Postkoloniálny román

Román (z franc. roman; od lat. lingua romana = jazyk románsky, t. j. ľudový, oproti lingua latina = latinčina) je  žáner veľkej epiky; najznámejší a najrozšírenejší žáner súčasnej prózy. Z hľadiska obsahu i rozsahu a použitia kompozičných i štylistických prostriedkov sa vyznačuje veľkou presnosťou. Najviac spoločných vlastností má s novelou a poviedkou, dokonca v anglickej jazykovej oblasti sa používa namiesto termínu román odborný výraz novel. Názov označuje súbor textov s prevahou dejových zložiek, s viacerými postavami a zložitými vzťahmi medzi nimi. Román je istým spôsobom ojedinelým žánrom, lebo sa vyvíja nezávisle od ostatných žánrov, hoci prijíma všetko zo štýlových vrstiev jazyka. Všetky literárne i neliterárne žánre sa môžu stať súčasťou jeho tematickej výstavby, ba preberá aj prvky ostatných literárnych druhov. Ak si zakladá na nadmernom výskyte lyrických prostriedkov, hovoríme o lyrizácii románu (pozri lyrizovanú prózu); ak sa zvýši napätie a hutnosť textu, hovoríme o dramatickosti. Ani rozsah románu nie je presne určený, pohybuje sa v rozmedzí 60-70 000 slov až do 200 000 slov.

Román vždy bol určený pre širokú čitateľskú verejnosť, preto si zachováva prvky populárnej literatúry. Prvý román vznikol už v antike, a to román s ľúbostnou tematikou (Langos: Dafnis a Chloé z 3. stor. pred Kr.). Aj pre prózu z obdobia staroveku je príznačná historická, fantastická alebo dobrodružná, ľúbostná a satirická tematika (Apuleius: Zlatý osol; Petronius: Satirikon). V stredoveku sa rozvíjali veršované epické skladby, sem patrí napr. spracovanie príbehu o Tristanovi a Izolde. Nezanedbateľný je aj vplyv orientálnej literatúry (Rozprávky z tisíc a jednej noci). V stredoveku sa však román vyvíjal popri epose iba ako menej hodnotný žáner, lebo do centra pozornosti postavil každodenný život a vznikal zväčša v neviazanej podobe. Za esteticky hodnotné sa veľmi dlho pokladali iba veršované literárne útvary. Román si iba postupne získal vedúce postavenie medzi epickými žánrami.; toto postavenie dlho patrilo eposu. Keď sa epos tematicky vyčerpal, jeho miesto zaujal román, ktorý je vývinovo najpremenlivejším žánrom. Preto pri klasifikácii treba použiť viacero kritérií a hľadísk. Z vývinového aspektu sa za dôležitý medzník pokladá Rabelaisov román. Gargantua a Pantagruel, ktorý hodne čerpal zo smiechovej kultúry stredoveku, najmä z karnevalových slávností, počas ktorých sa mohlo všetko zosmiešniť (kráľ, cirkevní hodnostári, náboženské obrady, dokonca aj modlitby). Podľa Bachtina neexistuje v svetovej literatúre iné dielo, ktoré by odrážalo všetky stránky pouličného ľudového života tak plne a hlboko ako Rabelaisov román. [1]Ešte väčšmi vývin románu ovplyvnil román Don Quijote de la Mancha, v ktorom Cervantes zosmiešňuje (parodizuje) rytierské romány. Na tento druh román nadväzuje pikareskný román, ktorý je svojskou paródiou rytierského románu.

Za vrchol realistickej tvorby možno pokladať Balzacove romány vo francúzskej a Tolstého diela v ruskej literatúre. V období modernizmu – od začiatku 20. stor. – sa román otvára všetkým sféram spoločenského života, no zároveň sa aj viac subjektivizuje a priberá nové, niekedy značne protichodné názory a pohľady na isté javy. Každé vyznamné dielo sa stáva nositeľom istého filozofického náhľadu na svet, o čom svedčí napr. tvorba F. Kafku, J. Joycea, M. Prousta, R. Musila, T. Manna a ďalších autorov. V druhej polovici 20. stor. je aj v románovej tvorbe modernizmus postupne vystriedaný postmodernizmom (T. Pynchon, M. Kundera, I. Calvino, U. Eco), čo sa prejavuje v znovuoživení dejovosti textu a v priblížení románu štruktúram populárnej literatúry. Autori už nepíšu svoje diela pre úzky okruh príjemcov, ale pre všetky typy čitateľov. Aj zo stručného prehľadu o vzniku a vývine románu vyplýva, že iba ťažko možno nájsť jednotné kritériá na klasifikáciu tohto žánru. Obyčajne sa používa viacero hľadísk. Za dôležité hľadisko pre klasifikáciu románu ako aj za vymedzenie jeho funkcie pokladáme Bachtinovu teóriu chronotopu, čiže symbiózu času a priestoru v jeho štruktúre. V umeleckom chronotope splývajú priestorové a časové indúície do zmysluplnej a konkrétnej jednoty. Časové indície sa vyjavujú v priestore a priestor sa zvýznamňuje a meria časom. [2]

Za najvšeobecnejšie hľadisko možno pokladať rozdelenie románu podľa povahy deja. Dej románu môže byť: 1. reálne možný, t. j. dielo môže obsahovať realistický, skutočný príbeh, ktorý – aj keď ho vymyslel autor – v ničom neprekračuje hranice reality; 2. nereálny, čiže taký, ktorý prekračuje hranice reality, obsahuje prvky fantastiky a upredňostňuje románovú fikciu (výmysel) pred každodennou skutočnosťou. Prvý typ možno nazvať román-skutočnosť, druhý román-výmysel (podľa D. Hodrovej). V prvom type sa zdôrazňujú individuálne, konkrétne a historické črty postavy, v druhom sa charakter vykresľuje obyčajne bez historického pozadia ako niečo nemenné, ustálené. K románu-skutočnosti patrí napr. realistický a naturalistický román (L. N. Tolstoj: Vojna a mier, Vzkriesenie; G. Flaubert: Pani Bovaryová; E. Zola: Nana), román literatúry faktu (T. Capote: Chladnokrvne). K románu-výmyslu možno zaradiť dobrodružný román všetkých čias (diela J. Verna, mayovky), utopický román (Campanellov Slnečný štát, Komenského Labyrint světa a ráj srdce), tzv. gotický román (M. Shelleyová: Frankenstein), romantický román a pod. Za východiskové žánre pre román-skutočnosť možno pokladať kroniku, životopis a autobiografiu, denník, pamäti, dokument a literatúru faktu; pre román-výmysel slúžia ako východiskové žánre evanjeliá, apokryfy (utajené, neoficiálne spracovania príbehov zo Starého a Nového zákona), rozprávka, životy svätcov, epos. Vývinový pohyb románu prebieha v línii román-skutočnosť→ román-výmysel→ román-skutočnosť; typy sa obyčajne striedajú v istých historických (časových) obdobiach (Hodrová, 1989, s. 7).

Ďalším kritériom je čas deja románu; podľa tohto aspektu môže byť dej zasadený do minulosti (historický románu), do súčasnosti (román so súčasnou tematikou), ale aj do budúcnosti (utopický román). Za zakladateľa historického románu sa pokladá škótsky románopisec W. Scott. Jeho romány Waverly, Ivanhoe a iné sú známe aj u nás. V období romantizmu sa historický r. tešil značnej obľube aj v iných národných literatúrach: vo francúzskej (V. Hugo: Chrám Matky Božej v Paríži), ale aj v slovenskej má svoje výrazné zastúpenie (J. M. Hurban: Gottšalk). Román s tematikou o súčasnosti môže byť jednak psychologický, ktorý vykresľuje vnútorný stav jednej alebo viacerých postáv, jednak spoločenský z rozličných sociálnych prostredí – rytiersky, šľachtický, aristokratický, dedinský, mestský. Môže byť o umelcoch, politikoch, športovcoch a pod. Utopický román má obyčajne filozofický základ a je zasadený do nejakého ideálneho prostredia. Ideálne fungujúcim spoločenstvom môže byť obec, mesto, ríša alebo štát. Takým dielom je Utópia Thomasa Mora, ale možno sem zaradiť aj niektoré diela J. A. Komenského, aj keď nie sú romány v klasickom zmysle slova. Na utopické diela nadväzujú vedecko-fantastické romány (sci-fi literatúra); za ich prvého predstaviteľa pokladáme J. Verna.

Iným kritériom je historický aspekt, pri ktorom sa prihliada na to, že istý typ románu bol rozšírený iba vo vymedzenom časovom období. Týka sa pikareskného románu, rytierskeho románu, ale aj románu z obdobia tzv. socialistického realizmu. Z hľadiska tohto kritéria sa romány rozlišujú aj podľa literárnych smerov: renesančné, sentimentálne, romantické, realistické, naturalistické, moderné a postmoderné.

Romány možno triediť aj podľa témy (obsahu). Tematicky sa môže román viazať na isté prostredie, z ktorého autor čerpá námet. V tejto súvislosti hovoríme o rodinnom, sociálnom, dedinskom, niekedy  aj o spoločenskom románe.

Román možno klasifikovať aj podľa kompozičných princípov použitých pri celkovej výstavbe. Autor totiž často kvôli kompozičnému rámcovaniu textu siaha po iných žánroch. Román môže mať denníkovú formu (Goethe: Utrpenie mladého Werthera), môže byť vytvorený z listov (B. Stoker: Dracula), môže byť napísaný formou dialógu (dialogický román), ale východiskovým žánrom môže byť aj cestopis (cestopisný román).

Podľa spôsobu spracovania témy rozlišujeme román humoristický, satirický a experimentálny. Ak román plní istý konkrétny zámer, hovoríme o didaktickom (výchovnom) románe, o tendenčnom románe a pod. Román je živý, stále sa vyvíjajúci žáner, preto sa iba ťažko dajú vymedziť jeho hranice a určiť všetky jeho podoby. V súčasnosti je osobitným typom románu postkoloniálny román.

Klasický román však mal svoju presne vymedzenú kompozíciu, ktorá obsahovala dve samostatné časti – zauzlenie a rozuzlenie. Na samom začiatku, ktorý sa nazýva expozícia, autor oboznamoval čitateľa s hlavnými postavami. Už v expozícii sa zjavujú konflikty a zápletka, ktoré dej rozvíjajú a zároveň zauzľujú. Vyvrcholenie deja sa nazýva krízou. Po nej nastáva rozuzlenie zápletky, konflikty sa ukončia buď kladným (happy end), alebo záporným riešením (napr. smrť hrdinu). Súčasný román si síce zachováva z pôvodnej kompozície konflikty, nastolenie problému a jeho riešenie, ale jednotlivé prvky nemajú vo výstavbe textu ustálené miesto.

Pri názve postkoloniálny román je hlavným kritériom tematické hľadisko (romány podľa témy), ale aj časové hľadisko. Paralelne s postmodernou alebo ako jej súčasť sa vytvorili podmienky pre vznik osobitného typu románu s témami, ktoré v období tzv. socialistickej spoločnosti boli tabuizované, resp. úplne zakázané. Ďalšou vlastnosťou tohto typu románu je, že sa niektoré historické udalosti v nich prehodnocujú, vyznievajú kriticky voči ZSSR alebo konkrétnych totalititných mechanizmov vcelku. Romány tohto typu sa vyznačujú vlastnosťami, ktoré charakterizujú romány so skutočným dejom, realistickým zobrazením deja i prostredia.

---

Stredoeurópske štáty sa po druhej svetovej vojne sa dostávajú pod vplyv Sovietskeho zväzu, označujú sa ako socialistické štáty. Sovietsky tlak zapríčiňuje, že nie sme síce úplne súčasťou ako ZSSR ako Estónsko, Lotyšsko, Litva či Arménsko, ale vzniká tu (polo)koloniálna závislosť, z ktorej sa nemožno vymaniť. Hodno tu odcitovať M. Kunderu:„Zeměpisná Europa“ (sahající od Atlantiku po Ural) byla odedávna rozdělena ma dvě poloviny, jež se vyvíjeli oddělene: jedna ve spojení s antickým Rímem a katolickou církví, druhá s kořeny v Byzanci a v ortodoxním křesťanství. Po roce 1945 se hranice mezi obojí Evropou posunula několik kilometrů na západ a mnohé národy, jenž se odjakživa považovaly za západní, se probudily, jen aby zjistily, že se octly na Východě.“ (Kundera, 215, s. 153). Termín postkolonializmus sa zväčša vzťahuje na tretí svet, v literatúre ho používame pri tematike, ktorá sa vzťahuje na diela odrážajúce stav spoločnosti po rokoch útlaku, ponižovania, podceňovania, nesamostatnosti a ponechania ľudskej society na nižšej úrovni vývoja. Zabúda sa na strednú Európu, ktorá po druhej svetovej vojne musela znášať ruskú nadvládu a dostala sa do (polo)koloniálneho stavu.[3] Slovenská aj česká spoločnosť bola vystavená takému ideologickému tlaku, že bola zbavená samostatnosti a individuálnej slobody občanov. B. Bakuła hovorí v tejto súvislosti aj o kultúrnom imperializme (Bakuła, 2015, s.16). Slovenská, česká a poľská spoločnosť bola vystavená takému ideologickému tlaku, že bola zbavená samostatnosti a individuálnej slobody občanov. Po odhalení kultu osobnosti Stalina sa postupne začalo Československo a Poľsko viac orientovať na Západ, pričom tento trend u nás vyústil do tzv. obrodného procesu zvaného Pražská jar. Tento proces bol však zmarený sovietskymi tankami v auguste 1968. Potom nastáva obdobie normalizácie, ktoré trvá do konca roku 1989.

Najprv si pripomeňme, čo to bola normalizácia. Najprv bola Pražská jar (obrodný proces), potom z 21. na 22. augusta Československo obsadili vojská piatich štátov Varšavskej zmluvy. Nastáva chaos, ale s ním aj eufória. Kundera túto skutočnosť vystihuje takto:  „Byla to opilá slavnost nenávisti. Česká města byla vyzdobena tisíci ručně malovaných plakátu s posměšnými nápisy, epigramy, básněmi, karikaturami Brežněva a jeho armády, které se  všichni smáli jako cirkusu analfabétu“ (Kundera, 2006, s. 34). Pripomeňme aspoň niektoré príklady na výsmech sovietskej okupácie na základe epigramu a ďalších vtipných textov, ktoré sa často objavovali na uliciach Bratislavy počas prvých dní okupácie na improvizovaných nástenných novinách po meste:

Na ochranu našej banky

nie sú treba vaše tanky.

Na to hovno, čo v nej máme,

sami si aj pozor dáme.

Z toho hovna veľký kus

ukradol nám aj tak Rus!

 

Kvôli pochopeniu tohto epigramu treba vedieť, že pri sporadickej streľbe na bratislavských uliciach sovietske delá trafili práve budovu banky v strede mesta.

Po návrate štátnych predstaviteľov z Moskvy na čele s Alexandrom Dubčekom nastáva obdobie konsolidácie: dostávame rozkaz – konsolidujte sa! Ako keď vám zlodeji vtrhnú do bytu, všetko rozdrúzgajú, potom si sadnú do fotelov a rozkážu vám, aby ste urobili poriadok. Na jar roku 1969 sa ujíma funkcie generálneho tajomníka Komunistickej strany ČSSR Gustáv Husák a začína sa obdobie normalizácie. Vtedy sa začína normalizácia aj medzi spisovateľmi: už skôr niektorí opustili Československo (Ladislav Mňačko, Jaroslava Blažková, Irena Brežná a ďalší). Totálny zákaz publikačnej činnosti dopadá na viacerých autorov: Dominik Tatarka, Milan Hamada, Ladislav Ťažký, Anton Hykisch, Jozef Melicher, ale aj na príslušníkov katolíckej moderny (Janko Silan, Pavol Strauss, Svetloslav Veigl). Ďalšia skupina vytvára tzv. polooficiálnu líniu: sú medzi nimi tí, ktorí zo začiatku majú svoje politické problémy, ale neskoršie sa s istými ťažkosťami presadzujú: Dušan Mitana, Ján Johanides, Rudolf Sloboda a ďalší. Zakázali aj vydávanie týždenníka Kultúrny život, v Slovenských pohľadoch nastáva viacnásobná výmena redakcie, napokon sa na dlhé roky ujíma funkcie šéfredaktora Vladimír Reisel. Príčina je načisto slovenská: bol kedysi učiteľom Viliama Pezlára, ideologického tajomníka ÚV KSS.

Vcelku boj proti totalite v československých podmienkach sa uskutočňoval v troch etapách: a/ etapa (šesťdesiate roky – zlaté šesťdesiate), b/ etapa (osemdesiate roky), c/ etapa (od roku 1989 až podnes).

Každá etapa má svoje špecifiká. Prvá etapa sa vyznačuje hlavne so zameraním na kult osobnosti, na odhalenie stalinizmu a jeho koreňov. Azda najsilnešou satirou z tohto obdobia v rámci slovenskej literatúry je Démon súhlasu Dominika Tatarku. Dielo je groteskným obrazom o súhlase so všetkým, čo komunistická strana vyžadovala od ľudí. Bartolomej Boleráz (spisovateľ) a Valizlosť Mataj (politik) padnú vrtuľníkom do rozmočenej oráčiny, vyleje sa im mozog a zriadenec Vzdušných ciest otvorených hláv nakydne späť ich mozog, ale spisovateľovi mozog politika a politikovi mozog spisovateľa. Potom sa príbeh vracia späť k udalostiam, ktoré predchádzali tomuto miešaniu mozgov. Hlasovanie na diela, ktoré mali byť odmenené: román Železná dolina (alúzia na industrializáciu krajiny), divadelná hra Zvon radosti, básnická poéma Tristo percent šťastia.

Kniha je paródiou s tým stavom spoločnosti, keď každý so všetkým súhlasil. Zároveň je to paródia funkcionára komunistickej strany, ktorý v intenciách jej fungovania presadzuje to, čo je dané zhora, čo vyžaduje pevná línia strany. Je jedna časť, kde sa hovorí o tom, že sa hlasuje, či fialky sú voňavé. Fialky totiž nevoňajú, ale keďže sa má odhlasovať, že fialky voňajú, každý dvíha ruku, že fialky voňajú. Démon súhlasu je typickým znakom komunistickej mašinérie.

Od 50. rokov minulého storočia západní Slovania žili v štátoch, ktoré patrili do sovietskeho bloku a takmer polstoročie sa nachádzali v koloniálnom stave.  Následkom tejto spoločenskej situácie niektoré témy v literárnej tvorbe boli tabuizované. V postkoloniálnom období sa v románovej tvorbe prenáša pozornosť autorov na témy, ktoré  v predchádzajúcom období mohli byť spracované buď podľa ideologických kritérií alebo boli úplne zakázané. Vďaka tejto skutočnosti sa rozličné typy románu po roku 1989 tematicky inovujú.

Ukazuje sa, že postkoloniálny román je najvýstižnejším názvom pre tento typ prózy.  Ide však o  román, ktorý má viac variantov, rozličné druhy či už z tematického hľadiska alebo z hľadiska spracovania témy.  Pracovne sa mi podarilo vytvoriť až päť skupín tohto typu románu:

1.     Umelecko-politický román (Anton Baláž: Krajina zabudnutia, Tábor padlých žien, Viliam Klimáček: Horúce leto 68),

2.     Dokumentárno-životopisný román (Ľuboš Jurík: Smrť ministra, Ľuboš Jurík: Rok dlhší ako storočie, Alexander Dubček),

3.     Esejisticko-životopisný román (Pavol Strauss: Človek pre nikoho),

4.     Rodinný román (Michal Viewegh: Báječná léta pod psa, Andrzej Mularczyk: Post mortem, Katyń, Rudolf Dobiáš: Johana. Johanin chlapec, Denisa   Fulmeková: Konvália. Zakázaná láska Rudolfa Dilonga).

5.     Román o GULAGU (Pavol Rankov: Matky, Peter Juščák: ... a nezabudni na labute!)

6.     Román s postmortálnou postavou[4] (Ján Rozner: Sedem dní do pohrebu)

Vznik tohto typu románu súvisí s tým, že v druhej polovici 20. stor. je aj v románovej tvorbe modernizmus postupne vystriedaný postmodernizmom (T. Pynchon, M. Kundera, I. Calvino, U. Eco), čo sa prejavuje v znovuoživení dejovosti textu a v priblížení románu štruktúram realistického typu tvorby. Autori už nepíšu svoje diela pre úzky okruh príjemcov, ale pre všetky typy čitateľov.

Pri názve postkoloniálny román je hlavným kritériom tematické hľadisko (romány podľa témy), ale aj časové hľadisko. Paralelne s postmodernou alebo ako jej súčasť sa vytvorili podmienky pre vznik osobitného typu románu s témami, ktoré v období tzv. socialistickej spoločnosti boli tabuizované, resp. úplne zakázané. Ďalšou vlastnosťou tohto typu románu je, že sa niektoré historické udalosti v nich prehodnocujú, vyznievajú kriticky voči ZSSR alebo konkrétnych totalititných mechanizmov vcelku. Romány tohto typu sa vyznačujú vlastnosťami, ktoré charakterizujú romány so skutočným dejom, realistickým zobrazením deja i prostredia. V ďalšej časti nášho príspevku sa pokúsime stručne charakterizovať jednotlivé skupiny, t. j.  každých päť skupín:

 

1.     Umelecko-politický román (Anton Baláž: Krajina zabudnutia, Tábor padlých žien, Viliam Klimáček: Horúce leto 68)

Baláž je typickým autorom, ktorý vytvára diela na pozadí dvoch totalít. Jeho román Krajina zabudnutia sa zaoberá s osudom Židov po druhej svetovej vojne, ich zvláštnym prijatím obyvateľmi Slovenska, ktorí sa stali arizátormi.  Román Tábor padlých žien má pikantnejší dej:  ide v ňom o 50. roky, keď po februárovom víťazstve pracujúceho ľudu prechádza spoločnosť do budovania socializmu. Počíta sa aj s likvidáciou prostitúcie ako buržoázneho prežitku, napokon ženy nemôžu podľa novej ideológie predávať svoje telo ako tovar. V románe je veľa humoru, ale aj tu prevažuje tragický osud nevinných obetí, žien, ktoré mali vo svojej náplni práce predaj svojho tela, ale v pracovnom tábore platí zákaz sexu. Už aj ich príchod sa stretáva odmietavým postojom, dokonca aj veliteľom tábora:

„Teraz ma neprovokujte, Zigmund. Zavolal som vás preto, lebo v noci došlo     v táborovom živote k nepríjemnej komplikácii. Bezpečnostná päťka rozhodla, aby sa      zlikvidovala Vydrica, a tí idioti z policajného riaditeľstva v Bratislave mi sem v noci    doviezli za dva autobusy prostitútok.“ (Baláž, 2008, s. 15).

Všetko sa to odohráva pri Novákoch, v pracovnom tábore, kde za Slovenského štátu väznili Židov a odtiaľ ich posielali do Osvienčimu. Po Februári 1948 tam väznili nepriateľov socializmu, ba navyše tam ešte pribudli aj prostitútky na prevýchovu. Vykonávali tam rozličné práce, medziiným pomáhali aj pri žatve. Na začiatku dostali inštrukcie od veliteľky, aby sa neopovážili namaľovať alebo navoňavkovať, lebo „hneď vo vás spoznajú ľahké ženy“. Nová spoločnosť to nebude trpieť. Táboroví osvetári však na ich povzbudenie majú na krivých žŕdkach pripevnené heslo (s. 123).

RÝCHLEJŠIE, LEPŠIE A LACNEJŠIE AKO KAPITALISTI VYKONÁME MIEROVÚ ŽATVU

V deji románu vystupuje aj povereník vnútra bez mena, hoci vieme, že to bol Daniel Okáli, ktorý išiel tábor navštiviť. Mal okolo seba svoju ochranku, ktorá už v skutočnosti bola jeho väzenskou strážou. D. Okáli tiež bol obvinený z buržoázneho nacionalizmu a väznený i súdený.

Autor 3. vydanie svojho románu doplnil aj dokumentárnou prílohou zostavenou z autentických dobových písomných materiálov,  medzi nimi sa nachádzajú aj písomnosti z tajného archívu povereníka vnútra D. Okáliho. Román je však spracovaný na spôsob satiry, satitirického diela. Autor zosmiešňuje 50. roky na základe fikcie, vytvorenej podľa skutočných udalostí. Prevýchova prostitútok je vhodným námetom na satiru absurdných zámerov prominentov socialistického štátu na samom začiatku jeho fungovania. Je to zároveň aj zosmiešnenie politiky štátu, tých princípov, ktoré boli jej charakteristickým znakom. Ide o román, ktorý má svoju vysokú umeleckú úroveň a je oň záujem aj v zahraničí. V tomto roku v rámci prekladového projektu Sto slovanských románov vyšiel anglický preklad satiry Antona Baláža Tábor padlých žien. Román v predchádzajúcich rokoch už vyšiel v preklade do srbčiny, chorváčtiny a tento rok aj v preklade do bulharčiny. V rámci tohto projektu sa prekladajú diela, ktoré vznikli po páde berlinského múru. Sotva by tento román svojím obsahom mohol uzrieť svetlo sveta pred rokom 1989.

 

2.     Dokumentárno-životopisný román (Ľuboš Jurík: Smrť ministra, Ľuboš Jurík: Rok dlhší ako storočie, Alexander Dubček).

Ľ. Jurík vytvoril zvláštny spôsob písania životopisu významných osobností: v diele Smrť ministra opisuje poslednú noc Vladimíra Clementisa a jeho rozhovor s vymyslenou postavou – s advokátom, ktorý kladie aj otázky ministrovi, aj mu oponuje. Literárne dielo sa končí popravou Vladimíra Clementisa. Podobným spôsoboum postupuje aj v životopise o Alexandrovi Dubčekovi, ktorý sám komentuje na samom začiatku takto:

Román Rok dlhší ako storočie nie je literatúrou faktu, ale ani beletristickou fikciou. Je kombináciou oboch: opiera sa o historické reálie a fakty, no domýšľa ich a podľa potreby prispôsobuje hlavnému deju (s. 7).

Osvedčenú metódu rozhovoru prenáša z diela Smrť ministra aj sem, ale je je druhou osobou, ktorá kladie otázky – lekár židovského pôvodu. Všetko sa odohráva na smrteľnej posteli, teda v nemocnici, kde A. Dubček ukončil svoju životnú púť 7. novembra 1992. Je to symbolický dátum, dátum výročia Veľkej októbrovej socialistickej revolúcie. V rámci rozhovoru sa však v beletrizovanej podobe odhaľuje celý život A. Dubčeka, politika, ktorý sa období normalizácie dostal na vedľajšiu koľaj a nemohol byť spracovaný, ani zbeletrizovaný. Jeho život sám osebe je dobrým námetom pre postkoloniálnu prózu, veď cudzia veľmoc nám diktovala čo sa smie a čo sa nesmie. Román je zároveň ostrou kritikou koloniálnej politiky ZSSR a brežnevizmu, odkrývaním neustáleho zasahovania do vnútorných záležitostí cudzieho štátu. Román mohol teda vzniknúť iba v postkoloniálnom období, z toho vyplýva, že je zároveň vzorovým príkladom pre tzv.postkoloniálny román. Román na Slovensku bol odmenený aj Cenou čitateľa za rok 2015 a bol preložený do mnohých jazykov (asi 10), bude sa prekladať aj do češtiny, iba ho Rusi z pochopiteľných dôvodov bojkotujú. Opakom sú Ukrajinci: u nich má kniha o  Dubčekovi veľký úspech.

V životopisnom románe o Dubčekovi sa odkrýva nielen veľmocenská politika ZSSR, ale v samom závere autor nastoľuje možnosť zavraždenia symbolickej postavy „pražskej jari”. Autor si dáva viac závažných otázok: Dubček totiž mal vypovedať na pojednávaní Ústavného súdu RF, kde mal svedčiť o zločinnej činnosti KSSZ. Súd sa mal konať 5. sept. 1992, ale k tomu predchádzali veľmi pochybné prípady smrti (Piotr Jarosziewicz s manželkou, násilná smrť Muhammada Nadžibulláha). Autor k tomu dopĺňa: „Vynára sa tak otázka, či v tomto reťazci vrážd nemala prsty sovietska KGB a či nestála aj za smrťou Alexandra Dubčeka. Pravda, tieto konšpiračné teórie sa nikdy nepotvrdili.”(Jurík, 2015, s. 566). Možno dodať na záver: asi sa nikdy nepotvrdia, ale už to, že si západoslovanský autor môže položiť takéto otázky, svedčia o totálnej nezávislosti od Ruska.  To však dokazuje celý román o Dubčekovi, autorský postoj a líčenie udalostí, najmä udalostí v roku 1968, ktorý bol „dlhší ako storočie”, ba svojimi následkami zasahuje aj do súčasnosti.

 

3.     Rodinný román (Michal Viewegh: Báječná léta pod psa, Andrzej Mularczyk: Post mortem, Katyń,, Rudolf Dobiáš: Johana. Johanin chlapec, Denisa Fulmeková: Konvália. Zakázaná láska Rudolfa Dilonga).

Z týchto románov sme si vybrali na kratučký rozbor román D. Fulmekovej Konvália. Rodinný román D. Fulmekovej obsiahne svojou faktografickou nasýtenosťou takmer celé minulé storočie, ale iba selektívne. Ústrednou postavou je babička, Valéria Reiszová, nar. 27. nov. 1917. Hlavnou líniou deja je vzťah Židovky Valérie a františkána Rudolfa Dilonga od r. 1936 až do ich smrti, prirodzene menšími-väčšími prestávkami. Samotný príbeh je filmový, napokon od samého začiatku sa vyznačuje zákazmi: najprv je to porušenie celibátu katolíckym kňazom, neskoršie láska árijca-katolíka k Židovke, ale zároveň aj záchrana dieťaťa Dagmar, ktoré sa narodilo v r. 1942 ako položidovka. Na jednej strane láska k matke dieťaťa a zároveň aj otcovská láska k dieťaťu, na druhej strane angažovanosť otca sa Slovenský štát, ktorý túto situáciu vytvoril. Táto protirečivosť je vskutku vhodná téma pre literatúru, možno ešte viac pre film. Napriek obrovským prekážkam i skúškam možno hovoriť o závere s happy endom, lebo koľko rozličných obmien lásky z tohto obdobia sa skončilo tragicky.

Dilong aspoň v dvoch oblastiach zjavne prekročil  Rubikon.  Ide hlavne o tieto  zákazy:

1.     Porušil celibát ako jeden zo zákazov, ktoré kladie katolícka cirkev na svojich duchovných,

2.     Totálne negoval zásadu mať kontakt so Židmi, dokonca mať milenku (priateľku) z tohto okruhu. Dokázal vybaviť výnimku pre Valériu, aj pre rodinných príslušníkov – pre jej brata Jána. Vynára sa otázka: za akú cenu?

Možno tu uviesť názor Petra Gettinga na jeho tvorbu, najmä na zbierku básní pod názvom Gardisti, na stráž! a ktorý tvrdí, že Dilong bol „na poli kolaboračnej tvorby veľmi plodný autor“ a pokladá ho za „jedného z najvýznamnejších prorežimových autorov“ (Getting, 2009, s. 155, s. 168). Doslova píše v súvislosti s uvedenou básnickou zbierkou:

„Dilongova kniha je ukážkovým príkladom propagandistickej tvorby, a hoci to zďaleka nie je jediné dielo svojho druhu ani od tohto autora, ani na slovenskej literárnej scéne, predstavuje Dilong nesporne jedného z najvýznamnejších prorežimových autorov.“ (Getting, 2009, s. 167 – 168).

Kniha, ktorá tieto otázky nastoľuje umeleckým jazykom, má názov Konvália. Príbeh babičky a dedka opísala Denisa Fulmeková umeleckým spôsobom, ale nič nezakrývala, kde bolo treba, kriticky sa dotkla aj svojho osobne nepoznaného starého otca. Hlavnou hrdinkou deja je babička Valéria, zvaná Konvália. Príbeh Židovky a františkánskeho kňaza je natoľko pútavý a zaujímavý, že v mnohých súvislostiach pripomína najlepšiu drámu v slovenskej literatúre v povojnových rokoch – Karvašovu Polnočnú omšu. Rozdiel je hlavne v tom, že Karvašova Polnočná omša obsahuje fiktívny dej, ale príbeh o láske Konválie a Dilonga je nevymyslený, pravdivý, no nanajvýš dramatický, ba aj umelecky dobre zvládnutý. Román Konvália je však pendantom vojnovej drámy Polnočná omša.