Metrika

Metrika (z gréc. metron miera, metrikos poznajúci mieru) je náuka o rytmickej organizácii verša, o veršových systémoch – o metrách, ktoré skúma synchrónne (súčasne) alebo diachrónne (historická metrika), resp. v konfrontácii so zákonitosťami metrickej výstavby verša v iných jazykových systémoch (porovnávacia metrika) (Hrabák 1978,  77-86). Metrika ako vedná disciplína zahŕňa v sebe okrem prozodických systémov aj teóriu rýmu a sčasti aj strofiku.

---

Pôvodne bola metrika náukou o rytmickej organizácii básnickej reči ako samostatná súčasť antickej rytmiky, ktorá patrila do náuky o rytme, t. j. o všeobecných zákonitostiach rytmu v poézii, hudbe a tanci. Postupne sa metrika stala názvom iba pre poéziu, pre hudbu sa udomácnil názov harmonika a pre tanec orchestrika. V antickej metrickej sústave sa rozlišovalo buď osem-deväť základných metier, alebo sa do nej zahŕňali iba dve základné metrá (daktylský hexameter a trimeter jambický). Z nich  sa odvodzovali ostatné metrá. Metrum je ideálna schéma básnického rytmu, ktorá je skôr abstrakciou ako konkrétnou formou verša. V realizácii vždy dochádza k istým nepravidelnostiam, odklonom od normy a vopred stanovenej schémy, ktorou je metrum. Len zriedkavo sa zhoduje metrum s rytmom, ale každý text napísaný vo viazanej forme si pri realizácii zachováva istý metrický pôdorys, z ktorého sa obyčajne dá odvodiť ideálna schéma metra. Od metra sa odvodzuje rytmus (z gréc. rhytmos = tok, prúd),  čo je  pravidelné opakovanie rovnakých alebo podobných javov v ich časovej alebo priestorovej následnosti. V poézii sa pod pojmom rytmus chápe pravidelné opakovanie akustického prvku, čo vždy súvisí s fonetickým a fonologickým systémom jazyka. Napr. v jazykoch bez dlhých samohlások sa nemohol vytvoriť časomerný prozodický systém (ruština, francúzština, nemčina, angličtina). Na základe týchto daností je väčší alebo menší rozdiel medzi veršovými systémami jednotlivých jazykov. Opakovanie sa môže realizovať striedaním dlhých a krátkych slabík, rovnakým počtom slabík alebo prízvukov vo verši atď.                                                                              

Rytmus je prvotným a najpodstatnejším znakom poézie, bez neho si báseň ťažko možno predstaviť. Je významným faktorom aj vo voľnom verši a v ostatných typoch poézie bez rýmu (blankvers). Nevyhnutnou podmienkou vnútorného usporiadania básnického textu je tzv. rytmický impulz (Červenka 1963, 8-9)., t. j. očakávanie, že po skupine rytmických jednotiek, organizovaných určitým spôsobom, bude nasledovať jednotka organizovaná podobne alebo zhodne. Najjednoduchšou zložkou rytmického impulzu je dvojdielna intonačná schéma, t. j. výrazné rozčlenenie verša na dve polveršia, čo charakterizuje aj voľný verš.       

Podkladom pre vznik rytmu môže byť rytmický impulz vyvolaný striedaním dlhých a krátkych slabík, opakovaním rovnakého počtu slabík alebo prízvukov vo verši, resp. kombinácia opakovania počtu slabík so striedaním prízvučných a neprízvučných slabík. Podľa toho sa rozlišujú konkrétne prozodické systémy, z ktorých poznáme spomínané štyri typy: prozodický systém časomerný, sylabický čiže slabičný, tónický čiže prízvučný a sylabotonický.

Metrum sa vždy buduje na prozodických vlastnostiach a fonologických danostiach jazyka. Spravidla sa rozlišujú štyri veršové systémy, ktoré sú podkladom pre vznik osobitného typu metra: 1. Časomerný prozodický systém založený na striedaní krátkych a dlhých slabík dominoval v predštúrovskej poézii (básne Jána Hollého a Jána Kollára); 2. Sylabický prozodický systém sa udomácnil v slovenčine v štúrovskom období a vychádza z ľudovej slovesnosti. 3. Sylabotonický prozodický systém, ktorý sa buduje na striedaní prízvučných a neprízvučných slabík a na zachovaní rovnakého počtu slabík v jednotlivých veršoch (obdobie od Hviezdoslava až po voľný verš). 4. Tonický prozodický systém, ktorý je typický pre anglickú a čiastočne aj ruskú poéziu, kde má prízvuk dominantnú funkciu. Vyžaduje rovnaký počet prízvukov v jednotlivých veršoch, pričom počet slabík môže byť rozdielny. Pre slovenčinu je tento veršový systém nevhodný. Časomerný prozodický systém je založený na striedaní dlhých a krátkych slabík, obyčajne bez rýmov. Hoci má grécky pôvod, v slovenskej poézii sa udomácnil prostredníctvom latinčiny. Slovenský jazyk má isté predpoklady pre časomieru, lebo oproti iným jazykom (ruština, poľština, bulharčina, angličtina, francúzština) rozlišuje dlhé a krátke slabiky. Základnou časovou jednotkou je v ňom móra, ktorá zodpovedá jednej krátkej slabike. Dlhá slabika sa vyslovuje v trvaní dvoch mór. Časomerné stopy v slovenčine majú štyri móry. Prostredníctvom mór sa vytvárajú stopy s klesavou intonáciou (trochej, daktyl), stúpavou intonáciou (jamb, anapest) a neutrálnou intonáciou (spondej). Stopy sa zaraďujú do skupín podľa počtu mór obsiahnutých v nich: 1. Stopy so štyrmi mórami: daktyl /– UU/, anapest /UU – / a spondej /– –/; 2. Stopy s troma mórami: trochej /–U/, jamb /U– /.                                                          

Časomerný prozodický systém na vytváranie ťažkej doby verša nevyužíva iba dlhé samohlásky; ale aj slabiky, v ktorých po krátkej samohláske nasledujú aspoň dve spoluhlásky. Ťažká doba vzniká aj pauzou vyznačenou interpunkčnými znamienkami vo verši.

V slovenskej poézii sa časomiera obmedzuje na obdobie klasicizmu (J. Kollár, J. Hollý).  Sylabický prozodický systém (z gréc. syllabe = slabika) je veršový systém, založený na výskyte rovnakého počtu slabík vo verši. Charakterizuje ho: 1. izosylabizmus, t. j. opakovanie veršov s tým istým počtom slabík; 2. výrazná prestávka (dieréza, predel) v strede verša, ktorá ho rozdeľuje intonačne na dve časti; 3. zhoda veršového a rytmického členenia, t. j. medzi jednotlivými veršami nie sú presahy ako v sylabotonizme; 4. častý výskyt združeného rýmu.

Sylabický prozodický systém sa rozšíril v umelej poézii vtedy, keď autori obracali svoju pozornosť na ľudovú slovesnosť a čerpali z nej impulzy a podnety. Bolo to v čase rozkvetu poézie Štúrovej školy; jej predstavitelia v básnickej tvorbe najviac používali práve tento systém. Vo folklóre však od­akživa bol jediným prozodickým systémom.

Za najfrekventovanejšie typy sa pokladajú osemslabičníky a dvanásťslabičníky. Dvanásťslabičný verš alebo alexandrín má cudzí pôvod, ale zapadol do slovenského veršového systému a lepšie vyhovoval pre diela so závažnou spoločenskou tematikou ako kratšie podoby verša:                                                                        

Sloboda, Slovanstvo bude vždycky jedno,

jak má jedno padnúť, tak nech padnú vedno.   

Pohostinná lipa slávska strojí hody,

prijíma do lona susedné národy.

J. Kráľ: Duma slovenská     

V dvanásťslabičníku je napísaná aj Bottova Smrť Jánošíkova. Sylabický prozodický systém však využíval aj verš s dlhším rozsahom: trinásťslabičník použil S. Chalupka v básni Mor ho!, štrnásťslabičník J. Kráľ v básni Jarná pieseň. Vyskytujú sa básne aj s kratšími veršami, ale tie sú zväčša ponáškami na ľudovú pieseň alebo slúžili pre vznik umelej balady ako napr. Chalupkov Turčín Poničan.                                  

Sylabotonický prozodický systém (z gréc. syllabe = slabika, tonos = prízvuk) je veršový systém s ustáleným počtom slabík a rovnakým umiestnením prízvukov vo veršoch. Podlieha stopovej organizácii, ale namiesto striedania dlhých a krátkych slabík časomiery tu podľa istých pravidiel tvoria stopy prízvučné /X/ a neprízvučné slabiky /X/. Prízvučné slabiky vypĺňajú ťažkú dobu verša a neprízvučné slabiky ľahkú dobu verša. V slovenskej verzológii sa rozlišujú nasledovné stopy: jamb (XX), trochej (XX), daktyl (XXX). Ostatné stopy iba alternujú s uvedenými základnými stopami, ako napr. spondej (XX), amfibrach (XXX), anapest (XXX). Obmedzenosť využitia väčšej variety pri tomto veršovom systéme vyplýva z osobitostí slovenského jazyka, ktorý má prízvuk na prvej slabike slova. S tým súvisí, že pri vytváraní rytmu hrá významnejšiu úlohu výskyt rovnakého počtu slabík ako prízvuk, lebo zvyčajne ide iba o istú tendenciu uplatnenia jambického, trochejského alebo daktylského rytmu. Stopový charakter verša sa dá identifikovať predovšetkým podľa začiatku a konca verša, ale úplná pravidelnosť sa dodržiava len zriedkavo.

V ideálnom type verša sa môže zhodovať metrum a rytmus alebo aspoň sa priblížiť k istej pravidelnosti. Príkladom môže byť i báseň, ktorá je príkladom na dodržiavanie trochejského pôdorysu v celej štruktúre textu:                                                   

Ako vonia hora,

vonia láska.        

Nežný vietor láska,

konár praská.

Ako pŕchne lístie,

láska padá.

To je zlato čisté

ako lístie.

Ako vrany letia,

tak sa stratí.

Ako páper snehu

vracia sa ti.

Ako vonia zmena,

vonia láska.

Slávna, každodenná.

Krv a vráska.

                                                  Ján Kostra: Metafora                                            

Trochej tu tvoria dvojslabičné slová (láska, vrany, lístie) alebo slovné celky (to je, tak sa, krv a), v ktorých je prízvuk podľa jazykových noriem na prvej (nepárnej) slabike. Môžu ho však tvoriť aj štvorslabičné slová alebo slovné celky s prízvukom na prvej slabike, prostredníctvom tzv. dipódie, čiže dvojstopy (každodenná). V tejto ukážke ťažká doba verša pripadá na nepárne slabiky a ľahká doba verša na párne slabiky. V čistej podobe sa trochej vyskytuje iba zriedkavo. Obyčajne vždy ide o báseň so záväzným počtom slabík vo veršoch, čo je podstatnejším znakom ako presné zachovávanie metrického pôdorysu v texte. To ešte vo väčšej miere platí o jambe, resp. o básni, ktorá je založená na zachovávaní jambického pôdorysu.

Jamb pozostáva z jednej krátkej a jednej dlhej slabiky pozostávajúca, vzostupná stopa v časomernej poézii, ktorá má hodnotu troch mór. Vzorec: U–. Napr. slová šedý, kováč, idúc. Z antickej poézie sa táto stopa rozšírila aj v jazykoch, kde bolo málo predpokladov pre vytváranie rytmu prostredníctvom striedania krátkych a dlhých slabík. K týmto jazykom patrí aj slovenčina a čeština; funkciu kvantity čoskoro prebral slovný prízvuk. Udomácnením sylabotonizmu sa stáva jamb stopou, ktorá sa v básnickom jazyku najviac preferuje. Predovšetkým nástupom P. O. Hviezdoslava a jeho školy získava jamb takmer výsostné postavenie.

V sylabotonizme počet slabík v jednotlivých veršoch a vzostupnosť či zostupnosť má rozhodujúcu úlohu pri vytváraní metrického pôdorysu básne. Jamb na začiatku verša uprednostňuje predovšetkým jedno- a trojslabičné slová, čím sa dosahuje, že slovné prízvuky vychádzajú na párne slabiky:

Už pochodil som sveta modré kraje,

X´ | X´X X X| X´X | X´X | X´X

môj plavý habit ako oblak vlaje,

X´ | X´X | X´X | X´X | X´X | X´X

nesiem si oči ku nebeskej bráne,

X´X X | X´X | X´X X X | X´X

mám omočenú kapsu v oceáne

X´ | X´X X X| X´X | X´X X X

                                                                       R. Dilong: Čo som chcel v Paríži

Na prvých slabikách plnovýznamových slov sa nachádza slovný prízvuk, ale dôležitú úlohu zohráva aj dipódia (pochodil som, nebeskej, omočenú, oceáne).

            Dych sa mi zovrel, hľadiac po oblasti,

X´X X | X´X | X´X | X´X X X

i pýtal som sa ťažkých oblakov:

X | X´X | X´X | X´X | X´X X

Čo sa to stalo, Bože, z našej vlasti

X´X X | X´X | X´X | X´X | X´ X

Skropenej potom hrdých sedliakov?

X´X X | X´X | X´X | X´X X

Čo sa to stalo, Bože, z našej vlasti,

X´X X | X´X | X´X | X´X | X´ X

že sa jej deti v kŕdľoch tulákov

X | X X | X´X | X´X | X´X X

nocami kradnú po lesoch a chrastí

X´X X | X´X | X´X X X | X´X

S palicou biedy, s kapsou žobrákov?

X´X X | X´X | X´X | X´X X

                                                                                        A. Žarnov: Slovenský žiaľ

Na typický jamb je dobrým príkladom táto ukážka:

Ach, večne ušli otcov časy zlaté!

duch mocný lámal foriem zákon jasný,

a predsa skrsli tóny prebohaté

život sálal z bezprízvučných básní!

                                                                                   S. H. Vajanský: Trochej a jamb

Do konca 19. storočia má metrika normatívny charakter, je praktickou vednou disciplínou, ktorá poskytuje návody, ako písať báseň, aké pravidlá musí autor dodržiavať pri vytváraní rytmu. Platilo to rovnako o časomiere, sylabickom a sylabotonickom type verša. Postupným udomácňovaním voľného verša sa striktné pravidlá uvoľňujú, a tým metrika stráca na význame, napriek tomu, že aj v neskoršom období si básnici často zachovávajú viazanú formu verša. Svedčí o tom aj tvorba Milana Rúfusa, dokonca aj väčšina básní Milana Lasicu. V súčasnej dobe sa však dôraz kladie na obsahovú stránku básne, menej na jej formu, preto sa metrika stala iba parciálnou zložkou teoretického bádania o verši (Vlašín 1977, 229). ).