavu. Dané prostriedky podporovali gradáciu celého prejavu ako aj jeho sugestívne vyznenie.

Rétorika bola počas stredoveku a renesancie praktickou disciplínou. Aj od renesancie po klasicizmus sa vyvíjala a využívala svojím návodom na prípravu a realizáciu rečníckeho prejavu. Klasicizmus sa zameriaval aj pri umeleckej tvorbe na hľadanie poriadku, usporiadanosti. V centre humanitných vied až po obdobie romantizmu zostáva rétorika, ktorá umožňuje vedeckému a umeleckému prejavu prirodzenú, čiže logickú usporiadanosť. Rétorika, čiže veda o krasorečnení, vymedzuje úlohu pre rečníka v troch antitetických myšlienkových opozíciách a podľa toho rozlišuje tri druhy rečníckeho prejavu: a/ genus demostrativum je prejav založený na chvále poctivosti a kritike podlosti (honestatem laudat, turpitudinem vituperat), b/ genus deliberativum je prejav založený na presviedčaní o tom, čo je užitočné, prospešné a naopak - čo je škodlivé, c/ genus judiciale je prejav založený na obrane práva oproti bezpráviu, t. j. bezprávnosti. Osobitný dôraz sa kládol na invenciu, čiže na kompozíciu rečníckeho prejavu. Každý prejav mal pozostávať zo štyroch častí: najprv treba získať priazeň poslucháčstva a vzbudiť záujem o tému (exordium), potom nasleduje vymenúvanie faktov a presných údajov (narratio), až za tým treba v prejave prejsť na argumentáciu, na enumeráciu argumentov a protiargumentov a ich hodnotenia (confirmatio), no a v samom záver treba u poslucháčov vzbudiť krásne a povznášajúce pocity (peroratio).

Rétorika v tomto chápaní je návodom, vymedzením pravidiel na vytvorenie akéhokoľvek prejavu. Vychádza sa z toho, že jazykový prejav musí byť presvedčivý, vzbudiť záujem u poslucháča. Ráta sa teda s príjemcom, reč slúži na to, aby ovplyvnil poslucháča.  Rétorika nie je zúžená iba na rečnícky prejav, ale sa vzťahuje na všetky formy verbálnej komunikácie, teda aj na literatúru. Vždy teda existoval úzky vzťah medzi literatúrou a rétorikou. Osvojenie si autorského majstrovstva sa začínalo rétorikou, na znalostiach z rétoriky bola budovaná poetika. V školskej praxi rétorika zaujímala popredné miesto a samotná výučba sa uskutočňovala prostredníctvom kreatívnych metód. Nestačilo, aby si žiaci osvojili iba pravidlá, podľa osvojených vedomostí museli žiaci písať aj prejavy a básne. Bol tu prirodzený prechod medzi školskou úlohou a literárnym dielom. U spisovateľov z obdobia klasicizmu (Racine, La Fontaine) na dajú presne určiť, ako ich ovplyvnili hodiny rétoriky v škole. To sa netýka iba Francúzska, ale aj strednej Európy. Rétorika je vždy hľadanie poriadku, jazykovej usporiadanosti, systémovosti. Základom poriadku, systémovosti je rozum, racionálne myslenie. Napriek tomu jazykový prejav neovplyvňuje iba na naše racionálne myslenie, ale zároveň vzbudzuje aj emócie, vplýva na naše city. Krasorečnenie má tlmiť naše afekty, vášne, má nám ukázať správny smer. Treba pritom si uvedomiť, že na filozofiu klasicizmu silno vplýval stoicizmus, ktorý bol založený na spochybnení našich citov, nášho citového života. Aj rétorika bola budovaná predovšetkým na logike. Dominantné postavenie malo ratio. Klasicizmus hlása, že literatúra vždy má morálnu dimenziu, literatúra má v nás pestovať ctnosť. Súčasťou poriadku je to, čo je dobré. Zlo, čo je zlé, je zároveň je aj narušením poriadku, nesystémové. Knihy o rétorike na samom začiatku upozorňujú, že dobrým rečník môže byť iba bezúhonný, z morálneho hľadiska čistý človek. Na tomto základe sa potom rozlišuje pravá a falošná rétorika.

Klasicizmom sa na isté obdobie končí výnimočné postavenie rétoriky, lebo romantizmus sa odkláňa od všeobecných pravidiel, obracia pozornosť k tomu, čo je výnimočné, svojské, individuálne. Vízie romantikov nepotrebujú vopred stanovené pravidlá, ani poriadok. Nastupuje obdobie historických vied (historická gramatika, dejiny literatúry a umenia). Skúma sa pôvod jazykov, rekonštruuje sa hypotetický prajazyk, namiesto syntaxe sa presúva do popredia etymológia. Rétoriku a poetiku nahrádzajú dejiny literatúry, ktoré sú v samej podstate založené na životopisoch autorov. Niektorí autori sú charakterizovaní ako velikáni – Victor Hugo, Adam Mickiewicz, Sándor Petőfi, A. S. Puškin a pod. Oni sú vyvolencami, oni sú tí, ktorí viac trpeli a milovali ako iní, práve preto napísali aj lepšie, geniálnejšie diela ako iní autori.

19. storočie teda mnohí teroretici jednomyselne apostrofujú ako smrť rétoriky. Napriek tomu,  že rétorika sa stala v 2.-4. storočí po Kristovi súčasťou všeobecnej kultúry a od 15. storočia (po prvom preklade Aristotelovej Poetiky) sa prelína s poetikou, hlavne v oblasti poetiky básnického textu. V 20. storočí však dochádza k znovuoživeniu rétorických štúdií, pravdepodobne aj preto, lebo sa literárna veda odkláňala od jednostranného preferovania životopisu autora a čoraz väčší význam nadobúda v rámci komunikácie príjemca (čitateľ). Tento trend prepokladá vzbudenie čitateľského záujmu o dielo a tento posun vyžaduje aj využitie rétoriky pri pôsobení na príjemcu. Ak to porovnáme s obdobím symbolizmu, vieme, že literárne texty boli určené iba úzkej vrstve čitateľov, autori, hlavne básnici nemali o to záujem, aby ich texty čítal čím väčší počet ľudí. Tvorili skôr pre seba alebo pre úzky okruh ľudí, ktorí disponovali istými prepokladmi, aby ich texty mohli pochopiť.

V 20. storočí teda rétorika znovu nadobúda čoraz väčší význam aj pri skúmaní literárnych textov. Možno to vysvetliť aj tým, že z troch prvkov komunikačnej schémy autor – text – príjemca sa v období postmodernizmu ťažisko presúva na príjemcu, teda aj od literárnych textov sa vyžaduje, aby ich recepčný dosah obsiahol čím väčší okruh čitateľov.  Renesancia rétoriky súvisí so vznikom a vývinom štrukturalizmu, najmä jeho orientáciou ny výskum jazyka ako systému. Základy štrukturalistickej jazykovedy položil Ferdinand de Saussure na začiatku 20. storočia vo svojich prednáškach na ženevskej univerzite . Jeho prednášky po smrti vydali knižne traja jeho študenti – Charles Bally, Albert Sechehaye, Albert Riedlinger.  Kniha má názov Cours de linguistique générale (Úvod do všeobecnej jazykovedy). Podstatné z jeho prednášok je to, že de Saussure rozlišuje medzi jazykom a rečou, medzi langue a parole. Langue je systémom jazykových prostriedkov, z ktorých v konkrétnej situácii si vyberá tie, ktoré mu funkčne najviac vyhovujú pri odovzdávaní informácií. Samotná reč sa stáva tiež výskumný materiálom a umožňuje zapojiť do tohto výskumu aj rétoriku, lebo sformulovanie myšlienok a ich prenos sa uskutočňuje prostredníctvom použitia všeobecných pravidiel. Tieto pravidlá skúmali práve pomocou rétoriky isté skupiny vedeckých pracovníkov alebo aj jednotlivci, ktorí mali značný vplyv na ďalší vývin literárnovedného výskumu.

V 60. a 70. rokoch dvadsiateho storočia sa stala známou tzv. lutyšská m-skupina[3], ktorá vypracovala na základe štrukturalistických jazykových metód veľmi komplikovaný systém rétorických figúr, pozmeňujúc aj názvy jednotlivých figúr a trópov. Tzv. metaboly rozdelila na metaplazmy, metataxy, metasemémy a metalogizmy. Je to obsiahnuté v monografii Rhétorique générale (Obecná rétorika) a jej autormi sú: J. Dubois, F. Edeline, J. M. Klinkenberg, P. Minquet, F. Pire a H. Trinon. Samotný systém vychádza z komunikačného modelu, ktorý dva roky pred vydaním ich obecnej rétoriky (1968) vypracoval R. Jakobson.  Pokúsili sa o skĺbenie rétoriky a poetiky, ich úsilie smerovalo proti atomizujúcemu výpočtu jednotlivých trópov a figúr v klasických rétorikách. Vytvorili systém, založený na posunoch jazykových výrazov na rovine foném a grafém (metaplazmy), na rovine syntaxe (metataxy), na posunoch jazykových významov (metasemémy, metalogizmy). Spoločným menom sa tieto javy nazývajú metabolami a chápu sa ako odchýlky od fonologických či grafematických, morfologických, syntaktických a sémantických javov oproti t základným, štylisticky nepríznakovým tvarom. Sústavu trópov a figúr lutyšská skupina zahrnula do systému v tabuľke. Na jej vodorovnej osi sa nachádzajú  jazykové roviny obsahujúce odchýlky od základnej podoby, na vertikálnej osi sú typy posunov: sťaženie (supression, detractio), rozšírenie (adjonctio, adjectio), súčasne sťaženie a rozšírenie, napokon permutácia  (transmutatio). Tabuľka, ktorú uvádzame, je prevzatá z knihy Jiřího Krausa[4], ktorý ju zjednodušil oproti pôvodnej tabuľky.

Ďalším významným predstaviteľom rétoricky orientovanej literárnej vedy je Paul de Man, ktorý zákonitosti tvorby poézie, ba aj filozofie a samotného jazyka opisuje rétorickými pojmami. Vo svojich analýzach práve na základe rétorických figúr, na vytváraní napätia medzi označujúcim a označovaným, alebo na základe odchýlok medzi gramatickou konštrukciou a rétorickou štruktúrou vymedzuje osobitosti literárneho textu. Pomerne náročná je jeho „rétorická“ teória, ale osobitný dôraz sa kladie na jeho publikáciu pod názvom Semiológia a rétorika, ktorá je určujúca z hľadiska jeho koncepcie. Paul de Man význam predstaviteľov francúzskej štrukturalistickej poetiky, teda ako on nazýva – semiológie - , medzi ktorých patri Barthes, Genette, Todorov a Greimas, spočíva v objavení priority „kódu“ a v odmietnutí autority referencie. Zároveň však týchto predstaviteľov francúzskej semiotickej školy podrobuje aj kritike, lebo stotožňujú gramatické (predovšetkým syntaktické) štruktúry s rétorickým štruktúrami. V ďalšej časti svojej práce spochybňuje zaradenie a výklad rétorických figúr ku gramatickým konštrukciám. Zdôrazňuje pritom v súlade s Kennethom Burkem a Charlesom Peircem odklon medzi znakom a významom (deflection). Podľa neho  rétorika radikálnym spôsobom neguje logiku a vytvára  neobmedzené možnosti pre referenciálne odklony. U Paul de Mana literatúra (poézia) patrí nielen bezvýhradne do sféry rétoriky, ale je jej prvotným nositeľom, jej faktorom par excellence.  Dekonštruktivistické chápanie Paula de Mana rétorika radikálne narúša zdanlivo kompaktnú povahu klasického triády (gramatika, rétorika, logika).  U neho intencia textu je založená na tropologickej produktivite jazyka. Pochopenie textu zahŕňa v sebe moment recepčnej voľby, ktorá ako produkt lektúry nie je nevyhnutne neriešiteľná. Jeho teória prisudzuje prioritu pre rétorické uchopenie zákonitostí jazyka R. Jakobsonovi oproti francúzskym  štrukturalistom (Barthes, Genette, Todorov, Greimas). Aj m-skupina sa odvolávala na Jakobsona, z neho odvodzuje pojmy ako „básnik-rétor“ alebo „rétorická funkcia“.  R. Jakobson vo svojej známej štúdii Lingvistika a poetika si veľmi zakladá na asymetrickom vzťahu znaku a referenta, resp. označujúceho a označovaného, pričom poetickú funkciu definuje ako funkciu bez praktických zámerov. Poetickosť je podľa R. Jakobsona prídavok, vyšší stupeň vyjadrenia.[5] Nadradenosť poetickej funkcie nad ostatné (referenciálne) funkcie neruší referenciu, iba jej dáva viacvýznamovosť, polyvalenciu. Poetická funkcia v každodennej komunikácii sa môže vyskytnúť, ale môže byť iba doplnkom, ozdobou. Auto, šaty, dom môžu na seba upútať pozornosť, ale vzhľad nie je ich primárnou funkciou. Krása (vzhľad) sa tu pridáva iba ku praktickej funkcii. Prvky použité pre make-up sa nazývajú umeleckými inštrumentmi (prostriedkami). V poézii takýmito inštrumentmi sú rým, asonancia, aliterácia, paronomázia, rečnícka otázka  a pod. Poetická funkcia ani v literatúre nie je jedinou funkciou, ale je jej dominantnou, determinujúcou funkciou.

Treba v tejto súvislosti povedať, že už aj Friedrich Nietzsche hovorí o metaforickom ľudskom uvažovaní (myslení). Už aj tento spôsob uvažovania možno pokladať za  poetické myslenie, a to nie v saussurovskom, neštrukturalistickom zmysle, ale z jazykovo-sémantického a hermeneutického pohľadu na poetiku. Akoby na tieto názory nadväzovali niektoré štúdie Paula Ricoeura, najmä jeho štúdia Word, Polysemy, Metaphor: Creativity in Language má ďalekosiahly význam, lebo v nej nastoluje tvorivosť v rámci jazyka. Pri výklade metafory vychádza zo štúdie I. A. Richardsa Philosophy of Rhetoric, ale v protiklade s ním tvrdí, že slová samy osobe nie sú metaforou, stávajú sa metaforou iba v kontexte vety. Metafora nevzniká za účelom dekorácie, ale konštituuje sa v rámci substitúcie. Tenzívna teória tu je postavená ako nová namiesto substitučnej teórie. V samej podstate Ricoeur rozlišuje triviálnu (lexikalizovanú) metaforu oproti novej metafore (novel metaphor), ktorá je kreovaná v novej sémantickej situácii.[6] Hovorí v tejto súvislosti o konotatívnych významoch, ktoré existujú iba v danej situácii. Ide pritom o sémantickú inováciu, o objavný význam. Metafora je potom procedúra, pri ktorej sa rozširuje polysémia. S metaforou sa vytvára metamorfóza medzi jazykom a realitou, čiže sa realite dáva nový rozmer. Ricoeur prikladá metafore nezastupiteľnú funkciu pri kreovaní textovej reality. Pre neho je veta primárnou sémantickou jednotkou, ktorá sa vzťahuje na mimojazykovú realitu, čiže je otvorená k svetu. Z tohto hľadiska metafora nie je, nemôže byť iba ozdobou jazyka alebo štylistickou (rétorickou) dekoráciou, ale predovšetkým sémantickou inováciou, objavením (nových) významov. Pod polysémiou tu treba rozumieť tú vlastnosť slov v prirodzenom jazyku, ktorá spočíva v tom, že môžu pomenovať viac než jednu vec (denotát). Diskurz je vďaka vetám nekonečný, pretože vety sú udalosťami, majú svojho referenta, svoj význam, ale aj svojho podávateľa a príjemcu, ktorý ich spracúva a nasycuje cez prizmu svojho videnia sveta. Samotná metafora je v samej podstate kreatívnou aplikáciou polysémie vo vete, resp. v texte. Metaforický jazyk obohacuje realitu, samotná metafora je redeskripciou (znovutvorením, obnovením) reality, sama osebe je novou realitou. Stratégia metafory je heuristickou fikciou v záujme redeskripcie (prepisu) reality. Substitučnú teóriu I. A. Richardsa zavrhuje, tá je založená na nahrádzaní výrazu iným výrazom na základe podobnosti alebo analógie. Namiesto tejto teórie navrhuje a presadzuje tzv. tenzívnu teóriu, ktorá je založená na intencii a nositeľom tejto intencie. Kreatívny moment metafory je koncentrovaný na pochopenie podobnosti, na recepcii analógie. V novej (živej) metafore je samotná podobnosť výsledkom metafory, práve v objavení tohto vzťahu spočíva podstata kreácie. Triviálnu metaforu možno ľahšie vysvetliť, nová (živá) metaforaje ťažšie vysvetliteľná. Živá metafora vyžaduje riešenie záhady (enigmy), lebo kreuje nové sémantické situácie. Je sémantickou inováciou, objavením nových významov. Metafora je pokusom vzájomnej metamorfózy jazyka a reality v záujme redeskripcie (nového opisu) reality.

Konkrétnym rétorickým otázkam sa P. Ricoeur venuje najmä v štúdii Between the Text and Its Readers, predovšetkým v podkapitole From Poetics to Rhetoric. Najmä Wayne Booth a jeho práca Rhetoric of Fiction je východiskom jeho úvah, osobitne spomína v tejto súvislosti sémantickú autonómiu textu.  W. C. Booth ako predstaviteľ  chicagskej školy a v nadväznosti na Aristotela vyžaduje pri skúmaní literárneho diela zapojiť do tohto procesu aj rétoriku, t. j. v súvislosti so stvárnením intencie autora zameriavať sa aj na účinky literárneho textu na čitateľa. V samotnej recepcii hľadá súvislosť s rétorikou.[7] Rétorické myslenie Ricoeura na rozdiel od Bootha je podložené tým, že reprezentuje hermeneutiku ako náuku o pravidlách a spôsoboch výkladu literárnych textov. V období postmoderny a postštrukturalizmu pritom hermeneutika nadobudla kľúčový význam pre interpretáciu umeleckých textov a tvorí spolu s dekonštruktivizmom hlavný prúd v súčanej literárnej vede.[8] Reprezentujú ju popri Ricoeurovi také osobnosti ako Hans-Georg Gadamer a Jürgen Habermas.

Hans-Georg Gadamer vo svojej práci Pravda a metóda hermeneutický kód historizuje. Chápanie textu podľa neho nemôže byť nedejinné, lebo každý akt prítomnosti je rozhovorom s minulosťou a v tomto vzájomnom dialógu sa predsudky, tematizované predporozumenia premieňajú.[9] V známej štúdii Text a interpretácia (1986) Gadamer sa zaoberá zvláštnosťami mechanizmov vplyvu literárneho textu, lebo tu slová oplývajú samoreprezentáciou, literárny text totiž nereprodukuje jazykový akt, ale sám ho vytvára. Otázka samoreprezentácie sa veľmi podobá k jakobsonovskej poetickej funkcii jazykových prostriedkov. Ale na rozdiel od Jakobsona pri výklade samoreprezentácie Gadamer vychádza z ústnej realizácie jazykovej správy. Napriek tomu zdôrazňuje, že oproti rečníckemu prejavu sa básnický text vyznačuje tým, že v ňom jazyk nie je rečníckym prejavom. Podstata rétorickej argumentácie sa podľa neho nezakladá na tvorivosti, lebo rečník svoj prejav skoncentrúva na také argumenty, s ktorými poslucháč zvyčajne súhlasí.  Poetika však dokáže pretvoriť vžité stereotypy, vytvoriť nové, nepoznané významy.[10]

Rétorické princípy uplatňuje vo svojej koncepcii aj Hayden White, ide hlavne o dielo pod názvom Metahistory: The Historical Imaginations in Nineteenth-Century Europe (1973). [11]