Povesť

Povesť je epický žáner ľudovej slovesnosti, popri rozprávke najrozšírenejší v európskom folklóre. Povesť má vždy reálny, historický podklad, čím sa líši od rozprávky. Buď sa dej viaže ku konkrétnej, najčastejšie historickej udalosti, alebo vystupujúce postavy sú konkrétnymi historickými osobnosťami národných dejín. Ak sú dej a postavy vymyslené, tak aspoň príbeh sa nevyhnutne musí lokalizovať na konkrétne miesto, priestor. Povesť pritom neopisuje historické udalosti, uvádza skôr ich hodnotenie ľudovými rozprávačmi. Napriek reálnemu podkladu a jadru však povesť obsahuje mnoho fiktívnych prvkov: popri reálnych postavách sa vyskytujú postavy vymyslené, dokonca nadprirodzené, ale aj sám príbeh priberá veľa neskutočných prvkov, ktoré sú výtvorom fantázie. Pre povesť je príznačný jednoduchý dej s jedinou zápletkou (Vlašín a kol. , 1977, 292). Dramatické ladenie a vyznenie príbehu je podobné ako v rozprávke, ale povesť sa častejšie končí tragicky, t. j. smrťou hlavného hrdinu. Okrem rozprávky má tento žáner veľa spoločného s legendou a mýtom, najmä zásah nadprirodzených bytostí do deja je ich spoločnou črtou. Keďže povesti vznikali vo včasnom období spoločenského vývoja, významné historické udalosti vedeli ľudia vysvetliť iba zásahom bohov či iných nadprirodzených bytostí, čím sa dej obohacoval o fantastické prvky; nadprirodzenými vlastnosťami boli obdarené aj postavy. Podobne ako legendy ani povesti nie sú historické diela, hoci často obsahujú aj veľa historických údajov (Marsina, 1997, s. 15). Mnohé z povestí patria k medzinárodnému fondu, t. j. motívy a príbehy sa preberali od iných národov a prechádzali z jednej oblasti do druhej (Žilka, 1987, s. 297). Napokon povesť môže mať aj umelý pôvod.

Povesti možno rozdeliť do dvoch základných skupín: 1. Miestne povesti sa viažu k istej lokalite, majú regionálny ráz. Svojím obsahom vysvetľujú vznik istej zvláštnosti, dominanty regiónu alebo rozprávajú o zaujímavej udalosti, ktorá sa k lokalite viaže. Patria sem tzv. a) etymologické povesti, vysvetľujúce vznik miest, pomenovania riek, vrchov, skalísk.; b) etiologické, ktoré sa dotýkajú prírodných zvláštností kraja, vzniku istých javov, osobitostí regiónu; c) povesti o hradoch a zámkoch. Tvoria osobitnú skupinu a vyznačujú sa preferovaním sociálnych motívov; sem možno zaradiť povesti o Sitne, o Trenčianskom hrade, o Kremnickom zámku a pod. Miestne povesti spracovali viacerí slovenskí autori (A. Habovštiak, J. Domasta, J. Horák, J. Melicher, O. Sliacky). 2. Historické povesti opisujú významné udalosti národných dejín a sú prameňom lepšieho poznania minulosti. Rozdeľujú sa podľa etáp a významných medzníkov národných dejín: jestvujú povesti z veľkomoravského obdobia, povesti o Tatároch a Turkoch, o kráľovi Matejovi. Osobitný cyklus tvoria povesti so zbojníckou tematikou, najmä o Jurajovi Jánošíkovi.

Na základe poetiky ľudovej povesti sa tvorí aj umelá povesť. Sám názov mal pôvodne oveľa širší význam: označoval aj ľudové rozprávky (Dobšinského zbierka „prostonárodných povestí“), aj historické novely štúrovského obdobia (J. Kalinčiak, J. M. Hurban atď.), ba neskoršie aj prózu zo súčasnosti (aj Kukučínov Dom v stráni bol pôvodne „povesťou“), dnes treba pokladať toto názvoslovie za nesprávne, prekonané (Žilka, 2011, s. 283).

Korene povesti ako žánru treba hľadať v nemeckom romantizme; objavili ju bratia Grimmovci. Ich zbierka Deutsche Sagen (Nemecké povesti) z roku 1835 už obsahuje najpregnantnejšie podoby tohto žánru. Odtiaľ sa odvíja aj teória, ktorá tvrdí: miestne povesti sa viažu k prírodným útvarom (vrch, jaskyňa, jazero atď.) alebo ľudským pričinením vytvoreným stavbám (hrad, most, studňa atď.). V 20. storočí sa viaceré morfologické výskumy zaoberali s vývinom povesti. Podľa nemeckých a škandinávskych výskumov zo zážitku najprv vzniká správa (Bericht), po jej ustálení sa to potom pretvára na zážitkový príbeh (Erlebnisbericht), ale až po rozšírení tohto príbehu vo väčšom okruhu možno hovoriť o povesti ako žánru. Švédsky teoretik C.-W. Sydow sa viackrát  podujal na podrobnejšiu analýzu tohto javu. Podľa jeho názoru možno nazvať príbeh sformulovaný v skoršom štádiu výrazom memorát, jeho neskoršiu, dokonalejšiu podobu slovom fabulát (Voigt, 2014, s. 247). Podľa Vilmosa Voigta tzv. aitiologické povesti o vzniku prírodných javov, skalných útvarov, geologických zvláštností kraja možno dať do súvislostí s legendou ako žánrom. Príbuznosť legendy a povesti je príčinou, že angličtina a francúzština na obidva žánre používa termín „legenda“, čiže si nezakladajú na rozdielnych vlastnostiach, ale na ich príbuzenstve, na zhodách. Niektoré povesti sa neobmedzujú iba domáci folklór či národnú literatúru, ale majú medzinárodnú platnosť. S touto problematikou sa zaoberal nórsky teoretik R. Th. Christiansen, ktorý ich nazval migrujúcimi povesťami (migratory legend). Pod týmto termínom treba rozumieť ten typ povesti, keď nie je jej výskyt obmedzený iba na jednu jazykovú oblasť, ale je dobre známy aj v inej kultúre. Ako príklad možno uviesť povesti o zbojníkovi Jánošíkovi. Jánošíkovské motívy prenikli aj do folklóru susedných národov. Vyskytujú sa aj v poľskej a moravskej slovesnosti, navyše okrem jánošíkovskej tradícii jestvuje u nich aj tradícia zbojníka Ondráša (Kopál –Tarcalová, 1985, s 28). Veľa povestí prináleží k medzinárodnému rozprávačskému fondu (predovšetkým sú to rytierske povesti), ale na rozdiel od rozprávok sa v povestiach vyskytujú hlavne domáce reálie (hrad Beckov, studňa na trenčianskom hrade, kráľ Matej a pod.).

Povesť na rozdiel od rozprávky má historický podklad, jej príbeh sa realizuje v určitom čase a priestore. Aj samotné postavy sú reálne a konkrétne, nevymyslené, historicky podložené. Jej dej sa zakladá na historickej udalosti, ktorá tvorí iba východisko (správu), ktorá sa však neustále mení a dotvára či pretvára. Do historicky podloženej udalosti sa pridávajú prvky bájoslovné, fantastické alebo démonologické, a tým povesť vykazuje spoločné vlastnosti s rozprávkou a legendou (Sedlák, 1972, s. 114). Oproti rozprávke, ktorá sa končí happy endom, povesť môže mať aj tragický záver. Ale aj k šťastnému záveru sa môže postava dopracovať za veľmi ťažkých podmienok, skúšok, ktoré musí postupne prekonať (Sliacky, 2019, s. 6-9). Príkladom môže byť príbeh lásky Omara a Fatimy v povesti Trenčianska studňa lásky, lebo Omar musí roky pracovať na vyhĺbení studne na hrade, ale napokon sa mu podarí vyslobodiť Fatimu z otroctva vďaka svojej húževnatosti a pracovitosti:

O pár dní však bol už na nohách. Štefan Zápoľský privolal k nemu najlepších ránhojičov. Ba dodržal i slovo, ktoré mu dal pred tromi rokmi. Nielenže prepustil Fatimu, ale dal jej i kráľovský svadobný dar.

Keď z Trenčianskeho hradu vychádza veľký sprievod, rozozneli sa na jeho veži i v podhradí všetky zvony. Kresťanské zvony vyprevádzali na ďalekú cestu dvoch mladých Turkov – Omara a Fatimu.

Ondrej Sliacky: Trenčianska studňa lásky

 

Povesť sa síce zaraďuje medzi folklórne žánre, ale jej ľudová podoba sa často dostáva do literárneho spracovania, podobne ako ľudová rozprávka. O život ľudu sa prejavuje veľký záujem hlavne v období romantizmu, paralelne s tým sa obracia pozornosť autorov o témy, obsiahnuté v jednotlivých povestiach. Baladicko-povesťovú podobu má Bottova Margita a Besná, z tvorby Janka Kráľa možno spomenúť jeho epickú skladbu Zakliata panna vo Váhu a divný Janko (Kopál – Tarcalová, 1985, s. 28-29). V týchto intenciách sa spracúvajú námety z povestí aj v ďalšom období literárneho vývinu, ale zväčša v neviazanej podobe. Dôkazom sú aj Sliackeho zbierky povestí v literárnom spracovaní, z nich sme si vybrali záver z povesti Trenčianska studňa lásky z knihy Turecká studnička (povesti z osmanských čias) z roku 2019. Pred ním však mnohí slovenskí autori siahali po tejto tematike. Známe sú hlavne literárne spracovania povestí v tvorbe Jozefa Cígera Hronského (Kremnické povesti; Zakopaný meč; Sokoliar Tomáš). Sokoliar Tomáš bol dokonca adaptovaný aj do filmovej podoby, aj film patrí do intencionálnej tvorby pre deti a mládež. Popri Hronskom sa často spomína aj povesťová tvorba Jozefa Horáka (Povesti spod Sitna; Kremnický zlatý človek), ale aj Junácka pasovačka M. Rázusovej-Martákovej. Autorka v povesti vyrozprávala príbeh o hrdinstvách Jura Jánošíka.

Podľa vzoru veľkých predchodcov aj po druhej svetovej vojne sa táto tematika naďalej vzbudzuje záujem autorov rozličného zamerania, lebo aj za totality je podporovaná vďaka jej zacielenosti na obyčajného človeka, pochádzajúceho z ľudu. Takto napr. Anton Habovštiak, pôvodne vedecký pracovník Slovenskej akadémie vied,  sa začal orientovať na vydávanie povestí vo vlastnom spracovaní. Známe sú jeho knihy s touto tematikou: Zakliate ovečky pod Rozsutcom; Zlaté dukáty v Choči; Proroctvo kráľa Mateja. Aj básnik Štefan Žáry vydal knihu pod názvom Povesti a báje. Z prozaikov sa venoval tomuto žánru aj Andrej Chudoba (Sedemdesiatsedem povestí spod Slovenskej brány), ktorý zbeletrizoval povesti zozbierané Jozefom Melicherom, jeho meno totiž  nemohlo byť uvedené z kádrových dôvodov (https://sk.wikipedia.org/wiki/Jozef_Melicher). Po Nežnej revolúcii však vydal J. Melicher viac zbierok povestí: Tekovské povesti (1989); Hontianske povesti (1996); Od Zobora po Sitno s podtitulom Historické povesti a folklórne črty (1998). Z jeho mentálneho nastavenia vyplynulo, že autor textu výrazne preferoval humor, navyše mal aj vlastnú klasifikáciu povesti. Rozlišoval tri druhy: a/ historickú povesť; b/ poverovú povesť; c/ prekáračkovú povesť. Najmä tretí typ mu umožňoval využiť humor na originálnu tvorbu.

Z významných autorov treba spomenúť aj Máriu Ďuríčkovú, jej prínos do tejto tvorby znamenajú knihy Dunajská kráľovná  a Prešporský zvon. Zo súčasných autorov sa najviac venuje tomuto žánru Ondrej Sliacky, svedčia o tom jeho knihy: Povesti a príbehy z medenej Bystrice a okolia (2017); Turecká studnička (povesti z osmanských čias) (2019); Najkrajšie slovenské povesti (2021). Autor je aj významným teoretikom, ale aj skúseným prozaikom. Vďaka svojim skúsenostiam vie vytvoriť náležitý kolorit pre napínavý dej, takže povesti v jeho spracovaní sú dobrou lektúrou nielen pre mládež, ale aj pre náročného čitateľa. Nadväzuje pritom na svojich predchodcov, ale jeho povesti majú svoj vyhranený okruh (povesti o Turkoch a s nimi spojené príbehy, povesti viažuce sa na Banskú Bystricu a jej okolie v časoch ťažby mede a drahých kovov).

V českej literatúre sú veľmi známe Jiráskove Staré povesti české, v ktorých sa nachádzajú aj povesti patriace do repertoáru slovenských povestí (povesť o Svätoplukovi a Jánošíkovi). Väčšina týchto povestí je nám veľmi blízka z obdobia spoločnej republiky, vďaka tomu sú príbehy z českej histórie uložené v našej kultúrnej pamäti.

Čo sa týka klasifikácie povestí vcelku, napriek pokusom o inováciu triedenia, zväčša sa naši teoretici zhodujú v tom, že povesti možno rozdeliť do dvoch základných skupín. Prvú skupinu tvoria miestne povesti a druhú skupinu historické povesti.

Miestne povesti. Vyznačujú sa tým, že sa viažu k istým lokalitám (Beckov, trenčiansky hrad, Špania Dolina  a pod.). Východiskom môžu by isté osobitosti kraja (jazerá, bralá, jaskyne, skaly), okolo nich sa ľud vytvoril istý príbeh s fantastickými prvkami. Možno rozlíšiť viac druhov miestnych povestí (Mocná – Peterka a kol., 2004, s. 510):

a/ etymologické  sa týkajú pôvodu názvu  miest, vrchov, skál,  jazier a pod. V českej povesti sa  názov mesta Prahy odvodzuje od prahu, ktorý tesal muž. Názov hradu Beckov sa odvodzuje od mena dvorného blázna Becka, preto Beckov hrad. Môže byť príbeh založený na vznik miestneho názvu (v českej povesti Strašnice, kde sa strašilo);

b/ etiologické (z gréckeho aita = príčina) sú tie, ktoré vysvetľujú vznik skalných útvarov, prírodných javov alebo geologických zvláštností istého územia.  O vykopaní studne na trenčianskom hrade hovorí povesť o Omarovi a Fatime, čiže dej je zameraný na prácu Omara, ktorej výsledkom je voda pre obyvateľov hradu. Ako príklad na zánik možno uviesť povesť pod názvom Kde sa podelo jazero zo Starohorskej doliny? v spracovaní O. Sliackeho v knihe Povesti a príbehy z medenej Bystrice (Sliacky, 2017, s. 51-57). Podľa istých výskumov  jazero medzi Motyčkami a Starými Horami skutočne existovalo a zmizlo;

c/ genealogické sa vzťahujú k histórii šľachtického rodu (povesť o levočskej bielej pani, spracovanej Mórom Jókaim). Príkladom je aj vznik a pôsobenie rodu Kálnássyovcov, pochádzajúcich z obce Kálnište na východnom Slovensku (Kálnássy, 2014, s. 10-15);

d/ heraldické objasňujú pôvod šľachtických erbov, mestských znakov (Hunyadiovci majú v erbe havrana a k tomu sa viaže istý príbeh);

e/ legendárne líčia založenie kláštorov (kláštor postavený na mieste zjavenia Panny Márie).

V slovenskej odbornej literatúre sa osobitná pozornosť venuje povestiam o hradoch a zámkoch (Sedlák, 1972, s. 115-116; Kopál – Tarcalová,1985, s. 28). Dokonca Ján Domasta vydal tri zväzky pod názvom Povesti o hradoch (1967, 1969, 1971). Známe sú povesti o Oravskom zámku, o Budatíne, o Beckove, o Sitne, o Choči (Zlaté dukáty v Choči). Beckov je opradený povesťami o ukrutnom pánovi Ctiborovi a jeho šašovi, tento príbeh spracoval aj maďarský prozaik Kálmán Mikszáth. V jeho zbierke sa nachádzajú aj povesti o ďalších hradoch (Modrý Kameň, Čabraď, Krásna Hôrka). Mnohé známe povestí majú svoj pendant aj v maďarskom folklóre, resp. v maďarskej literatúre (Zsilka, 2019, s. 172-173).

Historické povesti. Viažu sa na významné udalosti a etapy spoločenského vývoja; vyrozprávajú príbeh o hrdinských činoch a udalostiach z národných dejín. Istým spôsobom sú prameňom poznania národnej minulosti. Neobsahujú vždy iba hodnoverné údaje, ale sú popretkávané výmyslami, fikciou, založené na rozprávkových motívoch. Odrážajú skôr myslenie ľudí, ich postoj k jednotlivým udalostiam alebo postavám národných dejín. Historické povesti možno rozdeliť podľa jednotlivých etáp vývoja spoločnosti v chronologickom slede:

a/ povesti z veľkomoravského obdobia; najznámejšie sú povesti o Svätoplukovi, hlavne o troch prútoch ako poučenie, že bez svornosti niet jednoty, ani napredovania (Sedlák, 1072, s. 116-117). Z tohto obdobia sa však zachovali predovšetkým legendy, menej povesti. Evidujeme ich ako Moravsko-panónske legendy;

b/ povesti o Tatároch a Turkoch. Tieto povesti sa viažu na vpád Tatárov a Turkov na územie strednej Európy a pokrývajú obdobie 13.-17. storočia. Existuje povesť o tom, ako Tatári po bitke na Miškovci naháňali Bélu IV., ako sa na hrade Zniev opevnil a ako diviak zachránil obkľúčený hrad pre tatárskym útokom (Sedlák, 1972, s. 117). Viac povestí sa zachovalo z tureckých čias. O. Sliacky vydal z nich celú zbierku pod názvom Turecká studnička (2019) aj s komentármi. Niektoré aj v názve obsahujú výraz vzťahujúci sa na Turkov (Ako Pezinčania strúhali Turkom mrkvičku; Turecký dukát; Rabovali Turci až po Biele hory; Turkov vrch; Ako turoň zachránil Čičmany pred Turkami; Ako dvaja rimavskosobotskí mládenci zachránili tureckého agu);

c/ povesti o kráľovi Matejovi. Ich vznik sa vzťahuje do 15. storočia, vtedy vládol kráľ Matej, ktorý popri sv. Štefanovi je najvýznamnejším uhorským panovníkom. Povesti ho vykresľujú ako spravodlivého kráľa, ktorý prejavoval vrelý vzťah k pospolitému ľudu. Známe sú povesti v rôznych obmenách o jeho poľovačkách vo zvolenských horách;

d/ zbojnícke povesti. Najviac povestí sa viaže na Jura Jánošíka, hoci hrdinami sú aj iní predstavitelia odboja proti vrchnosti (Ilčík, Rajnoha, Vdovčík atď.). Jánošík je v povestiach vykreslený ako smelý hrdina, ktorý „pánom bral a chudobným dával“. Táto tematika sa do popredia dostáva v období romantizmu, lebo tento literárny smer obracia pozornosť na obyčajný ľud, z ktorého pochádzajú mnohí predstavitelia významných umeleckých diel (Carmen, Esmeralda, Ludas Matyi). V slovenskej literatúre sa Jánošík stáva významným predstaviteľom ľudového hrdinu (napr. v Bottovej básni Smrť Jánošíkova). Námety sa čerpali predovšetkým z povestí, preto ani umelecké spracovania nezodpovedali úplne historickej realite. Celá séria týchto povestí sa viaže na to, ako sa stal Jánošík zbojníkom (kapitánske postavenie raz preberá od Ilčíka, inokedy od Rajnohu). Povesti môžu obsahovať aj nepresnosti: podľa povesti Jánošíka chytili drábi vo Valašskej Dubovej, keď stará žena posypala hrach na ceste a na tom sa Jánošík pošmykol a spadol. V skutočnosti sa to stalo v Klenovci, ale drábi k tomu nepotrebovali žiadnu pomoc, ani hrachom nebola posypaná cesta. Jánošík bol napokon odsúdený v Liptovskom Mikuláši a popravený. Stal sa prototypom ľudového hrdinu a o tento mýtus možno ďakovať práve povestiam. Na motívy ľudových povestí vznikli aj umelé povesti (Mária Rázusová-Martáková: Junácka pasovačka).

Na základe ľudovej povesti vznikali aj umelé povesti, ich rozvoj spadá do obdobia štúrovcov, ale keďže romantizmus uprednostňuje básnickú tvorbu, aj táto tematika bola spracovaná predovšetkým básnikmi. Ján Botto popri básne Smrť Jánošíkova uplatňuje baladicko-povesťové postupy aj v iných dielach (Margita Besná; Báj Maginhradu). Aj Kalinčiakova prozaická tvorba je často inšpirovaná romantickými povesťami (Milkov hrob; Svätý Duch; Bratova ruka). V rámci realistickej tvorby hlavne knihu Ľudmily Podjavorinskej Balady a povesti (1930) možno zaradiť medzi diela, kde nachádzame aj texty jednoznačne patriace k tomuto žánru. Keďže o historické povesti je obyčajne veľký záujem, teória ich zaraďuje do populárnej literatúry (Liba, 1981, s. 124). Ako epický žáner sa teší veľkej obľube u čitateľov, dokonca aj medzi žiakmi a študentmi. Povesti sa často stali prameňom pre inšpiráciu mnohých hudobných skladateľov a maliarov (Pavera – Všetička, 2002, s. 287).